Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri vymenovaní vysokoškolských profesorov, Bratislava 25. 1. 2010

Vážený pán podpredseda vlády a minister školstva,
vážený pán viceprezident Slovenskej rektorskej konferencie,
vážený pán predseda Rady vysokých škôl,
dámy a páni,

som rád, že ako prvý som Vám mohol , vážené panie profesorky, vážení páni profesori, zablahoželať k získaniu najvyššieho vedecko-pedagogického titulu. Teším sa z vášho úspechu vedno s vami.

Moje blahoželanie opieram o presvedčenie o Vašej usilovnosti a zodpovednosti – a zodpovednému zhodnoteniu absolútneho naplnenia kritérií pre hodnosť profesora predkladateľmi Vašich návrhov.

Vážené slávnostné auditórium,
udelením profesorského titulu vyjadruje náš štát úctu plneniu významného spoločenského poslania. Vo všeobecnosti ním priznáva aj ocenenie a poďakovanie za doterajšiu výchovnú, pedagogickú a vedeckú prácu. Osobitne však chcem zdôrazniť, že je aj verejným postojom spoločnosti k tomu, čo spája, respektíve by malo spájať učiteľa s aktuálnymi záujmami nášho štátu, Slovenskej republiky. V ich centre je dnes – popri riešení krízy – aj príprava mladých generácií na stupňujúce sa nároky života. Teda i na tie, ktoré nás čakajú po kríze. Múdrych, trpezlivých a pracovitých učiteľov dnes potrebujeme ako soľ. Pretože – obrazne povedané – chlieb náš každodenný, o ktorý dnes usilujeme, chceme dorábať aj zajtra. Inak povedané: čo dnes zasejeme, to budeme zajtra žať. A my dnes potrebujeme dobrú sejbu, aby sme zajtra mali kvalitnú žatvu – najmä v oblasti odbornej prípravy ľudí. A to je pôda, na ktorej pracujú najmä učitelia.

Vážené dámy, vážení páni,
ak sa človek na začiatku predchádzajúceho storočia nádejal, že veda vyrieši všetky jeho problémy, dnes už vie, že to veda nezvláda. A vie aj to, že sa až príliš upäl na racionalizmus a zanedbal – až trestuhodným spôsobom! – vlastný vnútorný svet. Na úkor snahy pokoriť prírodu, teda svet vonkajší. Veda, technológie, inovácie... To sú dnes často skloňované slová, vyjadrujúce podstatu toho, čo by nás malo v najbližšom období vytrhnúť z neistoty. Neistoty z budúcnosti. Ale o tom, čo nás má už zajtra pohnúť ďalej, nemožno len hovoriť. Treba na tom permanentne, systematicky a dôsledne pracovať. Nechcem nikomu uberať zo zásluh na určitých výsledkoch v tomto smere, no nemôžem sa neopýtať, či nehovoríme o našich kľúčových záujmoch len na úrovni predsavzatí. A či tieto predsavzatia nepôsobia skôr rozpačito, ako mobilizačne.

Niekoľko rokov sa hovorí aj o tom, že v procese prípravy na nové, náročné požiadavky praxe nám začína zlyhávať školstvo. Že vzdelávanie a výchova, teda kvalita edukácie niekedy trpí aj z dôvodu upúšťania od tradičných a overených postupov. Ale najmä preto, že sa pohybuje v začarovanom kruhu takzvaných nových foriem a prístupov. Inak povedané, že naše školstvo chce inovovať formy, metódy i obsah práce, ale nie vždy dostatočne pružne reaguje na zmeny v sociálnej klíme i na úroveň svetového poznania. Flexibilita, pružnosť reagovania na pozitíva musí byť našou rýchlou realizáciou.

Už dvadsať rokov sa pokúšame pohnúť sami sebou, no všetky diskusie o našich problémoch končia pri peniazoch. Už som nejedenkrát povedal, že peniaze dokážu veľa, ale nezmôžu všetko. Predovšetkým nenahradia človeka ako tvorivý subjekt každého inovačného procesu. Nanajvýš môžu pomôcť v preskupovaní ľudských zdrojov, v tomto prípade pedagógov. Lenže ani tých, najmä kvalitných stále nemáme dosť. Zo školstva sa vytrácajú tí postarší, ktorí začínajú chýbať aj vo vede - stredná generácia nezvláda všetko.

Pokiaľ ide o financovanie školstva, v krajinách Európskej únie zaznamenávame rozdielne riešenia. Niektoré krajiny EÚ zvyšujú investície do školstva, inde ich vlády znižujú, pretože sa snažia obmedziť trvalo rastúce zadlžovanie štátu.

V Anglicku sa v tejto súvislosti na univerzitách intenzívne hovorí o zvyšovaní školného, o viacej než 50 percent. Lenže zvyšovanie školného – okrem iného – obmedzuje prístup k vzdelaniu, čo iste nepodnecuje spoločnosť k posilňovaniu jej vzdelanosti. My sme sa – uvedomujúc si veľkú sociálnu rozdielnosť občanov - priklonili k prvému riešeniu, pokúšame sa o zvýšenie prostriedkov. Nemôžeme však zostať iba pri tom, musíme s nimi racionálnejšie aj narábať. To znamená – prehlbovať aj kontrolu ich používania. Nechcem tým oberať naše vzdelávacie subjekty o primeranú autonómiu, len zdôrazniť, že zodpovednosť musí byť všade a za každých okolností. (Zvlášť citlivou je v čase svetovej krízy!) A ak sme prijali konkrétne opatrenia, neznamená to, že sú nedotknuteľné. Všetko čo robíme, musí byť prístupné korekciám, ak sa ukážu ako neprospešné. Preto som rád, že sme prijali nové reformné školské zákony – čas ukáže.

Vážené slávnostné zhromaždenie,
od vekov platilo, že múdrosť je základom ľudských cností. Pokiaľ ide o odborné, vedecké poznanie, to by malo mať otvorené všetky dvere. Aby vychádzalo z praxe, a vracalo sa do nej tak, že zvyšuje kvalitatívne ukazovatele poznatkového sveta. A pokiaľ ide o užitočnosť poznania, nemôže zostávať len samo pre seba, musí sa uchádzať o uplatnenie, no zároveň dodržiavať, rešpektovať mravné hodnoty spoločnosti.

Teda poznanie súvisí, a to zásadným spôsobom s osobnostnou zrelosťou, s jeho kultúrnosťou. I s celkovým stavom konkrétnej spoločnosti a vývoja vo svete. Presvedčil som sa o tom aj na nedávnom ekologickom fóre v Kodani. Odohrala sa tam skutočne neľahká, zložitá diskusia. S jej závermi nikto nebol spokojný. Považujem ich len za aké-také pohnutie sa z miesta. Po Kodani som si však uvedomil aj čosi navyše. Popri ekológii prírody by sme sa mali akčnejšie venovať aj ekológii ľudskej duše.

Ľudskosť sa stáva požiadavkou, ktorá sa preukázateľne vyníma medzi všetkými znakmi ľudského spolužitia. Ľudskosť ako preukaz kvality vzťahov medzi ľuďmi. Ako záujem človeka o človeka, ale aj spoločnosti o jednotlivca, či jednotlivca o spoločnosť. Teda ľudskosť musíme hľadať v sebe i medzi nami. Aj v prístupe učiteľa k študentom, žiakom – ale aj opačne.

Vážené auditórium,
pedagogické a vedecké pôsobenie chce celého a zrelého človeka. Lebo to nie je len profesia, ale najmä ušľachtilé poslanie. Chce veľa času, trpezlivosti, zmyslu pre tvorivosť, i pre prácu v kolektíve. Nie je to len individuálna záležitosť. Áno, teší nás, keď sa hovorí o vynikajúcich jednotlivcoch, ale ešte väčšiu radosť máme z toho, ak si ľudia cenia aj školy či vedecké pracoviská, na ktorých pôsobia. Vymenovaním za vysokoškolských profesorov preukazujeme dnes uznanie jednotlivcov.

Vážené panie profesorky a páni profesori, spoločnosť vám priznala najvyššiu vedecko-pedagogickú hodnosť, aby ocenila vašu doterajšiu prácu. No zároveň vám odovzdáva väčší, presnejšie záväznejší podiel na zodpovednosti za vzdelávanie i výchovu súčasnej i budúcich mladých generácií. Sami najlepšie viete, kde a koľko nových povinností na vás čaká. Prosím, aby ste si uvedomili, že oddnes budú študenti od vás očakávať nielen záväznejšie intelektuálne postoje, ale aj rezolútnejšie presadzovanie tých všeľudských mravných hodnôt, po ktorých volajú všetci zodpovední ľudia.

Veď kde inde sa má tak zaujato diskutovať o kvalite života, ako na akademickej pôde, či v kultúrnych kruhoch? Preto nielen študenti, ale celá spoločnosť od vás očakáva – a myslím si, že oprávnene – nové, tvorivé podnety a postoje. Je len a len na nás, aby sme sa neodvracali od života, neuzatvárali sa do svojich pomyselných svetov. A to ani vtedy, ak sa nám nedarí tak, ako by sme chceli. Vám sa dnes darí. Preto by ste mali okolo seba šíriť životnú múdrosť a optimizmus, ale aj vytvárať nové vedecké orientácie a školy.

Úprimne vám – panie profesorky, páni profesori – do ďalších rokov vášho výchovného, pedagogického a vedeckého pôsobenia želám veľa, veľa dobrých študentov, žičlivých kolegov, úspechy v práci i v súkromnom živote. Aj to prepotrebné zdravie a trpezlivosť. To všetko budete potrebovať, aby sa vám darilo aj naďalej. Osobitne vám želám, aby s uznaním a úctou o vás hovorili tí, ktorých ste pripravovali, pripravujete či budete pripravovať do života.