Prípitok prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnej večeri podávanej na jeho počesť prezidentom Talianskej republiky Giorgiom Napolitanom, Rím 27. 2. 2007

Vážený pán prezident,
vážená pani Clio Napolitano,
excelencie, dámy a páni!

Rád by som sa najprv – v mene svojej manželky, našej delegácie i v mojom mene – čo najúprimnejšie poďakoval pánovi prezidentovi Napolitanovi za pozvanie na recipročnú oficiálnu návštevu Talianskej republiky. Osobitne sa chcem poďakovať za mimoriadne srdečné uvítanie v duchu povestnej talianskej pohostinnosti a srdečnosti.

Iste vás neprekvapím konštatovaním, že takmer každý Slovák túži aspoň raz navštíviť Rím. Nie som vo večnom meste prvýkrát. Ale zhodou okolností som prvým, kto v histórii slovenskej samostatnosti prichádza ako hlava štátu na oficiálnu návštevu vašej krajiny. Zvlášť si cením okolnosť, že vo vás, vážený pán prezident, ako v hostiteľovi stretávam vysoko rešpektovaného a skúseného právnika, demokratického politika. Mimochodom, s dosť podobnou profesionálnou a politickou dráhou, ktorá nás oboch doviedla na zodpovedný post najvyšších ústavných činiteľov svojich krajín. Nesmierne ma to teší i zaväzuje.

Preto vám rád prinášam posolstvo rešpektu a obdivu našich občanov k Taliansku, ktoré je nám od vekov blízke a hodné obdivu. Vzťahuje sa na ohromujúce bohatstvo histórie a kultúry vašej krajiny, ako aj na jej dynamickú súčasnosť či jej uznávanú medzinárodnú pozíciu.

Moja návšteva sa uskutočňuje v žičlivom období. Slovensko-talianske vzťahy hodnotím ako mimoriadne dobré. Iste ich zintenzívnilo aj členstvo v tom istom integračnom zoskupení, ktorému predchádzal podpis známych Rímskych dohôd.

Aj občania Slovenskej republiky si vedome vybrali cestu krajín vyznávajúcich a ochraňujúcich hodnoty slobody, demokracie a práva. Naše členstvo v Európskej únii a rovnako v Atlantickej aliancii dodáva aj slovensko-talianskej bilaterálnej spolupráci žiadúcu dimenziu bezpečnosti a prosperity.

Keby som mal trochu hlbšie načrieť do vskutku impozantného prehľadu slovensko-talianskych historicko-kultúrnych väzieb, nemohol by som predniesť prípitok, ale prednášku.

Ak mi však dovolíte krátke zastavenie, musím pripomenúť, že napriek vzdialenosti či rozličným jazykom, slovensko-talianske vzťahy majú veľmi dlhú, bohatú i veľmi rozmanitú štruktúru. Faktom je, že ako prvé to boli práve rímske légie, ktoré doniesli na naše terajšie územie to, čomu sa dnes hovorí „know-how“. Nové stavebné postupy, metódy pestovania viniča i výroby vína, nové prvky životného štýlu, napríklad kúpeľníctvo. Známy rímsky stĺp Marca Aurelia, dokumentujúci porážku Kvádov, zobrazuje legendárny zlatý dážď, ktorý mal v roku 174 skropiť a tým posilniť budúcich víťazov – Rimanov.

Nielen o tomto zásahu nebies v ich prospech písal však tento veľký rímsky vládca a filozof vo svojich memoárových úvahách pri brehoch nášho Hrona, ktorý pokojne preteká stredom Slovenska. Aureliove Hovory k sebe, písané pri Hrone, už takmer dve tisícročia považujú znalci za najkrajšie vyznania stoického myslenia.

Máme mnoho dôkazov o kultúrnych vplyvoch aj v ďalších storočiach. Sú to napríklad cesty našich vierozvestov Cyrila a Metoda do Ríma, kde je Cyril aj pochovaný.

Rím – so sídlom pápeža – predstavoval pre hlboko kresťanský a katolícky orientovaný slovenský národ centrum vzdelanosti a kultúry. Študovali, pôsobili i pôsobia tu mnohí slovenskí duchovní dejatelia. „Duch Ríma“ prenášali na Slovensko. Od roku 1961 existuje v Ríme Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, zriadený vďaka dekrétu prezidenta Talianskej republiky. Využívam príležitosť, aby som sa vašim prostredníctvom poďakoval Talianskej republike za tento krok.

Vážený pán prezident,

nejeden náš majster slova, hudby, maliarstva či sochárstva, ktorým sa dnes Slovensko pýši, čerpal inšpiráciu v dielach talianskych majstrov. Pre naše vzájomné väzby je typické, a rád to tiež s uznaním pripomínam, že na mnohých a mnohých monumentálnych architektonických pamiatkach Slovenska sa podieľali talianski architekti.

Tu, v Ríme, dostal významný slovenský politik Milan Rastislav Štefánik od vtedajšieho predsedu talianskej vlády Orlanda čestnú vlajku Československých légií, ktoré potom zohrali významnú úlohu pri vzniku Československa v roku 1918. Toho Československa, v ktorom sa realizovala aj národná svojbytnosť Slovákov. Nezabúdame, že Štefánikovej svadbe s talianskou snúbenicou zabránila nešťastná katastrofa jeho lietadla, pri ktorej s ním zahynuli talianski piloti a mechanici.

Slováci majú v živej pamäti udelenie čestného doktorátu bolonskej univerzity Alexandrovi Dubčekovi. Aj zvečnenie Dubčekovho mena na jednej z ulíc vášho hlavného mesta zostáva medzi trvalými symbolmi slovensko-talianskej priazne. Jej dôkazom je však aj Ventúrska ulica v centre Bratislavy, ktorá pripomína obchodníkov a mecenášov z rodiny Bonaventuru de Salto. Jeden z mostov cez rieku Dunaj nesie meno inžiniera a veľkopodnikateľa Eneu Graziosa LaFranconiho. Máme aj ulicu pripomínajúcu pedagóga a humanistu Ferdinanda Martinenga.

A tak je len iróniou osudu, že túto stáročia trvajúcu intenzívnu kultúrnu výmenu prerušili tragické obdobia 20. storočia. Našťastie, neboli len také. V dnešnej zjednocujúcej sa Európe máme značné predpoklady, aby sa spolupráca mohla opäť rozvíjať vo všetkých oblastiach nášho života. Rád konštatujem, že sa nám to darí.

Politicky sme dnes zjednotení v Európskej únii. Zakladateľské idey, vnútorné mechanizmy i mnohé problémy vy sám, pán prezident, dôverne poznáte z vašej dlhoročnej politickej angažovanosti nielen na domácej pôde, ale aj v Európskom parlamente. Osobne sa vám chcem poďakovať za vaše angažované vystúpenie v októbri minulého roku v Londýne. Za angažovanie sa v prospech pokračujúceho rozširovania Európskej únie, i za hľadanie optimálnej cesty k presadeniu čo najvhodnejšej formy jej budúceho fungovania. Mimoriadne dôležitého po známom zlyhaní projektu ústavnej zmluvy.

Slovensko a Taliansko majú dnes veľmi blízke postoje k základným hodnotám dnešného sveta. K pálčivým problémom, ktoré dnes musíme riešiť. Tak ako vy pociťujeme, že Európa je našou kultúrnou kolískou, „našou druhou domovinou“. Spomínam si, vážený pán prezident, na toto obrazné vyjadrenie z vášho vlaňajšieho inauguračného prejavu v talianskom parlamente. Prijal som ho ako signál našej značnej názorovej blízkosti.

Teší ma, že Taliansko je náš štvrtý najdôležitejší obchodný partner. Aj čoraz intenzívnejšia výmena v oblasti kultúry a vzdelávania. Mladí Slováci sa učia nielen angličtinu či nemčinu.

V Bratislave máme už viac ako desať rokov vyhľadávané a úspešné bilinguálne talianske gymnázium. Mnohí Slováci študujú na talianskych univerzitách. Pokračujú v tradícii svojich predkov, ktorí chodili za štúdiom do Bologne, Ríma či Padovy. Slováci obdivujú taliansku operu, ale zároveň prispeli k jej popularite viacerými svojimi opernými spevákmi svetovej úrovne – mená ako Lucia Poppová, Edita Grúberová či Peter Dvorský nepozná len náročný taliansky operný divák. Celá moja generácia obdivovala talianske filmové umenie a populárnu hudbu.

Vážený pán prezident, vážení prítomní,

jeden z najslávnejší Rimanov Marcus Tullius Cicero predvídavo povedal: „Nijaké spojivo priateľstva nie je istejšie, ako zhoda plánov a vôle.“ Nastavil nám optiku, ktorou sa dnes pozeráme na perspektívu našich vzájomných vzťahov. Tak, ako nás k tomu nabáda múdre latinské príslovie „Fides facit fides“ – Dôvera vzbudzuje dôveru.

Chcem pozdvihnúť čašu a pripiť si spolu s vami, vážený pán prezident, na zdravie a spokojnosť vás a vašich blízkych, na šťastie a úspechy vašej krásnej krajiny, na priateľstvo, dôveru a spoluprácu medzi Talianskom a Slovenskom.