| |
Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na konferencii „Veda, politika a spoločnosť“, Bratislava 26. 11. 2009 |
Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2009 | Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na konferencii „Veda, politika a spoločnosť“, Bratislava 26. 11. 2009
Vážený pán podpredseda vlády a minister školstva SR,
vážený pán predseda SAV,
magnificencie,
dámy a páni,
možno sa niekomu zdá čudné, že práve do tejto oblasti chce vstúpiť prezident republiky. Do oblasti vedy, do oblasti vzdelávania, a teda aj do oblasti ekonomiky. Dlhé roky a všetky vlády deklarovali podporu vzdelaniu. Či sa to podarilo, alebo nie viete sami. V súčasnej dobe, myslím si, že zdôrazňovať význam vedy vzdelania výskumu je veľmi málo. Je potrebné niečo iné. Potrebná je aktivita, viac síl, energie i zdrojov práve do týchto oblastí,
A ak sa dnes, v kruhoch určitých európskych a národných elít vynára presvedčenie, že Európa, ba ani jej národné štáty nemajú vypracovaný presvedčivý projekt svojej budúcnosti, potom je, myslím si, tu daná jasná výzva. Na aktívnu a konštruktívnu účasť na tvorbe takejto vízie. Ale aj systémová požiadavka – začať na pôde národných štátov.
Tým sa dostávame k úlohe analýzy svetonázoru politických elít a ich historických skúseností. No neodtrhnuto, samozrejme od predstáv slovenského občana o požadovanej budúcnosti.
Súčasné svetové dianie prinieslo aj pre Slovenskú republiku a jej občanov množstvo závažných problémov. Aj nové otázky a pohľady. Aktuálna svetová kríza, jej riešenie, a najmä hľadanie ciest „čo po kríze“, posunuli procesy integrácie a globalizácie do úplne nových zorných uhlov. A tak základné otázky „čo a ako“ stoja dnes trošku inak , v trochu inej polohe ako boli včera.
Podľa môjho názoru dnes ide o to, aby sme na jednej strane hľadali cesty spoločného napredovania, no na druhej strane riešili suverenitu štátu a národných záujmov. Teda aby sme hľadali novú kvalitu tohto vzťahu. Postavenú na vzájomnom rešpektovaní a ústretovom partnerstve. A teraz nemyslím len na Európsku úniu, ale najmä na vzťahy s nadnárodnými aktérmi. Zdôrazňujem to preto, lebo záujmy časti mocných nadnárodných inštitúcií sa vyznačujú aj niekedy bezohľadným, neraz až chorobným egocentrizmom. Áno, ich aktivity majú nielen pozitívne dôsledky pre vybrané spoločenské skupiny, ale aj negatívne dopady na rozsiahle skupiny celej svetovej populácie. Ukazuje sa, že dosiahnuť všeobecný pozitívny efekt a využiť pozitívnu energiu z univerzálneho globalizačného procesu pre blaho celého ľudstva, nie je – a dovolím si povedať – nikdy nebude ľahkou úlohou.
Nepopierateľným dôkazom je, že dochádza k protichodnému vývoju prírody a pohybu spoločnosti. Zatiaľ čo sa príroda vyvíja organickým tempom a jej bohatstvo a dispozície sú obmedzené, počet obyvateľstva, no najmä jeho spotreba stúpa exponenciálne.
Zákonite teda hrozí, že na istom stupni, na istej úrovni, v určitom bode a v istom čase môže dôjsť k stretu, ktorý vyvolá konflikt týchto dvoch protichodných pohybov. Príroda už bude natoľko vyčerpaná a jej surovinové zdroje natoľko vyťažené, že ľudia nebudú mať – ak samozrejme nevymyslia iný spôsob výroby a nenájdu alternatívne zdroje energie – možnosť rozvoja.
Čo potom? Bude hroziť kolaps, existenčná kríza ľudstva ?
Skúsme sa pristaviť z toho pohľadu pri vzťahu ľudstva a Zeme – pri kvantifikácii množstva prírodných zdrojov a spotreby. Podľa súčasných štatistík svetová spotreba energie sa počas posledných dvadsať rokov zvýšila o viac ako 50 %. A prognózy zároveň upozorňujú, že do roku 2050 sa zdvojnásobí. Príroda však má určité limity, to znamená, že aj my aj vývoj ľudstva, keďže sme súčasťou prírody .
To podmieňuje položiť si možno niekoľko zásadných otázok. Koľko má ľudstvo ešte dostupných surovinových a energetických zdrojov na našej planéte? Sú tieto zdroje obnoviteľné?
Je nespochybniteľné, že pred ľudstvom stoja vážne civilizačné problémy spojené s dostatkom energie, so spôsobom využívania a nie plytvania prírodnými zdrojmi. Ale aj vážne problémy s otepľovaním planéty a následnými klimatickými zmenami.
Vážené auditórium,
už zmienené globálne problémy – a to určite a zďaleka nie sú všetky! – neobchádzajú, a ani v budúcnosti nebudú obchádzať naše pekné, ale malé Slovensko.
Úspechy posledných období nás povzbudzovali k odvážnym plánom a predstavám o našej budúcnosti. Ukazuje sa však, že súčasná svetová hospodárska kríza, charakterizovaná výrazným deficitom verejných financií, poznačila aj rozhodnutia, ktoré sme chceli a mohli prijať. To však neznamená, že by nám to malo ubrať z našich ambícií a cieľov – priblížiť sa k životnej úrovni vyspelých svetových štátov.
Ak chceme robiť realistickú politiku – a som presvedčený, že iné nám ani neostáva- historická skúsenosť Slovenska nám jednoznačne určuje miesto, ktoré musíme zaujať v globalizačnom procese. Je to priestor aktívnej pôsobnosti v duchu hodnôt humánnosti, demokracie, individuálnej slobody, ale i osobnej a spoločenskej zodpovednosti. A osobitne solidarity. Ak sa nechceme dostať do trvalej sociálnej, ekonomickej a ekologickej neudržateľnosti, musíme prijať opatrenia na udržanie svojej vyhranenosti a prosperity.
Z môjho pohľadu sú tu dve zásadné požiadavky. Prvou je zrýchlenie vývoja a výraznejšie znižovanie odstupu od najvyspelejších krajín s jasným finále – odstrániť zaostávanie. Druhou je systémové nasmerovanie a to chcem zdôrazniť - k vedomostnej spoločnosti.
Perspektíva našej úspešnosti v Európe. To je zmysel našej účasti v Európskej únii. Jedno i druhé je však spojené s náročnou prestavbou myslenia, s prechodom do poznatkovo orientovanej spoločnosti. Na stole teda neleží, povedal by som, rezignácia, ale požiadavka na imperatívny prístup. Musíme prijímať všetko dobré a všetko užitočné od iných, no zároveň pracovať na vlastnej identite a samozrejme vlastnej prosperite.
Inak povedané: musíme zásadným spôsobom zvýšiť intenzitu a zodpovednosť našej vzdelávacej, vedeckej a kultúrno-duchovnej oblasti, ktoré sa dnes stávajú hnacím motorom rozvoja každej modernej spoločnosti.
Už samotné diskusie na túto tému – počnúc Európskou úniou až po národné vlády – sa dnes stávajú jedným z kľúčových predpokladov určovania jednotlivých stratégií, teda aj našej.
Slovenská republika zatiaľ využíva svoj nízko nákladový potenciál. Flexibilná pracovná sila je dostatočným magnetom pre zahraničné investície, ktoré sú súčasťou nášho hospodárskeho rastu. Povedal som - zatiaľ. Všetko má svoje limity. Aj nám, a osobitne nám!, reálne hrozí, že pokles výdavkov na vedu a výskum povedie k zastaveniu hospodárskeho rastu. K tomu môže prísť v momente, keď už nebude možné profitovať z nízkej ceny. Nehovorí sa mi to ľahko, ale Slovensko má jeden z najmenších a najchudobnejších národných systémov vedy a výskumu v EÚ.
Podiel výdavkov na vedu a výskum na hrubom domácom produkte za rok 2008 bol len 0,47 %, čo v nominálnom vyjadrení predstavuje 0,32 mld. eur. Teda na tie naše koruny prevedené, ani nie 10 miliárd korún. Priemer EÚ je okolo 1,8 %, pričom škandinávske krajiny sú na úrovni 3 až 4 %. V roku 1990 podiel výdavkov u nás, žiaľbohu, neustále klesá. Problém je najmä skutočnosť, že najviac za posledné dve dekády klesli ani nie tak vládne, ale hlavne podnikové výdavky na vedu a výskum. Podiel podnikových výdavkov na vedu a výskum na HDP je len 0,18 %. Opäť, žiaľbohu, ide o jednu z najnižších hodnôt v rámci EÚ.
Určite je nie príjemným faktom, že ani jednej z našich doterajších vlád sa nepodarilo nájsť dostatok síl, aby nevyhnutné požiadavky na vedecký rozvoj garantovali aj adekvátnym rastom finančných prostriedkov. Je dosť nepríjemnou skutočnosťou, že nielen v absolútnych hodnotách výdavkov na vedu a vysoké školstvo patríme na koniec krajín EÚ. Najmä v čase veľkej recesie bude musieť Slovensko oveľa intenzívnejšie hľadať cesty pre svoj rast, a to implementáciou nových poznatkov.
Globalizácia inovácií je dnes jednou z najvýznamnejších výziev, ktorým čelia národné ekonomiky. Súčasne je aj jednou z možností, ako prilákať vysoko sofistikované a náročné aktivity z vyspelejších krajín do krajín menej vyspelých. Hovorím to aj preto, že Slovensko by mohlo byť – podľa môjho názoru, a nielen podľa môjho – určitým cieľom aj pre vysoko sofistikované výroby, ktoré by sa mohli začať na jeho území rýchlo realizovať.
Dôležitým faktorom v oblasti inovácií je otázka obnovy vlastnej inovačnej politiky. Ukazuje sa, že efektívnosť vložených investícií do výskumu – pokiaľ nie sú podporené rozsiahlou infraštruktúrou na realizáciu výsledkov výskumu – je dosť problémová. Pretože len samotné zväčšovanie výdavkov verejného sektora pri podpore výskumných a inovačných aktivít nemusí viesť automaticky k rastu konkurencieschopnosti. Možno to dokumentovať aj na príklade Európskej únie. Ani jej investovanie do oblasti výskumu, bez nadväzujúcej podpory infraštruktúry a spolupráce s podnikateľským sektorom, neprináša očakávané výsledky.
A to nielen z hľadiska návratnosti vynaložených prostriedkov na podporu vedy a výskumu, ale ani z hľadiska nárastu efektívnosti podnikateľských subjektov.
Ako som už povedal na začiatku, posledné dve dekády 20. storočia boli poznamenané nemalou vierou v „samoreprodukčnú“ schopnosť techniky a vo vznik nových generácií produktov bez ťažiskovej intervencie vedy. Tento prístup sa však radikálne zmenil. A tak veda, osobitne jej základný výskum a jeho spojenie so vzdelávaním, dostávajú znova veľkú podporu.
Súvisí to určite s vyčerpaním určitej kategórie poznatkov a s prechodom na skúmanie javov, materiálov a biologických orgánov na molekulárnej úrovni. Klasickými predstaviteľmi tohto trendu sú nanoveda a nanotechnológie, genetika a biotechnológie. A to si vyžaduje obmenu a nasadenie novej generácie experimentálnej a výpočtovej techniky, ktoré sú tiež vždy jedine produktom špičkovej vedy.
Vážené dámy a páni,
vysoký potenciál nových poznatkov je obsiahnutý na našich vysokých školách. Aj napriek ovzdušiu, ktoré tam dnes vládne v pôsobení vysokých škôl, čo im nepridáva na pozitívnom hodnotení, si myslím, že majú potenciál poznatkov. Ich ekonomické využitie je však neprimerane nízke a je oprávnene kritizované. Niežeby sa na školách vedecky nepracovalo, ale iba malá časť je orientovaná na praktickú implementáciu do praxe.
Príčin je určite veľa a vy ich poznáte. prirodzene veľa. Tak na strane škôl, ako aj podnikov. Ale aj na strane štátu, ktorý prepojenie vysokých škôl a priemyslu nepodporuje tak, aby sa pregnantne zvyšovala ich súčinnosť a výkonnosť.
Tu treba situáciu zmeniť. Razantne a neodkladne. Plnohodnotné vzdelávanie študentov na univerzitách, a popritom aj realizovanie výskumu, nemožno stavať len na niekoľkých, povedal by som, zapálených nadšencoch. Aj keď výskum - a to je jedno v ktorej dobe - si bez nadšencov predstaviť neviem.
I keď môže byť investovanie do ľudského kapitálu finančne náročné, musíme sa rozhodnúť. Buď budeme doňho investovať – čo nám určite prinesie vyrovnávanie rozdielov s vyspelejšími krajinami únie, sveta – alebo sa uspokojíme dnes tým, čo produkujeme. Či dokonca môžeme aj rezignovať na tento národnoštátny záujem, no bolo by to viac ako zle.
Čo považujem za podstatné pri zlepšovaní podmienok pre vedu a výskum a pre vytváranie lepších podmienok, to je – a to chýba dlhé, dlhé ,dlhé roky - výrazné zlepšenie spolupráce medzi vysokými školami, Slovenskou akadémiou vied a v súčasnosti aj s podnikateľskou sférou.
Som veľmi rád, že po niekoľkých stretnutiach s predstaviteľmi akadémie, vysokých škôl, ale aj podnikateľskou sférou, kedy sme sa stretávali , povedali sme si, že nastal čas intenzívnej a reálnej spolupráce.
Podporujem iniciatívu ministra školstva, aby sa prijal taký model stimulácie tvorby nových poznatkov, ktorý podnieti záujem podnikateľskej sféry o investovanie do vedy a techniky. Vedie ma k tomu skutočnosť, že na Slovensku už máme niekoľko pozitívnych príkladov, ktoré vyrástli na takto koncipovanom princípe, najmä z odvetvia automobilového priemyslu.
Ale trápi má však aj iná skúsenosť. Ako keby sme si na Slovensku prestali vážiť vzdelanie, učiteľov, vedcov. Prácu, či už duševnú, ale niekedy aj fyzickú. Tu máme možnosť veľkých iniciatív a povzbudenia tých, ktorí vo vede, výskume, ale aj vo vzdelávaní majú veľký podiel na tom, že Slovensko má svoj vývozný artikel má um a vzdelanie. To si môžeme dovoliť. To je to, na čo máme. Nemáme na vysokú techniku, na výskum v oblasti získavania našich zdrojov z prírody, pretože ich nemáme. Ale máme ľudí, ktorí dokážu vo svete zaujať svoje postavenie tam, sa kde v oblasti vedy a výskumu rozhoduje o nových budúcnostiach.
Želám si, aby všetci žiaci aj študenti mali dobre zapálených, ale i zaplatených učiteľov, pedagógov. A univerzity a akadémia vedcov a výskumníkov. To sú tí, ktorí nám budú robiť dobré pozície. Aby mladí ľudia mali možnosť rozpoznať, ktorá práca im nebude len prostriedkom na prežitie alebo zbohatnutie, ale povolaním.
Aj preto som sa rozhodol zapojiť sa do diskusie o tom, že aj na Slovensku sa dá robiť zmysluplná veda, že vedecká práca je potrebná a vedecké poznatky sú užitočné nielen pre jednotlivca, alebo organizáciu v ktorej pôsobí, ale pre celú našu spoločnosť.
Dámy a páni,
základom pre vznik vedy bola voľnosť a kritickosť myslenia, ktoré sa objavili vo filozofii antického Grécka. Úprimne si želám, aby táto konferencia o vede, nad ktorou som prevzal záštitu, bola úspešná. Aby priniesla otvorenie širokej a plodnej diskusie o tom, ako zefektívniť spoluprácu medzi vedou a praxou, ako prekonať to, čo brzdí vedecký výskum a niekedy znepríjemňuje život vedcom. Inak povedané: táto konferencia by mala prerásť v permanentnú diskusiu s konkrétnymi, v praxi uplatniteľnými výsledkami.
Aj to, a najmä to bolo mojím podnetom, prečo som vstúpil do tejto atmosféry a inicioval aj toto stretnutie. Um - je to, čo nám ozaj môže pozitívne, ale niekedy aj negatívne slúžiť. Sme to pre to, aby to bolo pozitívne. Ale to nikdy nedosiahne sám jednotlivec, ak mu nebudeme všetci pomáhať. Preto si prajem, aby veda, vzdelanie, výskum našli pochopenie aj u silných, ktorí rozdeľujú to, čo dnes potrebuje každý. Aj veda aj výskum. Obyčajne, jednoducho povedané – podporu a tou podporou sú – peniaze. |
|
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač