Krajský úrad v Bratislave, Ústredná rada a Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave usporiadali slávnostnú spomienku pri príležitosti 61. výročia Slovenského národného povstania. Na pietnej slávnosti na nám. SNP v Bratislave sa prítomným prihovoril vedúci Kancelárie prezidenta SR Milan Čič. V príhovore zvýraznil význam SNP ako významnej európskej udalosti popri juhoslovanskej revolúcii, francúzskom, talianskom odboji a Varšavskom povstaní najvýznamnejším činom v dejinách rezistencie v období druhej svetovej vojny proti hitlerovskému fašizmu. „Vodcovia Povstania si od prvopočiatku uvedomovali, že úspech Slovenského národného povstania bude v tom, ak s národnou koncepciou pôjde väčšina národa. Tento zápas o národné idey nebolo možné vybojovať bez boja aj s myšlienkami časti vládnucej sily Slovenského štátu, ktorý väčšina Slovákov prijala ako svoj štát. Napokon slovenský národ mal svoje národné bolesti, krivdy doma pociťované na vlastnom tele. Ale keď sa dozvedal o tragédiách v Európe, osobitne v Sovietskom zväze, o osude Lidíc a hrôze na smrť určených a popravených príslušníkov tzv. „nečistých rás“ „podnárodov“ a „podľudí“, či už Slovákov, či Židov, alebo Cigáňov – to umocnilo jeho ľudské pobúrenie nad tragickými osudmi iných národov, upevňovalo národné povedomie vyrastajúce aj z tejto medzinárodnej solidarity. Sformoval sa tak medzinárodný antifašistický európsky front.

Zmena mocenských záujmov v Slovenskom štáte nebola tak jednoduchá ako si to predstavovali českí komunisti v Moskve na čele s Gottwaldom. Režimy, ako je známe, sa držia nielen mocenskými orgánmi, ale silou vedomia, zvykov, tradícii, históriou a duchovnou sústavou vplyvov. Revolúcia, ktorá principiálne mení existujúci stav, musí svoj program dostať do vedomia ľudí tak, aby sa stal súčasťou jeho presvedčenia. „Rozhodujúcou otázkou úspechu Povstania sa stala otázka koordinácie vojenských akcii slovenskej revolúcie s akciami Sovietskej armády. Dňa 4. augusta 1944 priamo pod očami Nemcov, z letiska Mokraď v Liptove, odletelo dvojmotorové lietadlo do Moskvy, na palube ktorého sedel K. Šmidke a pplk. M. Ferienčik. Bolo to lietadlo ministra národnej obrany Slovenského štátu gen. Čatloša, ktoré riadil i jeho osobný pilot plk. Lisický. K Šmidke viezol so sebou podrobné plány Povstania, plné moci SNR rokovať s politickými a vojenskými miestami v Moskve o koordinácií vojenských akcií. Jeho cesta bola o to dôležitejšia, že predstaviteľ emigračnej vlády v Londýne Beneš, uznávaný hlavne Stalinom zotrvával na starom svojom názore v otázke svojbytnosti slovenského národa, ktorej riešenie bolo rozhodujúce pre celé Povstanie. Beneš sa na Slovákov v tejto kritickej chvíli nedíval ako na partnerov v odboji, ale ako na národ, ktorý treba potrestať a obviniť z rozbitia Československa na prelome rokov 1938-39.

O Slovákoch o. i. povedal: „Mňa nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ... neochvejne zastávam názor, že Slováci sú Česi a že sú len jedným z nárečí jazyka českého, tak ako je tomu napríklad s hanáčtinou, alebo inými nárečiami českej reči. Nikomu nebránim, aby osobne hovoril, že je Slovák, ale nedopustím, aby sa vyhlasovalo, že existuje slovenský národ. „Doposiaľ sa nepodarilo historikom vyjasniť prečo Šmidke bol celé tri týždne v Moskve do vypuknutia Povstania a sovietske politické a vojenské miesta nevyužili šancu, a koncepciu, ktorú im ponúkala slovenská revolúcia. A tak začalo Povstanie 29. augusta 1944 v nevýhodnom variante, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko. Podľa vojenského rozkazu povstaleckej armády už 29. augusta vystúpila Žilina, Trenčín, Zvolen, Martin, Banská Bystrica a mnoho iných slovenských miest. Rozdávali zbrane, ozbrojovali sa robotníci, študenti, úradníci, zakladali sa Národné výbory, ľud a vojsko preberali všetku moc do svojich rúk. Za jeden deň sa premenilo Slovensko na krajinu povstania a slobody. SNR vydáva historickú deklaráciu v ktorej sa hovorí: „SNR ako jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa, preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský nárok demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov.“ SNR svojim aktom proklamovala záujem slovenského národa žiť v spoločnom štáte s českým národom ale pod podmienkou, že Slováci nájdu spravodlivé a rovnoprávne podmienky pre svoj národný rozvoj a všestranný spoločenský pokrok.

Žiaľ, tento záujem Slovákov sa neuskutočnil do roku 1992.I po šesťdesiatich rokoch sa stretávajú príslušníci partizánskych oddielov a brigád na pamätných miestach slávnych bojov. Dnes nám prichodí znovu povedať starú pravdu o bojovníkoch Povstania, najmä preto, že v rokoch kultu osobnosti bojovníci slovenskej revolúcie boli zneuctení ponížení a perzekvovaní. Ich hrdinstvo a sláva z roku 1944 sa premenila v rokoch päťdesiatych na bolesť. Všetkých postihlo tragické obdobie kultu osobnosti. Do prepadliska dejín popri vodcoch revolúcie sa stratili slovenskí povstaleckí generáli, velitelia i radoví bojovníci. Až v šesťdesiatich rokoch sa začalo vracať čestné miesto v Povstaní týmto hrdinom. A povstanie ani nemôže byť dejinami bez živých tvári desaťtisícov slovenských chlapcov, vo väčšine roľníckych, oblečených v mundúroch slovenskej armády – bez politickej príslušnosti – ktorí niesli hlavné bremeno Povstania. Treba zopakovať, že celá ťarcha bojov, obetovania, strádania a hrdinstva ležala v Povstaní na pleciach státisícoch drobných ľudí všetkých vrstiev, ktorí za vec slobody, demokracie, pravdy, spravodlivosti, pokroku a mieru bojovali, nasadzovali život a neraz ho aj obetovali. Máme svätú povinnosť spomenúť si s úctou aj na tých nevinných, ktorí sa stali na našom území obeťami tzv. partizánov. Boli to viacerí kňazi, učitelia a iní spoluobčania. Nezabúdajme! S touto históriou a s jej temnými stránkami nesieme v úcte odkaz Povstania. Prejavil sa aj vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a NATO. Napĺňame tak mnohé, čo vtedy povstalcov hlboko spájalo: túžba po slobode a trvalej bezpečnosti pre slovenský národ, vyznačujúce sa vzájomnou úctou a spoločnými európskymi hodnotami a záujmami. Ako partneri v Európskej únii a Atlantickej aliancii máme veľkú šancu i zodpovednosť budovať spoločnú budúcnosť v mierovo zjednotenej Európe.

Za to, že sa toto po druhej svetovej vojne stalo realitou, patrí vďaka aj Slovenskému národnému povstaniu. Táto udalosť by nám však mala byť aj výstrahou, aby sme potláčali nenávisť a závisť, nepripustili násilie a utláčanie a spoločne pracovali pre svet, ktorého základom je demokracia, tolerancia, úcta a rešpekt všetkých ľudí suverénnej Slovenskej republiky. Tento ideál sa stal skutočnosťou až roku 1993, keď sa konečne Slovensko stalo samostatnou, demokratickou republikou. O tri dni si pripomenieme Deň Ústavy. Dokument a symbol suverenity SR, práv národa a všetkých našich občanov. Česť a sláva každému, kto za pravdu horí! Vďaka a úcta každému ozajstnému človeku“ uviedol na záver príhovoru pri príležitosti 61. výročia Slovenského národného povstania vedúci Kancelárie prezidenta SR Milan Čič.