Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti novoročného stretnutia s predstaviteľmi cirkví a náboženských spoločností, Bratislava 8. 1. 2008

Vaše Excelencie,
ctení predstavitelia cirkví a nášho cirkevného a náboženského života,
vážení prítomní,

postavenie náboženstva v histórii ľudstva, v dejinách veľkých impérií, či už išlo o polyteizmus alebo monoteizmus, svetová historiografia z dostupných prameňov zaznamenala. Slovenský národ je národom starým s bohatou kultúrou, ktorý iba pred 15. rokmi získal vlastnú štátnosť a samostatnosť.

V dejinách nášho národa sa ako silná niť prevíja viera v Boha, ktorú tu pred tisícročím začali šíriť a neskôr v národe udržiavať duchovní predstavitelia, Vaši predchodcovia. Na postavenie týchto mužov v dejinách slovenského národa by som chcel dnes na našom novoročnom stretnutí v Prezidentskom paláci, na ktorom Vás srdečne vítam, tak trochu spomenúť a upozorniť. Málo sme poznali, málo sme smeli poznať význam jednotlivých cirkví a ich dejateľov v dejinách Slovenska. Treba si uvedomiť, že historické fakty z dejín kresťanstva a judaizmu na Slovensku majú význam pre európske i svetové dejiny, keďže sú ich súčasťou. V tomto zmysle by si to mala osvojiť mladá generácia, v tom zmysle to musíme predstavovať aj zahraničí, keďže, chvalabohu, máme sa čím hrdiť najmä v tejto málo známej súčasti našej histórie.

Na začiatku bolo posvätenie Pribinovho chrámu arcibiskupom Adalrámom v Nitre v roku 828. Pribinovo kniežatstvo bolo v prvej tretine 9. storočia christianizované, hoci Pribina v tom čase ešte kresťanom nebol. To bol však predpoklad toho, aby sa Nitra v roku 880 stala prvým biskupstvom v strednej a východnej Európe. Od nás sa kresťanstvo šírilo aj do južného Poľska. Pápež Ján Pavol II. v jednom prípade reagoval na dar medaily sv. Gorazda slovami: „Áno z Nitry do Krakova“ , takto komentoval christianizačnú misiu nášho slovenského svätého Gorazda do oblasti Krakova.

Medzitým bola iniciatíva nášho panovníka Rastislava, príchod Konštantína a Metoda, preklad Biblie do staroslovienčiny a neskorší diplomatický úspech týchto svätých mužov v Ríme v podobe uznania liturgie i jazyka našich predkov za bohoslužobný jazyk.

Úžasný úspech. Aj preto sme sa rozhodli dať do preambuly Ústavy Slovenskej republiky pasáž o cyrilometodskom dedičstve. Veď ktorý národ by nechcel mať takéto kultúrne korene? Korene, ktoré vyrastajú z prekladu Písma. Význam diela bernolákovcov a štúrovcov na tomto mieste, som presvedčený, že ani netreba zdôrazňovať.

Dnes už berieme ako samozrejmosť, že máme svoj štát, spisovný jazyk. Nezabúdajme na historické okolnosti: naši národní buditelia – a boli to kňazi, farári, kazatelia i biskupi, pracovali v čase, keď jazyk nebol kodifikovaný (aj to dokázali presadiť), v čase, keď tento jazyk bol zakázaný, keď mohli iba snívať o vlastnej štátnosti, keď na vydávanie slovenských kníh, novín a časopisov nemali štátne finančné prostriedky. Pozerajme na nich, na ich prácu, obetavosť aj za cenu straty slobody či života, v zložitých dobových reáliách.

Spomínam to opäť v súvislosti s myšlienkou pripomenúť prínos predstaviteľov cirkví pre národ a budúcnosť štátu. V histórii judaizmu na Slovensku máme osobnosť Chatama Sofera, ortodoxného rabína, ktorý viedol v Bratislave ješivu a urobil z nej popredné centrum tradičného židovského učenia v Európe. Teší ma, že vieme náležite oceniť pamiatku aj tejto veľkej osobnosti judaizmu na Slovensku.

Zásluhy Štefana Moysesa, Martina Rázusa a Andreja Hlinku pre náš národ hodno pripomínať, aby sme pochopili zložitosť formovania našej národnej existencie.

Dovoľte mi, aby sme si spomenuli na významných slovenských duchovných činiteľov v zahraničí: katolíkov, gréckokatolíkov, pravoslávnych a ďalších, ktorí pomáhali našim emigrantom, zakladali a vydávali periodiká, boli pri dôležitých historických aktoch v Amerike , ale aj vo Vatikáne.

Historická skutočnosť ustanovenia samostatnej cirkevnej provincie nebola len úzko katolíckou záležitosťou. Mala oveľa širší medzinárodný rozmer vo svojom období. Ako som bol konštatoval vo svojom novoročnom príhovore k občanom, v nemalej miere nám pomohla k voľbe samostatnosti a suverenity na vlastnom území, k ustanoveniu Slovenskej republiky. „Je to naša prvá novoveká identifikačná karta, vystavená najvyššou morálnou autoritou svetového spoločenstva“, napísal náš majster slova Milan Rúfus.

Preto chcem dnes ako prezident republiky vo Vašej prítomnosti vzdať úctu všetkým slovenským cirkevným predstaviteľom, ktorí sa o tento historický akt zaslúžili. Vieme, že rovnako k tomu prispievali aj vtedajší významní slovenskí politici. História zhodnotí ich zásluhy aj v tejto oblasti.

Rád na tomto mieste chcem podčiarknuť, že slovenskí duchovní predstavitelia sú v histórii slovenského národa okrem svojho prioritného poslania zapísaní ako významní cirkevní hodnostári, ktorí majú vo svojej skupine aj profesorov, vedcov, učiteľov, konštruktérov. Sú to ľudovovýchovní pracovníci, spisovatelia, publicisti, vydavatelia i prekladatelia, ale aj lekári.... Nie všetci sú známi, najmä tí z menej početných cirkví a náboženských spoločností. Treba ich preto predstaviť, aby sme ich bližšie spoznali.

Vážení predstavitelia cirkví a náboženských spoločností na Slovensku,
prijmite, prosím, dnes pri našom tradičnom stretnutí poďakovanie za Vašu službu občanom, za všetky aktivity, ktoré cirkvi a náboženské spoločnosti v našom štáte vykonávajú s cieľom pomôcť blížnym. V novom roku Vám všetkým prajem Božie požehnanie pre Vašu tak potrebnú službu obyvateľom, občanom Slovenskej republiky. Ešte raz ďakujem, že ste prijali moje pozvanie. Som rád, že som sa dnes mohol s vami stretnúť.