Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2005 | Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča v NR SR so Správou o stave republiky, Bratislava 22. 6. 2005
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážené poslankyne a poslanci,
vážení členovia vlády,
vaše excelencie,
vážení prítomní!
Využívam svoje právo dané mi Ústavou Slovenskej republiky vám a našim spoluobčanom predkladám správu o stave republiky. Chcem v nej poukázať na tie skutočnosti, ktoré charakterizujú súčasný stav našej spoločnosti a zároveň načrtnúť aj určité pohľady a východiská do budúcnosti.
Svoje postoje, názory a stanoviská opieram o analýzy odborníkov, o poznatky z listov našich občanov, zo stretnutí s nimi, s poslancami Národnej rady, predstaviteľmi vedeckých inštitúcií, ale aj obecných a mestských zastupiteľstiev. Bol by som rád, aby ste moje názory chápali ako odporúčania a podnety na zamyslenie.
Vo viacerých smeroch sa iste stotožňujem s aktivitami vlády, a činnosťou NR SR. To neznamená, že sa zhodujeme vo všetkom. Nie je to možné a nebolo by to ani správne.
Hneď na začiatku si dovolím konštatovať, že doterajšie výsledky nášho vývoja sú dielom mnohých činiteľov nášho spoločenského života. Mám na mysli prácu Vás poslancov, členov vlády, orgánov územnej samosprávy, profesijných zväzov, spoločenských združení a nadácií, podnikateľov, firiem a všetkých pracujúcich ľudí. Ďakujem každému, kto priložil ruku k nášmu spoločnému programu, ktorým sledujeme lepší život našich občanov.
Patrí sa začať od seba. Preto chcem zdôrazniť, že hlavnú líniu a vlastne aj stratégiu môjho pôsobenia určuje Ústava Slovenskej republiky. Mojou prioritou bolo a naďalej je dodržiavať ducha Ústavy a ústavné princípy, ktoré sa premietali do mojich aktivít smerom k našej zákonodarnej, výkonnej a samosprávnej moci a samozrejme k občanom i vo vzťahu k zahraničnej politike.
Po týchto slovách by sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku a nemáme o čom hovoriť. Ale tak to nie je. Žiada sa povedať pravdu o živote, o problémoch občanov, o východiskách zo zložitých situácií a našich perspektívach.
Čakajúc na toto moje prvé vystúpenie v parlamentnom prostredí, ktoré je mi, dôverne známe, vyjadrili viacerí naši politici aj poslanci očakávanie, že od prezidenta chcú predovšetkým počuť, kde sa Slovensko práve nachádza a či sa vyvíja pozitívnym smerom. Odpoviem krátko: reprezentujem Slovensko, ktoré je už etablované v demokratickom medzinárodnom spoločenstve, ako krajinu čoraz vyššieho kreditu svojej politiky. Práve toto ma oprávňuje skonštatovať, že naše pozitívne smerovanie je očividné a tým aj povzbudzujúce.
Vážená Národná rada!
Pri nástupe do funkcie hlavy štátu som si uvedomoval, že najprestížnejší a najťažší boj krajiny počas jej samostatnej existencie bol v zásade vybojovaný. Získali sme plnoprávne členstvo v euroatlantických integračných zoskupeniach, čo boli dlhoročné priority našej zahraničnej politiky i diplomacie.
Naša zahraničnopolitická orientácia je pozitívna a nezvratná. Vo vlastných rukách máme aj nástroje nadväzovania kontaktov a spolupráce, či riešenia prípadných problémov s partnermi mimo našich integračných zoskupení.
V tomto smere chcem naďalej napomáhať našej diplomacii, ako som sa o to usiloval od nástupu na svoj terajší post, keď ma nezvyklá dynamika medzinárodného vývoja od počiatku vtiahla do významných rozhodovacích procesov. Spomeniem len prvú účasť slovenského prezidenta na Valnom zhromaždení OSN, či prvú plnoprávnu účasť slovenskej delegácie, ktorú som viedol na vlaňajšom summite atlantickej aliancie v Istanbule. A pri všetkej skromnosti tu treba spomenúť aj hostiteľské povinnosti hlavy štátu počas bratislavského summitu predstaviteľov Spojených štátov amerických a Ruskej federácie. Prezidenti týchto veľmocí boli zároveň našimi hosťami na ich historicky prvých návštevách Slovenskej republiky. Nie náhodou sa zakaždým pri týchto, pre našu zahraničnú politiku výnimočných udalostiach hovorilo s rešpektom a uznaním o úspešnom príbehu Slovenska.
Spomenúť by som chcel i moju minulotýždňovú návštevu Svätej stolice. Bol som iba tretím prezidentom, ktorého Svätý otec prijal. I to svedčí o miere akceptácie tejto krajiny. V srdečnom rozhovore Svätý otec ocenil ústavno-právne zabezpečenie postavenia cirkví na Slovensku ako aj dobré vzťahy štátu a cirkvi.
Pri tejto príležitosti som navštívil i sídlo Rádu maltézskych rytierov, ktorý svoju charitatívnu činnosť rozvíja i na Slovensku.
Veľké príležitosti pre slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku núka nadchádzajúce obdobie, keď sa s veľkou pravdepodobnosťou ujmeme na dva roky pozície nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Bude to - ako dúfam - nielen čas na realizáciu jej očakávanej reformy, ale aj na stabilizáciu pomerov a posilnenie bezpečnosti v početných konfliktných zónach sveta.
Ak medzinárodné demokratické spoločenstvo má docieliť posilnenie bezpečnosti a stability na celom svete, vrátane ohnísk terajších konfliktov, musia sa jeho členovia zhodnúť prinajmenšom na využívaní tých nástrojov, ktoré sa osvedčili. Takto možno definovať aj účinkovanie Slovenskej republiky na medzinárodnej scéne, rámcované obranou hodnôt ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, právneho štátu i medzinárodného práva.
Aj preto pripomínam, že osobné priority prezidentského účinkovania, ako som ich definoval vo svojom inauguračnom prejave - bezpečnosť, prosperita a identita Slovenska - plne korešpondujú nielen s dávnejšie vytýčeným prointegračným smerovaním našej krajiny, ale aj s našou terajšou pozíciou a možnosťami na medzinárodnej scéne.
Aj naši občania vedia doceniť politický a praktický ekonomický prínos nášho pôsobenia v NATO a v Európskej únii. Najmä ak si položia otázku, aká by bola naša pozícia, garancie našej bezpečnosti, ba aj prosperity, keby Slovensko zostalo mimo týchto zoskupení. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj našu vojenskú účasť v Iraku a to aj po poslednom teroristickom útoku na budovu Veľvyslanectva Slovenskej republiky. Naši vojaci v Iraku plnia úlohy v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky. Ich predčasný odchod by neprospel ani našim zahraničnopolitickým záujmom, ani stabilite v Iraku a na Blízkom východe .
Ale aj tu bude potrebné, aby sme v budúcnosti akceptovali medzinárodné dohody a zmluvy.
Využívam túto príležitosť, aby som sa poďakoval Národnej rade SR aj za jej konštruktívny prístup k nedávnemu schváleniu ústavnej zmluvy Európskej únie. Iste viete, že sám patrím medzi kritikov - možno umierneejších - tohto dokumentu, lebo okrem iného napríklad neponecháva dosť miesta národným parlamentom v procese prípravy rozhodnutí únie. V súčasnosti, po výsledkoch referend o ratifikácii Zmluvy o Ústave pre Európu vo Francúzsku a Holandsku, i po neúspešnom pokuse odsúhlasiť budúci sedemročný rozpočet EÚ na summite EÚ minulý týždeň, bude potrebné analyzovať danú situáciu a hľadať východiská a postupy, ktoré neohrozia proces integrácie. Nemáme ani na Slovensku recept na riešenie vzniknutej krízy EÚ, ale dovoľte mi v tejto situácii len jednu poznámku. Ešte na začiatku 80-tych rokov stála Európa na prahu jadrovej vojny. V porovnaní s výdavkami, čo nás stála táto bipolárna Európa, je tých pár miliárd Eur, o ktoré sa dnes sporia európski lídri, malá suma. Preto plne podporujem krok nových členských krajín, akceptovať i menší objem prostriedkov z fondov EÚ a dovolím si navrhnúť politikom bohatších európskych krajín, aby uvažovali podobne ako my, nové krajiny v EÚ.
Vážené poslankyne, vážení poslanci!
Ak konštatujem, že Slovenská republika dospela a jej diplomacia dozrela, za veľa z toho vďačíme aj vyspelosti našich občanov v podpore medzinárodných ambícií svojej vlasti. Mali by sme sa spoločne pričiniť, aby Slovensko zostalo dôveryhodným, čitateľným a rešpektovaným partnerom ako vnútri integračných zoskupení, tak aj voči ďalším krajinám a medzinárodným organizáciám, s ktorými máme záujem rozvíjať spoluprácu.
Veľa práce nás čaká aj v prebiehajúcej reforme ozbrojených síl. Zmena charakteru ozbrojených síl, ako ho predpokladá Model 2015 v súlade s požiadavkami Aliancie, ako i budovanie potrebných kapacít pre využitie v rámci potrieb Európskej únie si vyžiada ešte niekoľko rokov tvrdej práce. Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky mám eminentný záujem na tom, aby sa naše ozbrojené sily stali plnohodnotným, rovnocenným a váženým partnerom v rámci armád členských štátov NATO a Európskej únie.
Zároveň využívam túto príležitosť, aby som poďakoval príslušníkom ozbrojených síl Slovenskej republiky za ich dôstojnú a profesionálnu reprezentáciu Slovenskej republiky v zahraničných misiách a vzdal česť tým, ktorí obetovali to najcennejšie – svoje životy.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci!
Po roku 1998, ale najmä po roku 2002 sa na Slovensku začali uskutočňovať významné reformy vo viacerých oblastiach. Realizácia týchto reforiem predstavuje významný zásah do spoločenského mechanizmu i do sociálnej sféry.
Slovenská ekonomika zaznamenala od roku 1993, kedy vznikol samostatný slovenský štát, dynamický rozvoj. Registrovaný aj s problémami.
Pozitívne možno hodnotiť budovanie infraštruktúrnej siete, i keď sme sa zaťažili pomerne rozsiahlym blokom úverov. Dobudovanie diaľničnej siete a rýchlostných komunikácií je základným predpokladom pre rozvoj zaostalejších regiónov Slovenska, aby sa aj tieto stali zaujímavé pre zahraničných investorov.
Výsledky investícií do infraštruktúry sa už pomaly stávajú viditeľnými. Kým v rokoch 2002 a 2003 ohlásili príchod na Slovensko predovšetkým automobilky, či už ide o projekt PSA Peugeot-Citroen pri Trnave či projekt Kia Motors v Žiline, v súčasnosti sú to aj stredne veľké podniky, ktoré vytvárajú významné zázemie pre prichádzajúce automobilky.
Dôvodom optimistického výhľadu do najbližších rokov je logistická náročnosť výroby automobilov, ktorá si vyžaduje zabehnutú sieť dodávateľov. Predpokladajme, že, nevýhody koncentrácie automobiliek budú vyvážené výhodami. Očakávam, že automobilky pomôžu zreštrukturalizovať a zrevitalizovať rozhodujúce sektory nášho priemyslu. Ich vysoké nároky na kvalitu pomôžu slovenským podnikom zvládnuť požiadavky aj iných svojich zákazníkov.
Hoci nás vplyvné zahraničné médiá označujú za investičný raj, v skutočnosti firmy a banky z cudziny u nás investujú menej ako v Česku, Maďarsku alebo v Poľsku. Veľká časť investícií má stále len formu ohlásených investícií. Na ich príchod si musíme počkať.
Treba tiež otvorene povedať, že zahraničných investorov k nám láka predovšetkým lacná pracovná sila. Na nej totiž získajú oveľa viac, ako na nízkych daniach.
Bola prijatá Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010, tzv. Národná lisabonská stratégia. Obsahuje celý rad veľmi dobrých zámerov, cieľov a predsavzatí. Bez reálneho finančného krytia to však bude len teoretická koncepcia správnych riešení.
V súčasnosti nemožno obísť radikálne zmeny nielen u nás, ale vôbec vo svete, vyvolané procesmi globalizácie. Sociálne, politické a ekonomické vzťahy a procesy prekračujú hranice jednotlivých štátov a regiónov a zásadným spôsobom ovplyvňujú osud ich obyvateľov. Miestne udalosti sú vo veľkej miere formované udalosťami odohrávajúcimi sa veľmi ďaleko a naopak. Globalizácia utvára nový typ hospodárstva, produkcie a obchodu, výrazne sa mení aj charakter práce a celkový život ľudí.
Globalizácia zasahuje aj životné prostredie. Každý štát prispieva odlišnou mierou ku globálnej degradácii životného prostredia. Globálne klimatické zmeny a znečistenie ovzdušia, vody a pôdy sú reálnou hrozbou pre kvalitný život, zdravie a prosperitu. Musíme si uvedomiť, kým nie je neskoro, že prírodné zdroje sú vyčerpateľné, životné prostredie zničiteľné, zdravie a život ľudí ohrozené a poškodené.
Slovenská ekonomika bude v najbližšom období tvrdo konfrontovaná nielen s dôsledkami globalizácie, ale aj so zrýchľujúcim sa prechodom k informačnej spoločnosti, vytváraním digitálnej a poznatkovej ekonomiky, elektronickým obchodovaním, administrovaním a hľadaním ciest trvalo udržateľného rozvoja.
Životná úroveň obyvateľov sa stále viac stáva závislá od toho, čím prispievajú do svetovej ekonomiky, od ich kvalifikácie a znalostí. Ekonomika založená na vedomostiach, zohľadňujúca environmentálne a sociálne aspekty rozvoja bude napredovať a získavať rozhodujúce miesto. Preto budú nevyhnutné investície do ľudských zdrojov. To znamená do vzdelania, výskumu, vývoja a realizácie moderných technológií, investičných a obchodných inštitúcií. To je cesta, po ktorej musíme kráčať a musíme byť na ňu pripravení.
Najzávažnejším sociálnym problémom Slovenska je stav a vývoj nezamestnanosti. Úroveň nezamestnanosti je stále vysoká. Jej pokles v priebehu minulého a tohto roka v prevažnej miere neznamenal reálne umiestnenie nezamestnaných na pracovné miesta.
Nepodarilo sa vyriešiť ani zvyšujúci sa podiel dlhodobo nezamestnaných. Okrem toho zostávajú zachované aj výrazné regionálne disparity. Tie sa pohybujú v rozpätí od 6% v Bratislave, až do 30% nezamestnaných v niektorých regiónoch južného, východného a severného Slovenska. Tieto konštatovania nespochybňujú štatistické zisťovania, ktoré naznačujú, že trend v nezamestnanosti je klesajúci. Nedá sa poprieť, že postupne sa ukazujú isté záblesky riešenia problému zamestnanosti.
Podporu potrebujú aj malé a stredné podniky. Práve malé a stredné podniky sú rozhodujúce nielen pre vlastný zdravý vývoj našej ekonomiky z hľadiska rastu hrubého domáceho produktu ale predovšetkým pre riešenie problému nezamestnanosti a pre udržanie sociálnej stability.
Významným negatívnym aspektom doterajšieho vývoja slovenskej ekonomiky sú značné regionálne rozdiely. Vyššia životná úroveň v Bratislave, ostro kontrastuje s ostatnými časťami našej krajiny. Ide predovšetkým o oblasti južného a východného Slovenska a sčasti aj severného Slovenska. Niektoré regióny na Slovensku sa stali dlhodobo regiónmi chudoby a biedy, a nie sú schopné vlastnými silami sa z tejto situácie vymaniť.
Regionálne rozdiely v kvalite života sú popri nezamestnanosti najzávažnejším sociálnoekonomickým problémom Slovenska.
Štát postupne preniesol rad kompetencií najmä v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy či životného prostredia na územnú samosprávu. Zároveň sa začal (myslím si oneskorene) aj proces finančnej decentralizácie.
Isté princípy vecnej a fiškálnej decentralizácie sú správne, avšak úskalím tejto reformy sú najmä dva nasledovné bloky problémov.
Na kompetencie, ktoré boli presunuté na územnú samosprávu bol viazaný výrazný vnútorný dlh, ktorý vznikol už len tým, že štát posledných 15 rokov neinvestoval do modernizácie a údržby škôl, zdravotníckych zariadení a že existovali značné dlhy v oblasti údržby ciest či v oblasti ekológie. Tieto dlhy boli presunuté spolu s kompetenciami na samosprávy. Je pravda, že časť týchto dlhov bola vládou postupne orgánom územnej samosprávy uhradená. Približne 60% týchto dlhov však naďalej zostáva na pleciach miest a obcí.
Jediná možná cesta k dosiahnutiu vyrovnaného priebežného hospodárenia miest a obcí vedie cez daň z príjmov a daň z nehnuteľností. To má ale zasa značný dopad na podnikateľský sektor i na obyvateľstvo.
Druhým problémom tejto reformy zostáva veľkostná štruktúra slovenských sídiel. Stále najvyšší podiel obyvateľov žije v najmenších obciach do 2 tisíc obyvateľov, ktorých je najviac. Pritom, podľa nastavených parametrov reformy verejnej správy, reálne môžu byť schopné prežitia iba sídla, ktoré dosahujú viac ako 5000 obyvateľov.
Zatiaľ je zavčasu hovoriť, nakoľko pozitívne či negatívne sa vecná a fiškálna decentralizácia prejavila aj na reálnych efektoch pre občana. Na výsledky si budeme musieť ešte počkať.
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
z uvedeného vidieť, že vývoj na Slovensku je dynamický, ale aj značne vnútorne rozporný.
Zmeny po roku 1989 rozhýbali našu bezkonkurenčne strnulú mzdovú diferenciáciu.
V súčasnosti je na príjmovej a mzdovej diferenciácii znepokojujúce to, že transformácia priniesla aj rozdiely, ktoré v očiach obyvateľov nie sú pokladané za legitímne a odôvodnené.
Obmedzenie sociálnych dávok, pri súbežnom relatívne pomalom raste miezd, a dokonca v rokoch 2002 a 2003 aj pri poklese reálnych miezd prehĺbilo sociálnu a príjmovú stratifikáciu obyvateľstva. Okolo 15 percent domácností na Slovensku je v pásme sociálnej odkázanosti a približne 30% domácností žije s nízkym príjmom. Tým je ohrozovaný nielen základný princíp štruktúry sociálne orientovaného trhového hospodárstva, ale dochádza aj k výraznému ohrozeniu medzigeneračnej solidarity.
Výrazné prehĺbenie príjmovej diferenciácie stavia pred jednotlivé reformné stratégie novú bariéru: pokiaľ prevažná väčšina obyvateľov má relatívne nízke príjmy, je potom obtiažne dosiahnuť podstatné zvýšenie spoluúčastí obyvateľov na dôchodkovom a zdravotnom poistení i na výdavkoch spojených so vzdelávaním detí.
Možno pochopiť, že bolo nevyhnutné obmedziť zneužívanie sociálneho systému, najmä neoprávnené poskytovanie dávok.
Ak však došlo k sprísneniu podmienok pre poskytovanie sociálnych dávok s cieľom prinútiť ľudí hľadať si prácu, musíme si uvedomiť, že sú regióny, kde sa práca veľmi ťažko nájde a aj počet miest pre aktivačné práce je obmedzený. Ľudia sa ocitli v chudobe a nemajú reálnu možnosť vytiahnuť, sa z nej. Logickým výsledkom spomenutého vývoja je aj nárast šedej ekonomiky a výrazné zvýšenie odchodu občanov za prácou do zahraničia.
Značná časť obyvateľstva na Slovensku žije z podstaty, ľudovo povedané „od výplaty k výplate“. Reálna sociálna únosnosť jednotlivých realizovaných reforiem sa, podľa môjho názoru, pohybuje na kritickej hranici.
Podľa niektorých odborníkov je realizovanie reforiem únosné a dokonca už aj vedie k zlepšovaniu situácie. Takéto zjednodušené hodnotenia vôbec neberú do úvahy reálne rozdiely v jednotlivých regiónoch. Takže to, čo vzniká štatisticky ako priemerný pozitívny posun, sa v skutočnosti týka niekoľkých veľkých mestských aglomerácií.
Najzávažnejším dôsledkom demografického vývoja je zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie.
Následky starnutia obyvateľstva majú vplyv na ekonomiku, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie. Budú nepochybne patriť k najzávažnejším spoločenským problémom 21. storočia. Jednou z kľúčových reforiem je preto dôchodková reforma, práve v naznačenej optike tohto problému.
Úpravou prvého priebežného piliera dôchodkového poistenia, posilnením princípu zásluhovosti, sa zatraktívnila aj výška dôchodkov. Na druhej strane sociálne nespravodlivá sa javí skutočnosť, na ktorú upozorňujú občania, a to krikľavé rozdiely vo výške dôchodku vo väzbe na to, či niekto „odišiel“ do dôchodku pred spustením transformácie prvého piliera alebo odchádza po jeho spustení.
Dávam si sám preto otázku, aká je to reforma, keď rok po spustení zistím, že na ňu nemám zdroje a musia sa robiť vážne zmeny. Je to dôsledok snahy o rýchle riešenie ? Nepoznanie a nesprávne zhodnotenie stavu veci ?
A pritom nechcem podrobne rozoberať aj problémy, zmysel a funkčnosť Sociálnej poisťovne s realizáciou takejto reformy.
Zatiaľ sa nepodarilo nájsť a uplatniť vhodné kompenzácie k celkovému počtu viac ako 800 tisíc dôchodcov, už poberajúcich dôchodky, ktorí na riešenie netrpezlivo čakajú. Najnovšie Národnou radou diferencované zvýšenie dôchodkov v jednotlivých veľkostných kategóriách je pokusom čiastočne napraviť chyby a disproporcie. Nie je však krokom, ktorý by principiálne riešil situáciu. Systémové chyby nemožno napraviť uplatnením nových nespravodlivostí.
Slovensko má vytvorený nový dôchodkový systém, na ktorý je odložených 65 mld. Sk z privatizácie SPP, ale pre budúcich 20 rokov zostáva finančné vákuum v objeme niekoľko sto miliárd korún. Preto treba očakávať, že aj snahy o urýchlené zavedenie eura narazia po roku 2009 na zásadný problém, t. j. možnosť plnenia Maastrichtských kritérií a zároveň sanovanie deficitu Sociálnej poisťovne. Tieto úvahy sú veľmi významné a môžu znamenať zásadné prehodnotenie pohľadu na mieru medzigeneračnej solidarity.
Vážená Národná rada !
Ďalšou oblasťou, ktorá sa dotýka života, zdravia a budúcnosti nášho obyvateľstva je zdravotníctvo a jeho úroveň. Je to sféra, kde sa kladie dôraz na zvyšovanie spoluzodpovednosti občana za vlastné zdravie. Občan sám od reformy zdravotníctva očakáva, že uskutočňované zmeny prinesú pre neho viac ľudskej dôstojnosti, rovnosti, solidarity, ale aj profesionálnej kvality, etiky a starostlivosti. Skutočnosť býva často úplne iná. Občanom sa prezentuje reforma len ako ekonomický problém, problém nedostatku peňazí, ale o zvyšovaní kvality zdravotného stavu občana sa temer nehovorí.
Znovu si kladiem otázku, do akej miery je človek schopný sám zvládnuť starostlivosť o svoje zdravie a niesť zaň zodpovednosť. Kde sú hranice medzi osobnou zodpovednosťou občana a zodpovednosťou štátu za jeho zdravie, medzi schopnosťou občana sa o seba postarať a ochotou štátu poskytnúť občanovi určité sociálne istoty. Štát je tu aj na ochranu slabých, bezbranných a chudobných občanov.
Na liberalizáciu a trhové prostredie sme v zdravotníctve ešte nedozreli. Tým narážam najmä na rozsah a dynamiku privatizácie. Zdravie je najväčšia hodnota. Nemôže sa obrátiť na trhovú položku. Preto musíme postupovať citlivejšie, ako v iných oblastiach. Cieľom reformy zdravotníctva nemôže byť len ekonomická vybilancovanosť, ale najmä vyššia úroveň poskytovania zdravotnej starostlivosti, zdravie ľudí, zdravie budúcich generácií. Za zdravotnú starostlivosť populácie obyvateľstva v konečnom dôsledku zodpovedá štát.
Je nešťastím, ak pacienta – chorého - označíme ako klienta, solventného, menej solventného a nesolventného. Ako ho budeme liečiť, keď bude nesolventný. Nakoniec, štát nemôže pôsobiť na lekárov, aby porušovali Hippokratov sľub.
Podobne je tomu aj v oblasti vzdelávania. Hoci prioritou roka 2004 mala byť pre rezort školstva príprava obsahovej reformy výchovy a vzdelávania, takáto právna úprava doposiaľ neuspela. Súčasný stav výchovno-vzdelávacieho procesu v regionálnom školstve jasne deklaruje nutnosť širokej a hlbokej obsahovej prestavby učiva, ale aj zmeny prístupov odovzdávania a preverovania znalostí na základných a stredných školách. Situácia v základnom a strednom regionálnom školstve nie je dobrá. Problémy sa hromadia. Redukované a likvidované sú kluby detí, centrá voľného času a školské jedálne. Oslabilo sa vyučovanie k občianstvu, vlastenectvu a všeobecným hodnotám etiky.
Hodnotenie úrovne vedomostí naznačilo, že mýtus o kvalitnom vzdelávaní, na ktoré sme boli takí hrdí, je už minulosťou. Je tu teda problém, ktorý vyžaduje naliehavé riešenie v kontexte výziev našej doby.
Do popredia by sa mala dostať aj otázka zdravého fyzického a duševného rozvoja mládeže a obyvateľstva vôbec. V našich školách sa nám vytráca pozitívny prístup k telesnej výchove, či telesnej kultúre. Zo širšieho hľadiska sa musíme zamyslieť nad celkovou zdatnosťou nášho obyvateľstva, ktorá bude po zrušení brannej vojenskej povinnosti u mužskej časti obyvateľstva zoslabená. Treba hľadať riešenia ako iniciovať a utvárať zo strany štátu podmienky pre pohybové aktivity obyvateľstva, aby sa rekreačný šport stal súčasťou životného štýlu našich občanov. Toto je trend, ktorý je nutné jednoznačne podporovať.
V odborných kruhoch, ale i v povedomí širokej verejnosti už značnú dobu rezonuje záväzok vlády zaviesť čiastočné spoplatnenie vysokoškolského štúdia, ktorý sa rezortu školstva nedarí už od roku 2003 naplniť. Osobne nie som presvedčený, že je to cesta vyššej kvality štúdia na našich vysokých školách.
Žiadna vysoká škola bez kvalitného vedeckého zázemia nemôže dobre prosperovať. Musíme v tomto smere podniknúť kroky, ktoré by plnohodnotne začlenili vedu do celoeurópskeho kontextu a priestoru. Priority Slovenska v oblasti vedy by mali korešpondovať s prioritami EÚ. Patria sem kategórie zdravia a výživy, nanotechnológie, biotechnológie, informačné a komunikačné technológie, materiálové a produkčné technológie, energie, životné prostredie. Osobitnú pozornosť treba venovať aj podpore spoločenskovedného výskumu, najmä v oblasti historických, právnych a politických vied. Tým skôr, že veda je na Slovensku dlhodobo finančne poddimenzovaná a v období ostatných 6 – 7 rokov došlo k výraznému poklesu podpory vedy a výskumu. Dúfajme, že situáciu razantne zvráti nový Zákon o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja, aj efektívnejší a pružnejší grantový systém.
Je nevyhnutné, aby sa univerzity v nových podmienkach viac otvorili podnikateľskému prostrediu a prichádzajúcim zahraničným investorom.
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
sociálne zisky takmer pätnásťročnej ekonomickej transformácie prichádzajú s veľkým oneskorením. Pretrvávajúci pesimizmus ľudí pramení z konfliktu medzi očakávaniami a realitou. Obyvateľstvo vníma ekonomické procesy cez ich výsledky v každodennom živote, a nie cez štandardné makroekonomické ukazovatele.
Cesta k poznaniu sociálnej situácie a nálad rôznych skupín obyvateľstva vedie aj cez odpovede na otázky:
Ako sa javí život na Slovensku občanom v regiónoch, kde niet pracovných príležitostí v tzv. hladových dolinách?
Ako im padne decentralizácia miestnej štátnej správy, ktorá ich núti za každou vecou cestovať do rôznych od seba vzdialených miest, čo predtým nemuseli?
Čo sa odohráva v hlavách zdravotne postihnutých ľudí a ich príbuzných, keď sa znižuje ich sociálna podpora alebo sa necitlivým administratívnym metrom prehodnocuje stupeň ich invalidity práve v čase, keď došlo k nárastu cien a poplatkov?
Ako občania reagujú na rušenie a obmedzovanie vlakových a autobusových spojov, najmä, keď používanie vlastného auta je tak nákladné, resp. z vlastného príjmu si ho nekúpia.
Sú to naliehavé otázky, na ktoré máme povinnosť nielen odpovedať, ale aj problémy riešiť.
Znovu opakujem, že reformy zatiaľ neprispeli k vyrovnávaniu regionálnych rozdielov. Naopak, ešte ich prehĺbili.
Reformami najviac dotknuté vrstvy obyvateľstva nadobudli - pri zvyšujúcich sa sociálnych rozdieloch v spoločnosti - pocit krivdy a presvedčenie, že politika sa rozchádza so záujmami občana. Nepreviazanosť a nesystémovosť reforiem spôsobujú občanom problémy.
Ľudia z vlastného poznania nadobudli presvedčenie, že sociálne rozdiely medzi nimi nie sú vždy len výsledkom rozdielnych schopností a výkonu, ale špekulatívnosti a často aj kriminálneho počínania. Slovenská verejnosť považuje pokračujúce prehlbovanie majetkových rozdielov medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti za sociálne a ekonomicky neúnosné.
Dnes je ťažké odhadnúť budúcu záťaž (národohospodársku, sociálnu, výchovnú, zdravotnú či demografickú) spoločnosti, akú môžu uskutočnené reformy priniesť. Nemožno ani vylúčiť, že môžu vyvolať retardačný pohyb v niektorej spoločensky chúlostivej oblasti, ktorá sa nemeria v eurách a tempách hospodárskeho rastu, ale kvalitou života, ako sa to ukazuje na prípade školstva, zdravotníctva, vedy a kultúry.
Vyrieknutie týchto slov vôbec neznamená, že som proti reformám. Bola by chyba váhať nad ich uskutočnením. Iba nabádam k triezvemu úsudku, kritického rozumu a k oslabeniu eufórie niektorých politikov z hodnotenia vývoja spoločnosti. Každá zmena prináša isté obavy a averzie, najmä zo strany tých, ktorých sa dotýka. Reformy nemôžeme jednoznačne hodnotiť teraz, hodnotiť ich možno až po uplynutí istého času. Reformám je potrebné dať čas, kým sa ich účinky prejavia.
Pri presadzovaní reforiem akosi prirýchlo sme si začali osvojovať tézu, že „ Štát je zlý vlastník“. Musíme zmeniť nazeranie na štát. Štát má predsa zodpovednosť za reformy, stanovenie ich pravidiel a právneho rámca. Štát má aj celú škálu pozitívnych funkcií a rolí, ktoré sú nevyhnutné pre prosperitu spoločnosti.
Ide o investície do ľudského kapitálu, stanovenie a uplatňovanie regulačných štandardov alebo budovanie inovačných kapacít.
Vhodná štátna regulácia a zrušenie monopolov musí prinášať pre občanov viditeľné výhody, napríklad znížené náklady na živobytie. Privatizácia v oblasti energetiky a telekomunikácií, čiže v oblastiach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú životných nákladov však na Slovensku nebola a nie je sprevádzaná prísnou reguláciou a likvidáciou monopolov. Tie občanom pravidelne zvyšujú ceny bez akéhokoľvek pocitu ohrozenia.
Občania sa sťažujú, že štát ich nechráni pred svojvôľou monopolov, ktoré vnucujú spotrebiteľskej klientele nerovnoprávne postavenie. Úprava cien pre spotrebiteľov ide len smerom hore, snahou je dosiahnuť za každú cenu maximálny zisk nehľadiac na sociálne dôsledky týchto krokov.
Denne dostávam desiatky zúfalých listov od občanov, ktoré sú istým seizmografom našej situácie. Často sú to listy písané ľuďmi v ťažkých situáciách, listy nezamestnaných rodičov, ktorí prišli o prácu nie vlastnou vinou, ktorí nemajú na nájomné, a hrozí im exekúcia.
Sú to listy starších ľudí, ktorí sú chorí a nemajú finančné prostriedky na lieky, byt i stravu súčasne. Ich dôchodok im na to nestačí a hoci celý život poctivo pracovali, nevedia z neho vyžiť. Sú to listy plné zúfalstva. Listy slobodných matiek bez práce. Listy ľudí v hmotnej núdzi, ktorí denne počujú či vidia lesk nového prepychu.
Trápi ma to! Kladiem si otázky „ Prečo je to tak? Nemajú štátne orgány, zodpovedné za kontrolu týchto oblastí podnikania patričné kompetencie? Prečo sa správajú ústupčivo?“ Verejnosti sa potom javia ako zbytočný prívesok štátnej správy, kde si politické strany dosadili svojich politických nominantov.
V súčasnom období sa čoraz viac rozmáha vláda politických strán na úkor profesionalizmu v riadení štátu a vecí verejných. Pomer síl sa v Národnej rade SR zásadne zmenil v dôsledku odchodu poslancov z väčšiny poslaneckých klubov. Vznikla situácia, keď ani pôvodná vládna koalícia, ani opozícia nemá väčšinu. Schvaľovanie zákonov, hoci s problémami, pokračuje s podporou niektorých nezávislých poslancov.
Medzi poslancami sa objavili podozrenia na rôzne netransparentné získavanie politickej podpory, čo v očiach verejnosti znižuje autoritu a dôveryhodnosť nielen parlamentu, ale i ďalších orgánov reprezentujúcich štát. Jednou z úloh budúceho parlamentu by mala byť aj zmena volebného zákona, ktorý bol v programe už v tomto volebnom období. Nový volebný zákon by mal zabezpečiť najmä politicky stabilné zastupiteľské prostredie.
Vážená národná rada!
Kľúčovou otázkou pre Slovensko je okrem ekonomickej a sociálnej stability aj právna stabilita. Je potrebné hľadať vhodnú mieru právnej stability, aby vyjednávanie európskych noriem a ich následná implementácia do právneho poriadku Slovenska zachovali vyvážený a prehľadný právny poriadok zlučiteľný s právom Európskej únie. S tým súvisí aj uplatňovanie princípov právneho štátu, predovšetkým právnej istoty, ochrany občanov, bezrozpornosti právnych noriem, vymožiteľnosti práva.
Kvalitný legislatívny proces a jeho výsledky sú nielen základom upevňovania princípov demokracie v Slovenskej republike, ale aj súčasťou procesu fungovania demokracie v rámci Európskej únie.
Neoddeliteľnou súčasťou legislatívneho procesu je možnosť prezidenta využiť relatívne právo veta. Aj keď som už toto právo pri 22. zákonoch využil, chcem Vás ubezpečiť, že som to neurobil s nadšením. Urobil som to v prípadoch, keď iný spôsob riešenia nebol možný, najmä vtedy, ak som mal pochybnosti o súlade niektorého ustanovenia schváleného zákona s duchom Ústavy Slovenskej republiky.
Aj problém môjho stotožnenia sa s niektorými riešeniami v schválených zákonoch zastrešujúcich reformu zdravotníctva, na ktoré upozorňovali tiež mnohí odborníci, sa ukázal ako opodstatnený. Svedčia o tom vládne návrhy noviel všetkých zákonov zastrešujúcich zdravotnú reformu, hoci tieto zákony nadobudli účinnosť len 1. januára t.r.
Tým chcem zároveň upozorniť aj na problém častej novelizácie zákonov. Novelizujú sa zákony krátko po uplynutí nadobudnutia ich účinnosti, dokonca niektoré ešte pred nadobudnutím účinnosti.
Takmer pravidlom sa stáva novelizácia viacerých zákonov jedným zákonom osobitnými článkami, hoci podľa (čl. 11 ods. 2) legislatívnych pravidiel tvorby zákonov má ísť o výnimočný spôsob novelizácie. Treba tiež zdôrazniť nevyhnutnosť koordinácie tvorby zákonov medzi súvisiacimi oblasťami spoločenských vzťahov, čo si vyžaduje poznať podstatu spoločenských vzťahov, ktoré chceme riešiť.
Závažným nedostatkom je ustanovenie dňa nadobudnutia účinnosti zákona, často bez dostatočnej legisvakancie na to, aby sa so zákonom ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti mohli oboznámiť všetci, ktorým je určený.
K právnej stabilite musí prispieť najmä reforma súdnictva, zameraná na zlepšenie práce sudcov a skrátenie lehôt súvisiacich s riešením jednotlivých prípadov. Sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní pribúdajú, a to aj napriek tomu, že už niekoľko mesiacov platí na Slovensku legislatíva, ktorá mala súdne procesy urýchliť. Svedčia o tom aj prehraté súdne spory v Štrasburgu.
Osobitne závažným problémom v našej spoločnosti je trestná činnosť.
Naši občania sa oprávnene sťažujú na veľké počty útokov na zdravie a život ľudí, agresivitu, lúpeže, podvody, krádeže, vydieranie, vybavovanie si vecí medzi skupinami občanov týraním, vyhrážaním sa rodinám a nakoniec aj vraždami.
Ďalej je tu trestná činnosť, ktorá bola vymenovaná v Správe o činnosti SIS za rok 2004, o ktorej ste boli informovaní v máji. Nechcem to rozvádzať, bezprostredne sa spravidla nedotýka radového občana, ale je z hľadiska fungovania štátnej moci a ekonomiky osobitne závažná. Jedná sa o tunelovanie spoločností a organizácií vo vlastníctve štátu, FNM a miestnej alebo regionálnej samosprávy, zmanipulované výberové konania a predražené dodávky, o korupciu a klientelizmus pri privatizácii, pri verejnom obstarávaní, prideľovaní štátnych prostriedkov a pri rozhodovaní štátnych a samosprávnych orgánov, o daňové a colné podvody, úverové, leasingové a poisťovacie podvody a podobne. Národná rada schválila nový Trestný zákon a Trestný poriadok. Prax ukáže, ako prispejú k eliminácii týchto vážnych protispoločenských a škodlivých javov.
Trestná politika musí zabezpečovať právnu istotu a osobnú bezpečnosť najmä tých, ktorí dodržiavajú právne normy, právny poriadok a zásady morálky. Výkonná a súdna moc musia na základe zákonnosti dbať na včasnosť a rýchlosť celého konania, vrátane vyhlásenia konečného rozhodnutia súdu a jeho výkonu. Má platiť zásada: “kto spácha trestný čin – nesie trestnú zodpovednosť, vrátane spravodlivej sankcie“. A naopak: „kto žije poctivo má istotu, že mu nehrozí nebezpečie zo strany nespratníkov, ale ani zo strany represívnych orgánov“.
Kriminalita na Slovensku má naďalej stúpajúcu tendenciu. Je to jednak dôsledok nových civilizačných javov, ale aj sociálno-ekonomickej situácie v štáte. Ak máme byť pri jej potláčaní efektívnejší, musíme zabezpečiť aj lepšie fungovanie a súčinnosť troch základných justičných zložiek, ktoré majú účasť na trestnom konaní, t.j. súdov, prokuratúry a polície.
Stále však nemôžme byť spokojní so situáciou v objasňovaní trestných činov. Príčina nedostatočného objasňovania trestných činov tkvie zrejme aj v personálnom poddimenzovaní vyšetrovacích činností.
Nie je možné pripustiť stav, a mám také informácie, aby jeden policajt mal rozpracovaných okolo 150 trestných vecí v agende vyšetrovania. Je to nezvládnuteľné.
Podľa môjho názoru sú personálne poddimenzované aj súdy a prokuratúra. V ostatnom čase vnímam určitú pasivitu súdneho stavu. Je na sudcoch a ich organizáciách, aby sa nad tým zamysleli.
Ak som uviedol potrebu kvalitnej, spravodlivej trestnej politiky , vôbec nepopieram princíp a prioritu sociálnej, ekonomickej, organizačnej, výchovnej a vzdelávacej prevencie. Aj táto úloha sa musí stať prioritou štátnych orgánov, samosprávy, ale aj cirkví, mimovládnych organizácií a ich pôsobenia medzi deťmi a mládežou. Prosím, aby sme si osvojili toto ušľachtilé poslanie, lebo formovanie osobnosti človeka patrí medzi hlavné úlohy každého, kto disponuje slovom, príkladom a priamym pôsobením na svoje okolie. Tu majú významné miesto aj športové a kultúrne aktivity, vrátane pôsobenia základných umeleckých škôl.
Najmä sociálna prevencia, priamo spojená s ekonomickou situáciou v spoločnosti, je hlavným predpokladom pre zaradenie našich spoluobčanov do pracovného procesu.
Ten nielen kultivuje, zmravňuje ale aj zabezpečuje dôstojný život jednotlivcov a celých rodín! Je už čas pochopiť známu pravdu, že len samotný trest nevyrieši kriminalitu! To je možné len a len v súčinnosti tých faktorov, ktoré likvidujú nevzdelanosť, nízku úroveň morálky a kriminalizovanie ľudí.
Vážené dámy, vážení páni,
Ako žije naša spoločnosť? Od novembra 1989 sme prešli viacerými zmenami. V mnohom sme nadviazali na spôsob života západnej spoločnosti, v ktorom dominuje individualizmus, liberalizmus, mravný relativizmus, konzumná a politická apatia
Ľudia si pomaly zvykli na nové spoločenské usporiadanie. Väčšina zistila, že už nič nie je zadarmo. Postupne si stále viac uvedomujú, že práca za nimi nepríde, ale, že musia za ňou cestovať. Začali si ju viac vážiť. Učia sa využívať miestne zdroje, širšie využívajú možnosti zamestnať sa v zahraničí.
Okrem diferencovanosti životných podmienok nastúpila spolu s politickou slobodou a ekonomickým podnikaním aj diverzifikácia životných štýlov. Rozrástla sa paleta zdrojov obživy v dobrom i v zlom.
Pritom to druhé znamená nelegálne spôsoby, je to hospodárska a iná kriminalita, korupcia, daňové úniky a pod. Na jednej strane to umožnilo rozvoj ľudskej kreativity, na strane druhej pozorujeme aj dekadentné tendencie: užívanie drog, prirýchly rast životného tempa ohrozujúci mentálne zdravie a spolužitie generácií, zdravie a vzťahy v rodine.
Posuny v životnom štýle mladých ľudí sú tak veľké, že vznikajú komunikačné bariéry voči generácii rodičov. Zo society mladých ľudí sa vyčleňuje pomerne veľká skupina takých, ktorí sú v pozitívnom slova zmysle mimoriadne ambiciózni, samostatní, cieľavedomí, niekedy až chladne racionálni. Áno, aj taká je podoba života v našej krajine.
Obyvatelia sú konfrontovaní s nepriaznivými vývojovými trendmi, vysokou mierou rizika pri strate zamestnania, výrazným poklesom životnej úrovne. Pri riešení týchto problémov stále častejšie zlyháva rodina, vznikajú konflikty, domáce násilie. Zabezpečenie dôstojného života rodinám s deťmi znamená dosiahnutie takých ekonomických a sociálnych podmienok, pri ktorých prijať a vychovávať deti neprináša hrozbu chudoby, ale ktoré umožňujú harmonický rozvoj rodiny a tým aj spoločnosti.
Rodina je najprirodzenejším prostredím pre výchovu detí, a ak má plniť svoje úlohy musí sa zlepšiť sociálna a bytová situácia, posilniť flexibilita pracovnej doby, možnosti čiastočných pracovných úväzkov.
Každý má právo slobodne rozvíjať svoje schopnosti a uplatniť sa v ekonomickom, politickom alebo sociálnom živote. Malo by to platiť aj v rovnoprávnom postavení žien v našej spoločnosti. Rovnosť príležitostí nech nie je len rodová agenda feminizmu. Je to celospoločenský záujem. Vyplýva z neho nutnosť vytvoriť inštitucionálny a legislatívny rámec, ktorý zaručí dôstojný život všetkým ženám a matkám.
Na Slovensku výrazne stúpa sila médií, najmä pri tvorbe životného štýlu, utváraní vedomia, tzv. kultúry a preberaní informácií najmä z televízie. Ľudia pristúpili na zjednodušovanie reality, ktorá sa im sprostredkuje prostredníctvom elektronických médií do ich súkromia.
Nie je zriedkavou praxou, že niektoré médiá sa využívajú v politickom boji bez ohľadu na zásadu objektívnosti politického spravodajstva. V honbe za sledovanosťou sa zanedbáva pôvodná tvorba a prednosť dostáva gýč a brak. Tu treba pochváliť Slovenský rozhlas, že sa vymyká z tejto oblasti.
Namiesto výchovy kultúrneho občana, podpory duchovného rozvoja sa do vedomia dnešného človeka dostáva z niektorých relácií egoizmus, násilie, kultúrna plytkosť a nevkus.
Spoliehame sa už spravidla len na pôsobenie trhu. Trh má nezastupiteľné miesto v ekonomických procesoch. Sloboda ako prázdny priestor nezaplnený hodnotami sa však nenaplní len tým, že ľudia budú dobre zarábať, budú žiť v komforte a budú cestovať. Trh nie je všemocný a duchovné potreby neuspokojí. Som za trhovú ekonomiku, ale nie za trhovú spoločnosť a jej trhovú morálku. Sú to veľké rozdiely.
Treba pestovať väčšiu citlivosť k dianiu okolo seba a predovšetkým k vlastnému životu. Inak sa môžeme stať zajatcami úzkeho priestoru, v ktorom sa pohybujeme – práca, kariéra, majetok. Zatiaľ sme napriek pozitívnym zmenám v ekonomike svedkami ako medzi ľuďmi rastie egoizmus a v politike hrubosť, ignorancia, a veľká povrchnosť k sociálno-rozvojovým, kultúrnym, vzdelanostným a duchovným potrebám.
Jedným z kritérií, podľa ktorých sa meria vyspelosť štátu a spoločnosti je aj kultúrna úroveň jeho občanov, vzťah ku kultúrnemu dedičstvu i postoj ku kultúrnym hodnotám súčasnosti. Kultúra je teda podstatným indikátorom stavu spoločnosti a kvality života každého jednotlivca v nej žijúceho. Slovensko je krajinou s nesmierne cenným a bohatým kultúrnym dedičstvom, ktoré nám zanechali generácie predkov. Uvedomujúc si nenahraditeľné kultúrne hodnoty vytvárané predchádzajúcimi generáciami prijala aj Národná rada Slovenskej republiky v roku 2001 Deklaráciu o ochrane kultúrneho dedičstva. Niekedy mám pocit, že sme zostali iba pri tejto deklarácii.
Musíme si kriticky priznať, že súčasné obdobie nie je priaznivo naklonené kultúrnemu rozvoju. Je preto naliehavou úlohou nás všetkých, zodpovedných za spravovanie tejto krajiny, aby sme zamedzili úpadku kultúry, kultúrnosti a morálky na Slovensku.
Iba národ, vedomý si svojich duchovných a kultúrnych hodnôt, zveľadujúci dedičstvo predkov a hrdý na svoj jazyk je schopný vytvoriť stabilne fungujúcu ekonomiku a silný štát.
Napriek tomu, že sa v spoločnosti odohrávajú zmeny takmer závratným tempom - alebo možno práve preto? - len sporadicky prepuká verejná diskusia odbremenená od stranícko-politického nánosu. Je len málo výnimiek. Ako príklad možno uviesť riešenie dôsledkov veternej smršti v Tatrách, alebo dostavba SND. Absencia verejnej diskusie neveští nič dobré, nevytvára sa konsenzus, ktorý by vytváral spoločenský tlak rešpektovať najlepšie riešenia. Bez verejnej diskusie niet profylaktického účinku proti omylom a chybám, ktorým by bolo možné sa včas vyvarovať.
Svoj podiel na absencii verejnej diskusie majú aj médiá – printové či elektronické, súkromné či verejnoprávne. Chýba najmä poslanie verejnoprávnych médií, ktoré by mali mať účasť na hľadaní spoločne vyznávaných hodnôt spoločnosti. Tento problém sa neodkladne musí riešiť, lebo je v rozpore nielen so zákonom ale pôsobí proti záujmu celej spoločnosti, keď myslíme na výchovné a kultivačné funkcie.
Občanov znepokojuje ešte iný úkaz, ktorý však nie je typický len pre Slovensko. Médiá povýšili politikov i ministrov na takmer výlučných rezortných hovorcov a hovorcov verejnosti, kde dostávajú priestor, aj keď často nemajú čo povedať.
Inteligencia sa až na malé výnimky stiahla do úzadia, istá jej časť sa aktivizuje v komercii. Úplne zaniká existencia skutočných autorít verejnosti, stojacich mimo politiky. Nemá kto formulovať verejný záujem, tak to robia len politici. Preto je vo väčšine prípadov obsah verejného záujmu jednostranný, nevyvážený, a to je zlé pre nás i pre budúcnosť Slovenska.
Verejnosť je však veľmi vnímavá a oceňuje, keď naši spoluobčania úspešne reprezentujú Slovenskú republiku na rôznych športových, kultúrnych, umeleckých, vedeckých, či spoločenských fórach. Všetkým tým sa chcem úprimne poďakovať. Našim športovcom nech mi je dovolené osobitne sa poďakovať. Ich úspešná reprezentácia prispieva k upevňovaniu spolupatričnosti, sebavedomia a hrdosti na vlastnú krajinu.
Nemôžem obísť fenomén národnej a tým aj štátnej identity. Keď sa na mape modernej Európy a sveta objavila l. januára 1993 Slovenská republika ako slobodný, demokratický a nezávislý štát, bol to len začiatok cesty, ktorú musíme ako štátotvorný národ urobiť preto, aby svet porozumel, no najmä pochopil význam tohto dejinného skutku pre nás.
Dôležitú a nezastupiteľnú úlohu pri výchove a vzdelávaní mládeže, pri upevňovaní jej národného povedomia a prehlbovaní znalostí histórie vlastného národa, zohráva škola. Už som spomínal, na základných a stredných školách sa ukazuje potreba klásť oveľa väčší dôraz na implementáciu kľúčových historických míľnikov a dejateľov nášho národa do učebných textov príslušných predmetov s ich jasnou interpretáciou.
História je pamäť národa. Múdri sa z nej dokážu poučiť a určiť si správne smerovanie do budúcna. Urobme teda tak, zachovajme a zveľaďujme si to, čo nám v ťažkých časoch dôb minulých vydobyli naši predkovia, zachovajme si svoju národnú hrdosť a okolitý svet si nás bude vážiť.
Rovnako je to aj s kultúrami spoločenstiev národnostných menšín a etnických skupín, ktoré žijú v Slovenskej republike. Obdobie po roku 1989 je charakteristické záujmom o menšinovú problematiku. V Slovenskej republike sa však ako menšinové problémy chápu najmä politicky motivované otázky súvisiace s maďarskou a rómskou menšinou.
Často sa zabúda, že tu žijú komunity ďalších, menej početných národnostných menšín, Karpatských Nemcov, Čechov a Moravanov, Chorvátov, Rusínov, Rusov, Poliakov, Bulharov, Ukrajincov a Židov, ktorých kultúra je rovnako zaujímavá, bohatá a jedinečná. Štát má povinnosť zabezpečiť všetkým menšinám rovnako primerané podmienky na existenciu, pretože všetky kultúry, bez ohľadu na početnosť, sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Nemôžeme uprednostňovať len jednu, alebo dve kultúry, či už z dôvodov početnosti, z politických, alebo iných dôvodov.
Ochrana národnostných menšín a etnických skupín je v Slovenskej republike zabezpečená celým radom reálnych právnych nástrojov, od medzinárodných multilaterálnych dohovorov, cez medzištátne zmluvy, ústavu, špeciálne zákony, vládne nariadenia, až po rôzne rezortné právne predpisy. Dovolím si povedať, že najmä s ohľadom na situáciu v niektorých iných štátoch Európy majú príslušníci národnostných menšín na Slovensku nadštandardné podmienky na rozvoj.
V tejto súvislosti mi nedá, aby som nepoukázal na nepomer medzi prostriedkami štátneho rozpočtu, ktoré sú určené na rozvoj kultúry národnostných menšín a nepomerne menšou sumou, ktorá je určená na kultúrne a vzdelávacie aktivity zahraničných Slovákov, našich krajanov. Aj naši krajania potrebujú na zachovanie vlastných kultúrnych tradícií a svojej identity pomoc z domoviny. Je načase aby sa vytvorili efektívne štruktúry starostlivosti o spoluprácu s krajanmi v zahraničí.
Vážená národná rada!
Položme si otázku, ako ďalej ? Budúci vývoj na Slovensku bude ovplyvňovať samotná pozícia Slovenska v rámci Európskej únie.
Slovenská ekonomika patrí medzi malé ekonomiky a preto budeme musieť voliť diverzifikovanú stratégiu pri určovaní svojej pozície v rámci Európskej únie ako aj pri stanovovaní miery spolupráce s ostatnými členskými krajinami Európskej únie.
Na Slovensku sa usídľuje stále väčší počet významných európskych, ale aj globálnych nadnárodných korporácií, aj keď zatiaľ predovšetkým v automobilovom priemysle.
Možno však konštatovať, že Slovensko, vďaka reformám a zapojeniu zahraničných investícií do vývoja slovenskej ekonomiky, sa rýchle dostáva do hlavného trendu svetového globálneho vývoja. Tým sa zároveň pre Slovensko vytvárajú aj lepšie nástupné podmienky v rámci Európskej únie.
Európska únia za jeden z hlavných cieľov vyhlasuje poznatkovú ekonomiku. Slovensko, ak nechce zaostať, musí sa k nej pripojiť. Samotná realizácia informačných technológií nemusí znamenať výrazný nárast nových pracovných miest, môže zmeniť pozíciu teritória v rámci logistických reťazcov veľkých nadnárodných firiem.
Udržanie zamestnanosti pri klesajúcom objeme sociálnych dávok sa stáva kľúčovým predpokladom pre udržanie sociálnej solidarity a pre udržanie pozitívneho smerovania reforiem. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ sú zachované aspoň pracovné príjmy, časť obyvateľstva je schopná a ochotná sa uskromniť.
Je nevyhnutné zefektívniť verejné zdroje najmä z hľadiska ich využitia a vynakladania. Odhaduje sa, že z celkového objemu nákladov, ktoré sú dnes vynakladané, by bolo možné dosiahnuť viac úspor, ak sa pristúpi k dôraznému využitiu systému štátnej pokladnice, a k dôslednému uplatneniu princípu efektívnosti v činnosti verejnej správy.
Zároveň by to znamenalo i pri celkovom objeme výdavkov verejného sektora zásadný posun v možnosti presmerovania takto ušetrených prostriedkov na zachovanie väčšej sociálnej súdržnosti v spoločnosti.
Štát musí byť garantom sociálnej spravodlivosti v spojení samozrejme s poctivou prácou a morálnym konaním jednotlivca a skupín. To nedokáže liberálny trh. Je to úloha štátu v celom konaní spoločenských inštitúcií a v kodifikácií právneho poriadku. Štát musí byť aj garantom možnosti sebarealizácie jeho občanov v prospech nich aj spoločnosti na morálnom a etickom základe. Len spoločnosť založená na morálnych hodnotách je zárukou rovnovážneho sociálno-ekonomického rozvoja.
Musíme mať vlastnú predstavu o svojom bytí, ďalšom našom smerovaní aj ako člena európskeho spoločenstva.
Nemôžeme sa stále len niekomu a niečomu prispôsobovať, ale musíme mať aj jasnú originálnu predstavu o svojej existencii, o svojej budúcnosti. Slovenská spoločnosť má princípy sociálnej spravodlivosti hlboko zakorenené vo svojom vedomí a bytí. To nie je obracanie sa k minulosti, ale je to fakt, že historicky sme spoločnosťou náročnej a poctivej práce za vlastné prežitie a lepšie životné podmienky. Princíp sociálnej solidarity a morálnych hodnôt formovali aj naše národné tradície, vďaka čomu sme prežili i duchovne. Nikdy sme nikoho neovládali, nikdy sme nežili z cudzej práce.
Jednou z mála možných ciest, ktorou by sa malo ísť v budúcnosti je zachovať sociálne orientované trhové hospodárstvo, tak ako je to zakotvené v článku 55 Ústavy Slovenskej republiky.
Sociálna súdržnosť spoločnosti, rovnosť príležitostí a vytváranie ľudsky dôstojných podmienok života sa musia stať základným cieľom sociálnej politiky, a nielen tej. Ľuďom musíme vrátiť pevnú pôdu pod nohami, mladým zaručiť kvalitné vzdelanie, prácu a primeranú odmenu, podporu rodinám s deťmi a dôstojnú hmotne zabezpečenú starobu. To je a musí byť stratégia našej politiky.
Presadenie rovnosti šancí predpokladá prístup ku vzdelaniu, ku zdravotnej starostlivosti na dostatočnej kvalitnej úrovni, prístup k pracovným príležitostiam, k bývaniu, k základným životným podmienkam. Rovnosť šancí znamená tiež nulovú toleranciu voči diskriminácii, či už rodovej, alebo akejkoľvek inej.
Nesmieme zabúdať na občanov znevýhodnených zdravotným stavom, vekom, či starostlivosťou o deti. Takýto občania sa nesmú dostávať na okraj pracovných ale i spoločenských aktivít a záujmov. Poskytnutie primeraných príležitostí, najmä vo vzdelaní a v prístupe na trh práce je najlepšou formou boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe.
Štát musí presadzovať takú sociálnu politiku vo vzťahu k svojim občanom, aby sa cítili pre spoločnosť užitočnými a cennými členmi.
Najcennejšou hodnotou každého spoločenstva je žijúci človek, jeho fyzická zdatnosť a usporiadané duševné zdravie, jeho ľudská dôstojnosť. Preto starostlivosť o sociálne odkázaných a starých ľudí je aj jedným z ukazovateľov morálnej úrovne spoločnosti.
Skúsme sa viac zamyslieť nad tým, ako nás vnímajú. Slovensku je neustále vytýkaná vysoká miera korupcie tak na štátnej úrovni, ako aj na úrovni územnej samosprávy, nízka vymožiteľnosť práva, rómsky problém, problémy pri riešení právnych sporov a celková slabá odhadnuteľnosť ďalšieho vývoja, súvisiaca s častými zmenami pravidiel podnikania.
Je potrebné sa s týmito otázkami vážne zaoberať. Korupcia je vážny problém, ktorý má svoje korene v minulosti, nie je to však problém neriešiteľný. Niektoré právne normy zabraňujúce, alebo odhaľujúce korupčné správanie boli už prijaté, iné sa pripravujú. Týka sa to otázok majetkových priznaní, preukazovania pôvodu majetku, konfliktu záujmov, lobingu, zníženia imunity sudcov a poslancov a iných. Musíme si však uvedomiť, že len prijatím právnych noriem sa problém nevyrieši.
Nemôžeme zabúdať ani na rómsky problém. Musíme si uvedomiť, že v našej krajine existuje značná časť obyvateľstva, ktorej životné a sociálne podmienky nezodpovedajú zvyklostiam a normám bežným na Slovensku. Riešeniu tzv. rómskeho problému sa venuje zvýšená pozornosť už dlhodobo. Na tento účel bola vynaložená aj značná časť prostriedkov.
Len z fondu Phare sa v rokoch 2001 – 2003 vyčlenilo vyše pol miliardy korún. Ďalšie prostriedky boli vyčlenené zo štátneho rozpočtu. Zdá sa, že efekt nie je viditeľný. Bolo by potrebné sa nad touto skutočnosťou zamyslieť a vážne sa ňou zaoberať.
Za prioritné vo funkcii prezidenta považujem budovanie a posilňovanie právneho štátu založeného na úcte k ľudským právam a ich dodržiavaniu. Je povinnosťou štátu garantovať základné individuálne práva a slobody. To prinavráti dôveru občanov k štátnym inštitúciám, ich demokratickému kreovaniu a nakoniec aj k vyššiemu záujmu o politické dianie.
Základnou funkciou štátu je zaručenie bezpečnosti jeho občanov. Budem dbať v rámci svojich ústavných právomocí, aby silové zložky intenzívne pracovali pre zvýšenie bezpečnosti občanov.
Za dôležité považujem upevňovanie sociálnej súdržnosti spoločnosti. Súdržnosť nech je postavená na prosperite, ekonomickom raste, sociálnej solidarite a stabilite spoločenského poriadku. Prosperita a stabilita krajiny závisí vo veľkej miere od občianskych inštitúcií. Tu má veľkú úlohu aj kultúra, ktorá pôsobí ako tmel medzi spoločenskými a občianskymi záväzkami.
Naším najväčším bohatstvom je ľudský kapitál. Z rôznych dôvodov sa naplno nevyužíva, čo ma spätne nepriaznivý dopad na ekonomickú prosperitu, ale aj na šťastie ľudí a ich duchovný život. Preto je nesmierne dôležitý kvalitný rozvoj ľudského potenciálu, príprava odborníkov, výchova a vzdelávanie. To si bude vyžadovať zdroje, ale nepochybne sú investície do vzdelania a vedy najlepšie vynaloženými investíciami.
Zostaňme sami sebou. Priniesli sme do rozšírenej Európy svoje hodnoty, svoju kultúru. Zachovajme tieto hodnoty a zveľaďujme ich. Národné a kultúrne tradície sú základnou stavebnou jednotkou slovenských dejín. V dnešnej dobe je ich zmyslom posilňovanie duchovna v slovenskom národe, v spoločenstvách národnostných menšín a etnických skupín, obnova mravnosti, moderného vlastenectva a nového sebavedomia občana Slovenskej republiky.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
vážená vláda SR,
Excelencie!
Možno niekto z Vás, alebo aj niektorí spoluobčania očakávali, že v správe spomeniem aj iné problémy a ponúknem ich jednoznačné riešenia. Mnohé vážne problémy existujú aj v ďalších oblastiach života spoločnosti, ktorým som sa tu nevenoval, napr. v poľnohospodárstve a rozvoji vidieka, regionálnom rozvoji a rozvoji cestovného ruchu, kultúre, podpore športu. Nekládol som si ambície hovoriť o všetkých problémoch. Nie je tu ani možné dotknúť sa všetkých vecí, ktoré nás trápia. Chcel som byť kritický tam, kde je kritika namieste. Chvála nepomôže pri riešení problémov. Len konštruktívnou kritikou a dialógom pokročíme ďalej. Poukázal som, myslím si, na viaceré otázky, ktorých riešenie očakávame od kompetentných orgánov. Dúfam, že vláda SR bude napriek rôznym turbulenciám sledovať plnenie svojho Vládneho programu, ktorý jej Národná rada schválila. Taktiež dúfam, že sa problémy, ktoré som tu spomenul, ale aj ďalšie sa budú rázne riešiť. Dovoľte tu ešte raz zopakovať niektoré hlavné úlohy, ktoré pred touto spoločnosťou stoja:
- postavenie občana ako stredobod všetkých aktivít orgánov verejnej správy;
- skvalitnenie práce poslancov na všetkých úrovniach verejnej správy;
- príprava nového volebného systému zabezpečujúceho kvalitu zastupiteľských orgánov;
- uplatnenie odbornosti ako priority pred straníckosťou pri rozhodovaní v akýchkoľvek otázkach záujmu občanov a spoločnosti;
- zvýšenie kvality rozhodovacej a preventívnej činnosti súdov prokuratúry a polície;
- vytvorenie podmienok pre rozvoj vedeckého výskumu a vývoja v SAV a na vysokých školách;
- obsahová i formálna výstavba školstva na všetkých stupňoch;
- preventívna i terapeutická zdravotná starostlivosť štátu o dobré zdravie obyvateľstva a zvýšená starostlivosť najmä o starších ľudí;
- podpora cirkevných a občianskych organizácií formujúcich duchovný, humanistický, kultúrny profil človeka – občana.
Pri svojich rokovaniach najmä s predstaviteľmi štátu a samosprávy chcem sa zaoberať aj týmito otázkami.
Je to moja prvá správa o stave spoločnosti. Je namieste, aby som si na konci položil otázku: Aká je slovenská spoločnosť? A tým by som potom aj skončil.
Slovenská spoločnosť je spoločenstvo príslušníkov slovenského národa, národnostných menšín, etnických skupín, viacerých náboženstiev a vierovyznaní, zvyklosti, kultúr, mravov, tradícií, vyznávaných hodnôt, skupinových a individuálnych záujmov. Preto sa nemožno čudovať, že je to spoločnosť poznamenaná rozpormi, problémami, ťažkosťami a nádejami. Slovenská spoločnosť je vnútorne veľmi diferencovaná.
Je to spoločnosť pestrá. Nemala by jej však chýbať jednota v principiálnych existenčných otázkach. Mám na mysli vzťah k štátu, štátnosti, vlasti, zodpovednosti právnej i mravnej, zodpovednosti za vývoj štátu vo všetkých oblastiach života. Nemá to však byť šablóna a uniformita, ale jednota v mnohorakosti, spojená rovnakými princípmi, láskou k vlasti a k vlastenectvu.
Spoločnosť, o ktorej hovoríme v súčasnosti, je na ceste formovania demokracie, humanizácie, slobody myslenia, podnikania, vytvárania nových vzťahov v politickom a ekonomickom systéme.
Za všetkým treba vidieť človeka, jeho životné potreby, starosti, sociálne problémy, oprávnené záujmy i jeho túžby.
V tom má zmysel aj práca každého nás. Štát to nie sú občania ako sa to často vyhlasuje. Štát je produktom vôle a rozhodnutia občanov. Štát sú v prvom rade štátne orgány, Prezident SR, NR SR, vláda, iné ústredné orgány štátnej správy a orgány verejnej moci. Občania si vytvárajú politický systém i samotný štát na to, aby v ústavnom a právnom usporiadaní slúžili tieto subjekty celospoločenským, celonárodným, skupinovým záujmom, vytvárali relatívny pokoj, chránili ľudské práva, slobody, právne inštitúty, slobodu, istotu, ekonomickú prosperitu, aby každý žil v ľudsky dôstojných podmienkach.
Celkom na záver dovoľte ešte výzvu a oslovenie Vás, tu prítomných i všetkých našich spoluobčanov na aktívne zapojenie sa do práce na programoch ekonomicko-sociálneho i kultúrno-duchovného rozvoja slovenskej spoločnosti . Každý svojím dielom, svojou poctivou prácou môže prispieť k ich naplneniu. Som presvedčený, že len spoločne, za úzkej súčinnosti štátnych a samosprávnych orgánov, spoločenských i cirkevných spoločenstiev tieto programy naplníme. Práce na rozvoji slovenskej spoločnosti je dosť. Čaká nás všetkých, mňa, Vás, každého z nás. |
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač