Novoročný príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča, 1. 1. 2010

Vážení a milí spoluobčania!

Je tu Nový rok a s ním sa vždy spájajú vinše, priania a a nové predsavzatia. Iste očakávate, že aspoň niekoľkými vetami zhodnotím ten minulý a upozorním spoločnosť aj na to, čo dôležité nás čaká v roku 2010. Uplynulý rok nebol jednoduchý, a nebol len krízový. Priniesol nám aj dobré správy. S úspechom sme zvládli výmenu slovenskej koruny za spoločnú európsku menu. Podarilo sa nám prijať Lisabonskú zmluvu. Aj pohnúť s výstavbou cestných komunikácií, energetickej sebestačnosti a priblížiť samosprávu k občanovi. Nepodarilo sa nám však rozhýbať, dať správny ráz a tempo celoživotnému vzdelávaniu, rozvoju vedy a kultúry - teda duchovnému svetu našej spoločnosti.

Pripomenuli sme si aj 20. výročie nežnej revolúcie. Ale aj ideály, s ktorými ľudia prichádzali na námestia našich miest. Aj preto sme dnes slobodnejší. Preto dnes môžeme rozhodovať, komu dať svoj mandát, aby nás zastupoval – i reprezentoval – vo veciach verejných. Voľby sú príležitosťou vyjadriť slobodne svoj názor na spoločnosť, jej politiku, na potreby ľudí. Nemali by sme ich podceňovať.

Áno, máme aj politický systém, ktorý však zatiaľ vyhovuje viac politickým stranám ako občanom. Máme trhové hospodárstvo, ale aj značný počet nezamestnaných. Máme odvážnu sociálnu politiku, ale aj nemalý počet bezdomovcov. Veľa peňazí vynakladáme na školstvo a zdravotníctvo, ale so vzdelanosťou a zdravotným stavom obyvateľstva spokojní veru nie sme.

Už aj z toho, čo som povedal, vyplýva, že nás tento rok čaká dosť práce a povinností. Aj preto si vážim iniciatívu biskupov, ktorí vyzývajú vo svojom liste k solidarite, zvlášť v týchto sviatočných dňoch. Musíme si navzájom pomáhať. Štát občanom, i občania štátu. Solidaritou získavajú všetci. Tí, čo pomoc dostávajú, aj tí, čo ju poskytujú.

Jej dosah je obzvlášť významný najmä teraz, v čase svetovej hospodárskej krízy. Veď nás zasiahla neľútostne, najmä tých slabších a najslabších. No poddať sa jej, vzdať svoj zápas o dôstojné miesto pod slnkom, o tom by sme nemali uvažovať ani v tej najhoršej situácii. A tá tu, chvála Bohu, zatiaľ nie je.

Nedávno som si prečítal zaujímavú úvahu o tom, že žijeme novú a čudnú dobu. Žiaľ, dobu osamelých ľudí. Lebo to, čo sa najviac narušilo za posledné desaťročia, sú medziľudské vzťahy. Nečudujem sa, veď to, čo nás nahnalo do zlých osídiel, sú peniaze. Peniaze povýšené na najvyššiu hodnotu doby, na pána všetkého a všetkých.

V súčasnosti nás peniaze najmä ponižujú. Robia z nás sluhov cudzích záujmov. Niet lepšieho dôkazu, ako je súčasná svetová kríza. Honba za ziskami, blahobytom jedných na úkor všetkých ostatných, to nie je dobré. Morálne to nie je ani z hľadiska všeľudských hodnôt, lebo aj na ich vrchole stojí – dôstojnosť človeka. Všetci chápeme, že peniaze sú aj hodnotou úspechu. Ale dokážeme správne a zodpovedne oceniť mieru prospešnosti a potrieb?! Ak chce súčasný svet riešiť stav, do ktorého sme sa dostali kvôli financiám, budeme musieť riešiť najmä zlyhávanie morálky súčasnej civilizácie.

Áno, budeme si musieť od neduhov odpomôcť. Všetci predsa vieme, čo je dobré a čo zlé. Musíme sa vrátiť k základným všeľudským mravným hodnotám, ktoré sú pre nás ľudí typické a záväzné aj cez hĺbku dejín. Potom určite nebudeme konať ani na úkor zdravia, prírody, sociálnych istôt, vzdelanosti a kultúrnosti.

Na Slovensku sa ľudia v zložitých situáciách dovolávali zdravého sedliackeho rozumu. Pri našich stretnutiach sa ho dovolávate aj Vy - drahí spoluobčania. A dovolávate sa ho právom. Odmietate politické šarvátky, nespravodlivosť, lož, ohováranie, podvody, ubližovanie nevinným. Chcem Vás všetkých uistiť, že ich odmietame spoločne.

Drahí spoluobčania,

počas vianočných sviatkov som si opätovne uvedomil, že tie najkrajšie chvíle sú a navždy zostanú spojené s pokojom a radosťou v rodinách. Že to najvzácnejšie, čo nám život dáva, je samotný život. Áno, naše deti, vnúčatá, pravnúčatá. Rodina, priatelia a všetci naši najbližší. A že najvzácnejším darčekom pod stromčekom je spoločne prežitý čas s nimi.

Len sa ohliadnite okolo seba a spýtajte sa, kto všetko nám už chýba. Kto každý nás už navždy opustil, kde zostalo prázdne miesto, na ktorom by sme tak radi videli niekoho z blízkych. Aj počúvali to, čo nám ešte chcel povedať a nestihol. Preto sa oprávnene pýtam, aj sám seba, koľko času venujeme najbližším?

Až príliš sa naháňame za hmotnými statkami, beháme z obchodu do obchodu, lebo nám ešte chýba to, ešte nemáme tamto, a potom si unavení sadáme na stoličku, klesáme do kresla a možno sledujeme televíziu. A kde je čas na spoločný rozhovor? Koľko z nášho voľného času venujeme najmä deťom, teda budúcnosti? V reálnom čase iba niekoľko minút. Čudujete sa? - Aj ja sa čudujem. No musím úprimne priznať, že pri hlbšom zamyslení - sme síce v ich spoločnosti, no zvyčajne duchom niekde inde. Už nás na to začínajú upozorňovať aj ľudia, ktorí sa venujú otázkam vzťahov v rodine, využívaniu voľného času.

Viem, že ho nemáme nadbytok, že nám akosi v posledných rokoch chýba. Že nám chýba čas aj na prečítanie dobrej knižky, na porozprávanie rozprávky našim ratolestiam. Že sa nevieme sústrediť na vyrozprávanie spomienok na naše detstvo, mladosť i starosti dospievania. Že nám nevychádza čas na spomienky, aby sme vlastným potomkom priblížili minulosť, vzťahy v rodinách, vlastný život, jeho radosti i trápenia. Aby sme sa rozpomínali na zvyky a obyčaje, na tradície našej kultúry a umenia, aby sme ukázali ako sme žili, po čom sme túžili, v čom sme sa sklamali.

Veď nežijeme odtrhnutí od sveta. Európska kultúra, ktorá je aj našou kolískou, nás núti k zamysleniu, či ideme po správnych cestách, či robíme všetko pre to, aby sme sa v Európe nestratili. Myslím si, že sme nepoblúdili, že vieme čo chceme. No nemali by sme zabúdať, ani podceňovať to najzákladnejšie – kto sme.

Nemyslím si, že žijeme menejcennejší život, než ostatní Európania. Nemali by sme sa však podceňovať, mali by sme byť sebavedomejší, odhodlanejší a cieľavedomejší. To by nám aj v tomto roku mohlo pomôcť vrátiť sa k nášmu duchovnému bohatstvu. I k sebe samým, ku všetkému pozitívnemu, čo sme na svojej doterajšej historickej ceste nadobudli.

Dovoľte, aby som aj pri tejto príležitosti zopakoval svoje krédo: „Myslím národne, cítim sociálne“. V súčasnosti si plnosť a šírku jeho dosahu uvedomujem stále viac a viac. Tým, že sa náš život čoraz naliehavejšie dožaduje pravdy, spravodlivosti, sociálnej a právnej istoty. Ten život, ktorý nemôže žiť bez vlastných koreňov, vlastnej identity, ničím nenahraditeľnej podstaty, ktorou sa od seba líšime ako ľudské bytosti, ale aj ako národy.

Aj preto si azda spoločne želáme: odložiť nežičlivosť a závisť, nachádzať pre seba navzájom aj slová uznania a povzbudenia. Tak ako ich nachádzam aj ja, v deň Nového roka, ktorý je aj dňom vzniku Slovenskej republiky. Lebo si mnohí, ba takmer všetci zaslúžite aj slová uznania, úcty a poďakovania.

Vážení spoluobčania,

ďakujem Vám za každý skutok ľudskosti, pomoci tým, ktorí sú na ňu odkázaní. Ďakujem Vám za všetko, čo ste urobili pre ľudí a tým i pre našu domovinu – Slovenskú republiku.

Úprimne Vám želám rok hojnosti. I viery vo vlastné sily. Vinšujem Vám zdravie, šťastie i Božie požehnanie. Vinšujem Vám dobrých susedov, priateľov a najmä pokoj v rodinách. Nech je pre nás všetkých nový rok 2010 lepší, dôstojnejší, istejší, než rok starý. Vinšujem Vám všetko najlepšie, drahí spoluobčania. To najlepšie v srdci i v skutkoch.

Buďme ľuďmi dobrej vôle!