Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na medzinárodnej vedeckej konferencii „20 rokov Ústavy Slovenskej republiky – I. ústavné dni“, Košice 3. – 4. 10. 2012

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky,
vážený pán predseda Košického samosprávneho kraja,
vážený pán primátor mesta Košice,
vaše magnificencie, spektability, honorability, excelencie
ctené vedecké auditórium, vzácni hostia, dámy a páni!

Ústava Slovenskej republiky, ktorú sme prijali pred dvadsiatimi rokmi, je naším základným, fundamentálnym dokumentom. Vyjadruje, upravuje základné ľudské a občianske vzťahy k štátu, štátu k občanovi, k spoločnosti, základné ľudské práva a slobody, štruktúru štátnych, samosprávnych, i ďalších orgánov či subjektov.
Samozrejme aj ich kompetencie, práva a povinnosti, ktoré majú slúžiť občanovi pri ochrane jeho ľudských práv a slobôd, pri ochrane súdnou mocou a inými, na to kompetentnými orgánmi. Naša ústava – a môžeme to povedať so všetkou akríbiou a zodpovednosťou – je preukázateľnou, v súčinnosti pôsobiacou štátoprávnou paradigmou. Žiaľ, nie zodpovednosťou pre všetkých.

Pri každej vhodnej príležitosti, teda aj dnes s hrdosťou zdôrazňujem, že Ústava Slovenskej republiky, tak ako ju schválila Slovenská národná rada v roku 1992, zaujala v Európe, v jej politickej a právnej sústave dôstojné miesto.

Dikcia Ústavy Slovenskej republiky pramení v deklaráciách, predstavách, túžbach i zápasoch slovenského národa o svoju národnú zvrchovanosť, o svoj štát. Prirodzene, vnímam ju aj ako satisfakciu všetkým, ktorí za toto úspešné vyvrcholenie v historických peripetiách bojovali. Ale aj ďalšie určenia v existenčných etapách, ktoré duchovne, nábožensky, mravne, historicko-právne, prirodzeno-právne, štátoprávne, hospodársky a sociálne determinovali náš vývoj po prvej a druhej svetovej vojne. Najmä však, a to osobitne, koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov.

Ústava Slovenskej republiky – z roku 1992 – prešla s nami náročným dvadsaťročným obdobím. Nielen svojej existencie, ale aj konštituovania a formovania modernej slovenskej štátnosti.

Tento vývoj však treba reflektovať v konkrétnych, mimoriadne komplikovaných, náročných, historicko-politických, svetových a z nich odvodených vnútropolitických súvislostiach.

Áno, bolo to zložité politické obdobie, v ktorom sa ústava pripravovala. Najmä v čase, keď nebola jasne zadefinovaná budúcnosť nášho moderného štátu – Slovenskej republiky. Samozrejme, postupne prišli aj dôvody na niektoré zmeny, na nevyhnutné doplnenia pôvodne schváleného ústavného textu, odvodené od vývoja v Európe, i od nášho vlastného.

Je nám dané, že sme etnicky diferencovanou občianskou spoločnosťou. Náš štát teda integruje nielen štátotvorný slovenský národ, ale aj viaceré národnostné menšiny a etnické skupiny. Napriek tejto zložitosti tvoríme, v podstate, monolitné spoločenstvo, ktoré patrí do kultúrneho substrátu Európy.

Slovenská spoločnosť je diferencovaná aj kultúrne, vzdelanostne, konfesionálne, sociálne, i politicky. Takto štruktúrovanú ju musíme vnímať, rešpektovať, chápať, ale aj spravovať. Spravovať ako integrálnu, celistvú v jej základných hodnotách.

Jej základom sú totiž zásady občianskej spolupatričnosti, zjednocovania, demokracie, humanizmu, mravnosti, súdržnosti. Samozrejme, zastrešené synergickou silou – ústavnej, zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Dnes môžeme s potešením konštatovať, že do systému štátnych orgánov, do historicky pôvodnej štruktúry (zákonodarná, výkonná a súdna moc) vstúpila významne aj moc samosprávnych orgánov. Je to podľa môjho názoru potvrdenie trendu demokratizácie našej spoločnosti. A to by mal byť proces permanentný.

Integračné, globalizačné, ale aj revolučné udalosti posledných desaťročí zasiahli celý svet. Tento proces je otvorený, a zároveň náročný. Aj pre Slovenskú republiku. Do tohto pozitívneho procesu totiž vstupujú rôzne revolučné pohyby, aj vzbury, protesty v Afrike a na iných kontinentoch; Európu nevynímajúc. Pripomínam túto situáciu z toho dôvodu, že žiaden štát, žiadna ústavná, zákonná, či politická úprava vzťahov a mocenských štruktúr, nie je imúnna a chránená pred žiadnym z takýchto oprávnených postojov a praktických politických aktov, ak sa týkajú občana, človeka. A to bez ohľadu na akékoľvek kritériá, aj vrátane typicky hraničných.

Dá sa povedať, že svet ožíva. Bolo by to výborné, keby ožíval len a len pod vplyvom a v záujme pozitívnych, kultúrnych, mravne kreatívnych procesov a následkov. Nie je to tak vždy. Žiaľ, týka sa to aj Slovenskej republiky, slovenskej parlamentnej demokracie. Nie sme izolovaní. A či sa to niekomu páči alebo nie, musíme mnohé kritické pripomienky brať do úvahy a konfrontovať našu ústavnú úpravu s našou realitou, politickou a štátnou praxou, teda aj s postupmi, ktoré už neraz naštrbili rámec právneho usporiadania našich ústavných vzťahov.

A ak si uvedomíme, že do takýchto pohybov vstupujú vážne ekonomické problémy, a nielen európske, sú dnes markantné.

Je všeobecne známe, že po roku 1989 došlo aj v našich podmienkach, v celej spoločnosti, v ekonomickom a v politickom systéme k zásadným – a musím zdôrazniť – k revolučným zmenám. Uvediem v tejto súvislosti len jednu principiálnu zmenu: vlastníctvo.

Ak pred rokom 1989 dominoval princíp ochrany socialistického, teda (národného, štátneho, spoločného) vlastníctva, v novej politickej situácii došlo k zásadnej zmene, k zrovnoprávneniu všetkých foriem vlastníctva. Vlastníctvo sa tým dostalo na piedestál rozličných záujmov, a teda aj nástrojom politických stretov a podstatného vplyvu na politickú moc.

Z toho vzišlo mnoho zásadných a závažných (zákonodarných) zmien. Mám na mysli najmä zmeny vyplývajúce z privatizácie, keď dochádzalo k zmenám vlastníkov, a to osobitne z pozície štátnych subjektov do pozície právnických a fyzických osôb.

Tento významný revolučný proces priniesol so sebou – čo je prirodzené – množstvo právnych, mravných, aj súdnych problémov. Myslím si, že sme sa v mnohých prípadoch často aj mýlili, keď sme očakávali, že prijatím zákonodarných aktov sa vyriešia takéto a podobné problémy, pochádzajúce z obdobia minulého režimu. Spomínam tieto veci aj preto, že v nových sociálnych, politických, aj zákonodarných podmienkach, sa často dostávame – akoby opakovane – do takých situácií, ktoré nepatria do demokratickej spoločnosti. No stále patria do sveta tých problémov a vzťahov, ktoré občan musí strpieť.

Dokonca aj mnohoročnými súdnymi procesmi a nekonečnou byrokraciou, ktorá akoby nechápala dynamiku doby, ktorú žijeme. Aj v týchto súvislostiach má naša ústava osobitný význam, osobitné postavenie.

Musím zdôrazniť, že nie som zástancom tých, ktorí dogmaticky trvajú na nedotknuteľnosti ústavy, ústavných zákonov, resp. zákonodarstva všeobecne.

Ale nemôžem akceptovať také postoje, ktoré neúspechy v politických rokovaniach, či neschopnosť riešiť otázky ekonomické, sociálne, kultúrne a iné občianske starosti zastierajú, a to aj tým, že ich riešia cez novelu ústavy. Už neraz tak nekvalifikovaným spôsobom zasiahli do princípov a celkovej koncepcie demokratickej ústavy, ktorá má garantovať ústavnosť, zákonnosť právneho štátu.

Vážené auditórium,

vstupovanie do takého dokumentu, akým je ústava, sa nedá, vlastne ani nesmie robiť pod kepienkom politikárčenia. Bez hĺbkovej analýzy nemôžeme robiť ústavné zmeny. Každý jav, teda aj taký významný právny jav – akt – akým je ústava, si žiada najmä teoretickú, nadstranícku, objektívnu, nespolitizovanú optiku kritickej kauzálnej analýzy. Ide totižto o dokument, od kvality ktorého závisí kvalita života všetkých našich občanov.

V ňom, od neho sa odvíja aj naša kultúrnosť, mravnosť, kvalita a istota vzťahov v štáte; i s inými demokratickými štátmi, a to nielen v rámci Európskej únie, ale vôbec v širokej Európe.

K hospodárstvu, ktoré je v ústave stručne definované tak, že je založené na zásadách, princípoch a štruktúrach trhových, orientovaných na ekologické a sociálne záujmy spoločnosti, sa musíme vracať permanentne. Vyžaduje si to vývoj vo svete, v Európe i u nás doma.

Ide totiž o ústavnú úpravu, ktorá dnes, prirodzene, nemôže komplexne zvládať všetky tie pohyby v ekonomických, hospodárskych, trhových, finančných podstatách a vzťahoch, ktoré súvisia s každodennými problémami. Umocnené aj našim členstvom v Európskej únii, novými zmenami zmluvných úprav, atď.

Momentálne je pred nami projekt tzv. finančnej únie. Tá by mala riešiť problémy, ktoré tak či onak, rôznymi cestami vstupujú do nášho ústavného systému.

Preto je dôležité, aby sme spresňovali ekonomické vzťahy, a náležite, starostlivo ich transformovali z podoby ekonomických zákonitostí do podoby ústavnoprávnej. Požiadaviek v tomto zmysle je viac, ako sme si kedy predstavovali.

Je prirodzené a logické, že po dvoch desiatkach rokov platnosti ústavy sa ukazuje potreba vedecky, teoreticky, nadstranícky, kriticky preskúmať súčasný ústavný stav. A konfrontovať ho s novými javmi a vzťahmi, procesmi, ktoré sa za obdobie existencie Slovenskej republiky a ústavy prejavili, prejavujú, alebo aj – absentujú.

Okrem iného, musíme zvažovať, porovnávať plusy a mínusy, ktoré by nám mohol priniesť nový model únie, o akom sa začína nahlas hovoriť aj diskutovať. Je to model, vyjadrujúci záujem viacerých európskych štátov – spojiť sa zmluvne do kvalitatívne nového, náročnejšieho európskeho spoločenstva nezávislých suverénnych štátov. Ten však môže priniesť – taký je prvý predpoklad – významný vstup do ústavného práva, ústavného a zákonodarného systému každého integrujúceho sa štátu. Teda aj nášho. A to si vyžaduje primeranú, teda takú úpravu týchto vzťahov, ktorá bude dôsledne rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky.

Samozrejme, s prihliadnutím na všetky univerzálne skutočnosti, v ktorých koexistujú nezávislé štáty. Malo by ísť teda o takú zmluvnú úpravu, ktorá rešpektuje požiadavky na rozvoj každého integrujúceho sa štátu, i na rozvoj európskeho kontinentu ako celku.

Pri akceptácii permanentného zdokonaľovania demokratického systému – v politickom chápaní aj ekonomicko-sociálneho a kultúrno-duchovného – sa vynárajú aj také otázky a potreby zmien či doplnenia, ktoré proces integrácie prináša, no nie sú priamym vstupovaním do vnútra jeho vzťahov. Rešpektovať ich však musíme, pretože sme ich súčasťou. Taký je aj proces globalizácie.

Dostupné pokusy o analýzu našich súčasných ústavných úprav, princípov ústavy – ako aj sociálnych, politických, medzinárodných, integračných, kooperačných procesov a vzťahov – sú dnes neúplné, neucelené, doslova parciálne, a často najmä privátne. Samozrejme, že sa o ne zaujíma každý z nás. Pretože dnešok považujem predovšetkým za čas registrácie otázok, ktoré si zasluhujú pozornosť a hodnotenie. Aj preto, že ich nepoznáme všetky. Zatiaľ dominujú vyjadrenia, ktoré prezentujú len politicko-stranícke či osobné záujmy.

Vážené auditórium,

ústavu všeobecne, a zvlášť v praxi Slovenskej republiky, ponechávame často stranou. Žiaľ, odvolávame sa na ňu len v krajnej núdzi. Týka sa to takmer všetkých náležitostí politického systému.

Čo si v tomto kontexte zasluhuje osobitný zreteľ, je fakt, že najmä s dôsledkami pre sféru zákonodarnú a najmä sociálnu.

Usporiadaná spoločnosť predpokladá rešpektovanie princípov ústavnosti a zákonnosti.

Ak však štátne i samosprávne orgány, občania, a vôbec akýkoľvek subjekt na území Slovenskej republiky nerešpektuje tieto princípy, oslabuje tým charakter právneho štátu. V ostatnom čase sa preukazuje nedostatok právneho vzdelávania, najmä ústavnoprávneho vzdelávania.

A následkom je skutočnosť, že nám chýba právne vedomie, nielen v individuálnych názoroch a konaniach, chýba aj v postojoch predstaviteľov štátnych orgánov, či iných inštitúcií.

Vážené vedecké auditórium,

môžeme sa sporiť, či Ústava Slovenskej republiky dôsledne upravila princípy hospodárskej politiky, ekonomiky vôbec.

Zastávam názor, že pokiaľ ide o zasahovanie, vstupovanie ekonomiky do ďalších systémov, je nevyhnutné, aby sa odborný tím, zložený z ekonómov, právnikov a sociológov, začal témou pomenovaného prieniku zaoberať. Potrebujeme totiž podnetnú vedeckú štúdiu, adekvátnu významu tohto rozsiahleho problému.

Princíp fungovania našej ekonomiky, tak ako je definovaný v ústave, možno akceptovať aj v súčasnosti. Ale nemožno slepo obchádzať také základné orientácie ekonomiky, ktoré v ostatnom období preukazujú vážne nedostatky; chyby, aké sa vyskytujú v ekonomicko-trhovej, finančnej, daňovej, bankovej praxi. Áno, sú to zložité javy, žiaľ, obchádzajúce známe princípy slušnosti, mravnosti, ľuďmi požadovanej občianskej empatie a solidarity. Ak nebudeme predchádzať zlému ľudskému počínaniu, zapríčiníme tým koniec existencie spoločnosti, ktorej cieľom je dôstojný život pre každého. Tento cieľ však požaduje od nás zásadne väčšiu súvzťažnosť, súdržnosť, kooperáciu, než aké preukazujeme v súčasnosti.

Mimochodom, ide o tie princípy, ktoré garantujú aj stratégiu Slovenskej republiky. Mnohí spoluobčania sa čoraz nástojčivejšie dožadujú stratégie dlhodobejšej, kontinuálne formulovanej štátnej hospodárskej a sociálnej politiky. Jadro stratégie však musíme hľadať najmä v našej ústave.

Som presvedčený o tom, že pri štátnej stratégii a jej uplatňovaní v ekonomike, hospodárstve, obchodných a finančných vzťahov i na trhoch, by sa malo dôsledne vychádzať z princípov ústavy a ducha ústavy. A prirodzene, v nadväznosti na túto pozíciu a jej ukotvenie v dlhodobej stratégii, aj z rešpektovania záväzných, multilaterálnych zmlúv, ktoré sme prijali ako člen Európskej únie.

Vážené auditórium,

v závere môjho uvažovania chcem ešte raz jasne vymedziť, zdôrazniť môj postoj k ústave a zákonodarstvu. Neodmietam legislatívne zásahy do ústavy a zákonodarstva vo všeobecnosti. Ale nemožno kultivovať strom slovenského národného života tým, že ho budeme obmedzovať, siahať mu na korene. Naše korene sú žiadostivé po všetkých živinách kultúrnych a mravných, no nezalievajme ich jedom.

Povedané súčasným jazykom: začnime sa konečne zaoberať ekológiou duchovna, podstaty človeka, rodiny, rodu, národa, Európy, sveta! Ústava nám dáva na to značný priestor, ktorý nevyužívame. A mali by sme. Vyžaduje si to spoločenská prax i sociálno-kultúrna klíma.