Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča k zástupcom Slovenskej humanitnej rady, Bratislava 19. 1. 2010

Vážený pán prezident Slovenskej humanitnej rady,
vážené dámy, vážení páni,
milí priatelia,

vítam Vás na našom prvom stretnutí v novom roku 2010. Zišli ste sa tu dobrovoľníci zo všetkých kútov Slovenska, ochotní venovať svoj čas, silu a energiu chorým, opusteným, hendikepovaným. Všetkým, ktorí sa ocitli v núdzi a sú odkázaní na pomoc druhých. Táto chvíľa je tou pravou príležitosťou na to, aby som vám do nového roku zaželal pevné zdravie, veľa síl, šťastia a úspechov. A to tak v osobnom živote, ako aj vo vašej šľachetnej a nenahraditeľnej práci.

Tento rok je pre Slovenskú humanitnú radu rokom jubilejným, ponesie sa v znamení osláv 20. výročia jej založenia. Za obdobie svojho pôsobenia získala mnohé skúsenosti a poznatky v zabezpečovaní starostlivosti o zdravotne a sociálne hendikepovaných ľudí. Ale aj o tých, ktorí sa v núdzi ocitli náhle, v dôsledku prírodných katastrof. Dobrovoľnícky sektor zúročuje nadobudnuté skúsenosti v partnerskom vzťahu a deľbe pôsobností voči štátnym orgánom. Podieľa sa na realizácii sociálnej politiky a zdravotníctva. Chcem však zdôrazniť, že úroveň starostlivosti a kvality života postihnutých spoluobčanov v prvom rade ovplyvňuje štát. A to svojím prístupom. Na ňom spočíva povinnosť vytvoriť optimálne podmienky pre dôstojný a zmysluplný život tejto sociálnej skupiny občanov.

Teší ma, že aj prístup spoločnosti k zdravotne znevýhodneným a sociálne slabým ľuďom sa postupne mení k lepšiemu, hoci ešte stále je čo doháňať. Dlhoročné skúsenosti ukázali, že snahy izolovať zdravotne postihnutých v ústavoch neboli správnym riešením nielen z hľadiska zdravotného, ale ani z ekonomických dôvodov.

Pre našu spoločnosť je prirodzené, že zdraví a zdravotne postihnutí ľudia žijú vedľa seba, existujú spolu a potrebujú sa navzájom. Nie litery zákonov, ale ľudská spolupatričnosť, tolerancia, záujem a ochota sú tie rozhodujúce atribúty, ktoré pomáhajú našim zdravotne postihnutým spoluobčanom dôstojne žiť. Nežiadajú nás o súcit ani ľútosť, naopak, spravidla majú takmer nezdolateľnú vôľu a dostatok síl zaradiť sa v rámci svojich možností do normálneho života. Veď každý zdravotne postihnutý človek v prvom rade túži po vlastnej nezávislosti, nechce byť nikomu na obtiaž. Ba práve naopak. Chce dokázať, že aj napriek svojmu osudu je prospešný, schopný tvoriť hodnoty. Je len samozrejmé, že nezávislým sa človek vo všeobecnosti stáva vtedy, keď je zaradený v pracovnom procese a má zabezpečený vlastný príjem. A zdravotne postihnutý občan ešte oveľa citlivejšie vníma svoje pracovné okolie, práca mu prináša pocit uspokojenia a uznania, získava určité postavenie v spoločnosti, je v kontakte s ľuďmi, s ktorými ho niečo spája.

Reformy, ktoré boli síce nevyhnutné, dopadli neraz najťažšie práve na sociálne slabých. Mám na mysli kroky, ktoré sa urobili v zdravotníckej reforme alebo v rámci reformy dôchodkového systému, čo skomplikovalo životnú situáciu tejto skupine našich spoluobčanov. Je to celospoločenský problém, k riešeniu ktorého musí každá vláda pristupovať so všetkou zodpovednosťou a venovať mu oveľa viac pozornosti.

Pomaly sa chýli ku koncu prvý mesiac nového roka. Vítali sme ho určite rovnako radostne ako každý predchádzajúci, ale pravdou je, že naše momentálne pocity sú akési zmiešané. Pozeráme sa do budúcnosti s určitými obavami – čo nám prinesie, a zároveň si všetci zo srdca želáme, aby tento rok bol lepší a ľahší ako ten, čo je za nami. Dôsledky svetovej hospodárskej a finančnej krízy ťaživo zasiahli do života našej spoločnosti. Mnohí spoluobčania stratili prácu, ich životné istoty sa otriasli. Myslím, že aj Vy sami ste to pocítili pri zabezpečovaní svojich aktivít. Aj preto dnes prikladáme oveľa väčšiu dôležitosť takým slovám ako dostatok práce pre našich ľudí, solidarita, vzájomná tolerancia a úcta. Oceňujem, že v závere uplynulého roka aj biskupi Slovenska vo svojom liste vyzvali veriacich k solidarite.

V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že dobrovoľnícke humanitné a charitatívne organizácie patrili k prvým, ktoré sa zamerali na zvyšovanie kvality života hendikepovaných a sociálne slabých ľudí. Cenné je aj to, že už v počiatkoch svojej činnosti v prvom rade vnímali pozitívne aspekty ich osobnosti a nesústredili sa len na telesné alebo zmyslové postihnutie. Pochopili, že ľútosť a súcit týmto ľuďom nepomôžu, ba práve naopak.

Teší ma, že s mnohými takýmito ľuďmi som sa zoznámil. Dnes môžem stretnúť ďalších, spoznať ich osudy, ale aj myšlienky, návrhy a inšpirácie na ďalšie aktivity v prospech postihnutých.

Vážení priatelia,
vysoko si cením Vašu prácu, ktorú ste v uplynulom roku vykonali. Spomedzi mnohých uskutočnených podujatí spomeniem aspoň dve najprestížnejšie. Udeľovanie morálneho ocenenia Dar roka a reprezentačný dobročinný koncert Benefícium, ktorými sa Slovenská humanitná rada natrvalo zapísala do povedomia verejnosti. Veľmi dobre si uvedomujem, aké veľké úsilie, množstvo práce a obetavosti sa skrýva za každou takouto aktivitou. Vysoko si to vážim a oceňujem. Ako prezident republiky som pripravený podporovať vaše snaženie, a vždy, keď to bude možné, podám takým dobrovoľníkom ako ste vy, aj tú – v prenesenom význame – pomocnú ruku.