Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti vymenovania profesorov vysokých škôl, Bratislava 28. 11. 2011

Vážený pán predseda výboru NR SR,
vážený pán minister školstva,
vážený pán prezident Slovenskej rektorskej konferencie,
vážený pán predseda Rady vysokých škôl,
ctené dámy, vážení páni,


som rád, že ako prvý som vám mohol potriasť rukou a zagratulovať vám k dosiahnutiu tohto vysokého pedagogicko-vedeckého ohodnotenia.

Tento akademický titul zaväzuje veľmi jednoznačne a dôsledne k plneniu vašich pedagogicko-vedeckých povinností. Za udelením titulu ´profesor´ nie je len akt prevzatia diplomu, ten musí vychádzať z dôkladného vyhodnotenia vzdelávacej a vedecko-výchovnej práce. S takýmto vedomím som prevzal od ministra školstva návrh na vaše vymenovanie.

Sú to náročné kritériá. Vyžadujú si veľa úsilia a to spočíva v nádeji nás všetkých, že ste ich splnili. No najmä študentov, že nájdu vo vás zdroj informácií pre zmysel svojej existencie, svojej budúcnosti a plnohodnotného uplatnenia sa v živote.

Vážené panie profesorky, vážení páni profesori,

práca pedagóga je pre každú spoločnosť mimoriadne významná predovšetkým tým, že modelujete intelektuálnu a mravnú výbavu mladých ľudí, vysokoškolákov, čím tvoríte aj predobraz ich, ale aj našej budúcnosti.

Do sféry svojho vplyvu dostávate konkrétneho človeka v konkrétnom čase. Mladého človeka, ktorý sa len málo líši od vysokoškoláka v iných krajinách. Je plný ambícií, ale aj neistoty, očakávania, ale aj vzdoru. Môžete ho zaujať, motivovať, ale niekedy aj odradiť.

Musíte mu však ponúknuť odborné vedomosti, zorientovať ho vo vedeckých teóriách. To je to prvé, čo od vás očakáva. To druhé, po čom baží, a k čomu sa priznáva len s istou zdržanlivosťou, je určitá orientácia v živote. Neľutujte ani minútu rozhovoru s mladými ľuďmi. Musíme im pomáhať, racionalizovať ich predstavy, ukazovať im cestu, po ktorej by mali ísť. Mali by ísť za vedomosťami, cťou a spravodlivosťou. To je, podľa môjho názoru, cesta k dôstojnému domovu. A ako si to aj v tejto slávnostnej chvíli uvedomujeme – neľahká, ale nevyhnutná, ale tiež aj zdolateľná.

Vážené slávnostné auditórium,

ak som už načal, je mojou povinnosťou aj dopovedať. Aký je teda náš, konkrétny čas? Nepochybujem, že sa vyslovím aj za vás, ak poviem – dnes plný rozporov a protirečení. No ak sa ony kopia, a ak je tento proces permanentný, potom, celkom prirodzene, rastie pocit neistoty. Ak však pretlak neistoty vedie k odmietaniu takých javov, ako nespravodlivosť, korupcia, klientelizmus, násilie či premrštený partokratizmus, potom tento odpor považujem za zdravý, a postoj za pozitívny. Za nezdravý postoj považujem sociálne a intelektuálne ponižovanie, stratu empatie, ale aj nezáujem o veci verejné.

To, čo sa deje vo svete, hlboko zasiahlo aj naše vnútorné vzťahy. Svetový kapitál nám ukázal svoju silu, ale aj zraniteľné miesta. Osobitne finančný si zobral do svojich rúk väčšiu časť moci, než mu patrí. Ale k zodpovednosti sa stále akosi nemá. Mám na mysli zodpovednosť konkrétnych ľudí za konkrétne rozhodnutia. To, že padajú vlády, je potom len sprievodný jav.

Súčasné dianie na vnútropolitickej scéne svedčí o jej preťažení spormi, niekedy zbytočnými. Ich vyhrocovanie traumatizuje celú spoločnosť a odkláňa ju od cieľov, dávno zakotvených v našej ústave. Nemalo by sa stávať, aby po zmene vládnej garnitúry dochádzalo aj k totálnym zmenám vládnej politiky. Reálny život nemá štvorročné cykly. Mnohé projekty a zámery sa prelínajú cez viacero volebných období. Dôveryhodnosť každej vlády je aj o prevzatí určitých záväzkov, nielen o snahe záväzky prehodnocovať, prípadne negovať. Aj keď v istej racionálnej miere má na to každá nová vláda nárok.

V marci nás čakajú predčasné voľby. Občan bude znovu rozhodovať o tom, komu dá dôveru, kto nás bude zastupovať v zákonodarnom zbore, kto bude spravovať túto krajinu. Určite ste všetci postrehli, že volebná kampaň sa už začala.

Čo nevidieť, politické strany predložia svoje programy. Opäť budeme počúvať o dôležitosti a potrebe kvalitného vysokoškolského vzdelania, čo je nesporne nutné. Myslím si, že je dôležité o tom hovoriť, no ešte dôležitejšie je systematicky realizovať také postupné kroky, aby sme slová naplnili konkrétnym obsahom. Za konkrétny obsah považujem predovšetkým to, aby sme kvalitné vysokoškolské vzdelanie poskytli všetkým, osobitne mladým ľuďom, ktorí na to majú predpoklady a sami túžia po vedomostiach. Pretože, a v tom sa zhodneme asi všetci, práve v ľuďoch má naša krajina najväčšie bohatstvo.

V porovnaní s vyspelými krajinami stále ešte potrebujeme zvýšiť počet vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. No určite nie bezhlavo. Kritérium úspešnosti sa z celkového počtu absolventov presúva na počet uplatniteľných v praxi. Áno, potrebujeme investovať viac prostriedkov do vzdelania, vedy a výskumu. No potrebujeme aj vecne presvedčivé bilancie, a z nich prameniace korekcie v škále a množstve odborov na našich univerzitách, ktoré musia zohľadňovať potreby nášho hospodárstva a spoločnosti. A to predovšetkým so zreteľom na náš vývoj v zmenených geopolitických podmienkach.

Aj keď sa v posledných rokoch v našom vysokoškolskom systéme niektoré pozitívne kroky už urobili, stále máme ešte veľké rezervy. Som presvedčený, že akademická obec si uvedomuje, že vysokoškolský systém potrebuje reformu – skutočnú reformu. Takú, ktorá by z hľadiska poskytovaného vzdelania a jeho kvality zvýšila príťažlivosť našich vysokých škôl aj tým, že orientuje absolventov najmä na požiadavky praxe, a aj takto posúva slovenské vysoké školstvo na úroveň porovnateľnú so zahraničnými univerzitami.

Z toho vyplýva, že obsah vysokoškolského vzdelávania musí korešpondovať s nastúpenými svetovými trendmi. Musí akceptovať nové podmienky podnikateľského prostredia, potreby a požiadavky trhu. No musí rešpektovať aj potreby našej spoločnosti v širších súvislostiach. Ak nedáme našim absolventom vysokých škôl správnu motiváciu, potom sa nemôžeme čudovať, ak napríklad naši špičkoví informatici odchádzajú od svojho povolania a venujú sa profesiám, na ktoré niekedy možno stačí len stredoškolské vzdelanie.

Vážené slávnostné auditórium,

z dnešného aktu vymenovania nových vysokoškolských profesoriek a profesorov by sme mali odchádzať v presvedčení, že sme posunuli úroveň nášho myslenia tým správnym, pozitívnym smerom. Pretože, parafrázujúc Einsteina, ani v našom prípade „žiaden problém nemôže byť vyriešený úrovňou myslenia, ktorá ho splodila“. A túto možnosť by sme nemali prenechať cudzím. Najmä, ak ide o naše veci a vzťahy, ktorým by sme mali najlepšie rozumieť my sami.

Vám, vážené univerzitné profesorky a profesori, ktorí ste dnes prevzali menovacie dekréty a zložili sľub, želám, aby ste dvíhali úroveň myslenia nielen svojich študentov, ale celej našej spoločnosti. Želám vám aj veľa zdravia, veľa pochopenia v rodine. ale aj v zamestnaní. Ešte raz vám blahoželám k dosiahnutiu tohto vrcholného pedagogického ohodnotenia.