Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri pamätníku padlých vojakov na Dukle pri príležitosti 68. výročia Karpatsko-duklianskej operácie, 6. 10. 2012

Vážený pán minister,
vážení priami účastníci oslobodzovacích bojov, generáli, vojaci,
vážené dámy a páni, ctení hostia,
vážení spoluobčania,

dnes, pri príležitosti šesťdesiateho ôsmeho výročia Karpatsko-duklianskej operácie, sme si prišli – tak ako po iné roky – pripomenúť odhodlanie a odvahu, obete tých, ktorí bojovali za našu slobodu. Prišli sme vzdať poctu padlým v bojoch za oslobodzovanie našej vlasti. Vyslovujem im svoje poďakovanie i úctu. I vám, priamym účastníkom bojov. Za hrdinstvo.

Karpatsko-duklianska operácia je považovaná za jednu z najťažších horských bitiek v strednej Európe počas druhej svetovej vojny. Začala sa 8. septembra 1944 s cieľom pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Boje, ktoré mali pôvodne trvať len krátke obdobie, sa nakoniec skončili až po dlhých a ťažkých 80-tych dňoch. Táto operácia bola začiatkom oslobodzovania Slovenska spod nacistickej nadvlády.

V konečnom dôsledku bola veľkým víťazstvom, aj keď draho zaplateným. Medzi obete totiž nemôžeme rátať len padlých vojakov a partizánov, ale aj zranených, vdovy, siroty, i celé rodiny.

Padlo aj mnoho vojakov Červenej armády, mnohonásobne viac ich bolo zranených. Mnohé dediny boli zničené do tla. Niektorí politici a historici hľadali a hľadajú rozmanité chyby a prehrešky oslobodzovacích vojsk, snažia sa ich činnosť dehonestovať a znevážiť. Treba si však uvedomiť, že sovietski vojaci, ktorí bojovali za našu slobodu, nenesú zodpovednosť za následky vojny.

To, čo sa dialo na území Slovenska počas druhej svetovej vojny, je veľkým mementom pre nás všetkých. Vybojovaná sloboda nás stála mnoho stratených ľudských životov. S odstupom času sa však predstava o prežitých hrôzach stráca. A stráca sa aj úcta k statočným ľuďom.

Najmä mladá generácia nemá vedomie o krutostiach vojny, ani o zložitostiach povojnového vývoja v Európe a vo svete. Vníma len našu súčasnú slobodu a demokraciu, a prijíma ich ako samozrejmosť.

Chvalabohu, naše deti nemuseli zažiť útrapy vojny. To však neznamená, že tu nebola. Preto je našou povinnosťou, aby sme naše deti a vnúčatá zasväcovali do dejín slovenského národa. Lebo bez vedomia o sebe, stávame sa len konzumentmi života bez hodnôt a zábran. Život v slobode nie je len snom ponížených, je to základ dôstojnej existencie, ľudského jestvovania.

Na druhej strane je však pre nás zadosťučinením, ak môžem konštatovať, že v poslednom období narastá účasť mladých na takýchto spomienkových podujatiach, že rastie aj ich záujem o našu históriu a jej odkazy.

Verím, že sa dokážeme poučiť nielen z nedávnej, ale z celej svojej tisícročnej histórie. Pravda, história sa stáva matkou múdrosti len vtedy, ak ju nezapierame, neobchádzame, ak sa jej dokážeme pozrieť priamo do očí.

Vážené pietne zhromaždenie,

vzácnosť a krehkosť mieru nám dnes pripomínajú rôzne vojenské konflikty, teroristické činy a hrozby, ktorých sme v posledných rokoch svedkami. Trvalý mier však nie je záležitosťou len jednej krajiny. Slovensko na základe vlastných skúseností vie, akú cenu pre ľudstvo má mier, pokoj, sloboda, demokracia, ako si tieto hodnoty treba ctiť a vážiť.

Aj preto naši vojaci v krízových oblastiach nasadzujú svoje životy. V istom zmysle za rovnaké ideály ako pred 68 rokmi bojovníci na Dukle. Za ideály mieru, slobody a demokracie. Aj preto naši vojaci slúžia v mierových misiách.

Život je to najvzácnejšie, čo človek má. Na tomto posvätnom mieste si to uvedomujeme mimoriadne nástojčivo. Viďme však nielen holý život, ale aj jeho možnosti. Poľudšťujme život, pričiňme sa o naplnenie jeho duchovných hodnôt a ideálov, dávajme mu dôstojnosť, po akej určite túžili aj tí, ktorí za to položili svoje životy.

Ďakujem Vám za všetky prejavy úcty tým, kvôli ktorým sme sem dnes prišli.