Na margo článku „Gašparovič už vlastné médiá nechce“, autori pod skratkou „ dia zp „ denník PRAVDA, 8. 1. 2008

Novoročné hodnotenia prezidenta SR Ivana Gašparoviča vzťahu exekutívy a médií vyvolali nečakanú vlnu kritiky. Pritom celkom otvorene prezident len pomenoval stav, ktorý momentálne v mediálnej obci existuje. Neexistuje právna norma, ktorá by stanovila jasné pravidlá, neexistuje vzájomne rešpektujúci a konštruktívny dialóg medzi oboma sférami a rovnako absentuje istá miera tolerancie pre pochopenie myšlienok tohto druhého. Výsledkom tohto stavu je vzájomná zákopová vojna, dešpekt k moci, nedôvera a namiesto kriticky hodnotiacich analýz expresívne komentáre, z ktorých priam kričí vnútorné ego autora. Umelá deliaca línia ktorá sa vytvorila medzi oboma tábormi, potom vytvára hranicu v rámci , ktorej sa vnímajú dva tábory – naši a vaši.

Tento nezdravý stav následne produkuje situácie, také aké sa objavili po Novom roku. Pri tom musíme mať na zreteli , že hlasné volanie médií po slobode akosi vedome či nevedome prehliada ešte jeden prvok – zodpovednosť. Zodpovednosť k pravde, k pravdivému zobrazeniu skutočností a k úcte faktu. Akákoľvek kritika na adresu slovenských médií vyvoláva priam hysterickú reakciu, pričom už v samom zárodku je potlačený zámer zamyslieť sa a racionálne viesť diskusiu. Čo vedie slovenských politikov, aby uvažovali o vzniku médií, ktoré sú schopné priniesť v racionálnom duchu argumenty jednej aj druhej strany? Napokon prezident SR to povedal jasne, že v médiách absentuje priestor pre exekutívu odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj zlé skúsenosti s práce s médiami. Je pri tomto konštatovaní vinná len jedna strana a tá druhá robí vždy hodnotové kroky? Stačí malý príklad. Pozrime sa aké pobúrenie vyvolal výrok predsedu vlády, že treba doplniť kontrolné orgány verejnoprávnych inštitúcií ľuďmi blízkymi vládnej koalícii. Prečo takéto pobúrenie nevyvolal fakt, keď televíziu pár mesiacov pred voľbami riadil človek, ktorý bol na kandidátke SDKÚ, teda stranícky nominant? Vtedy nebola ohrozená sloboda médií, prečo vtedy zahraniční a domáci experti mlčali?

Nevytvorila predchádzajúca vládna koalícia nepísané pravidlo, v ktorého intenciách rovnako uvažuje dnes súčasná vláda? V čom je uvažovanie premiéra Roberta Fica iné, ako bolo v prípade Mikuláša Dzurinda. Nebolo by úprimnejšie zo strany médií a analytikov poukázať na oba fakty? Porovnať ich a potom pomenovať riešenia ako z nich von v prípade verejnoprávnych médií. Treba otvorene povedať, hodnotiť vyjadrenia hlavy štátu o médiách, ktoré by vytvorili priestor na informovanie o krokoch ako nedemokratické a totalitné je účelové. Zrejme poplatné už začínajúcej predvolebnej prezidentskej kampani.

Nemožno ich však vnímať v kontexte, že v slovenskej mediálnej oblasti exekutíva hľadá zúfalo priestor v rámci korektnej diskusie a nie propagandy? Na Slovensku dnes totiž existuje len jeden dominantný mediálny názor opierajúci s o konzervatívno-liberálne nazeranie na svet. Slovenská politická a spoločenská kultúra však nemôže stáť iba na jednej nohe, ale je nutné vytvoriť priestor aj pre iné názorové pohľady, ktoré sú taktiež rovnocenne etablované v demokratickom vedomí európskeho politického systému.
Po dvoch dňoch sledovania diskusie okolo vyjadrení prezidenta SR nemožno nič iné skonštatovať, že sa celá situácia dostala do absurdnej polohy. Médiá kričia o neslobode o totalitných prvkoch, bez toho aby sa vážne zamysleli na základe čoho akých skutočností zaznel takýto názor. Ak sa nenaučia načúvať a premýšľať, volanie po „svojich“ médiách bude na Slovensku čoraz zreteľnejšie. Mediálna kampaň, ktorá sa spustila, tento názor ešte viac utvrdila, že treba urobiť zásadné kroky preto, aby jeden názor nezostal umlčaný a v menšine.

Marek Trubač
hovorca prezidenta SR