Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na radnici mesta Thessaloniki/ Solún „Cyrilometodská tradícia a Slovensko v Európe“, Solún 20. 11. 2008

Vážení páni minister Tzimmas a primátor Papageorgopoulos,
vážení radní mesta Thessaloniki,
Excelencie, dámy a páni,

Vaše starobylé a stále rozkvitajúce mesto po prvýkrát navštevuje v mojej osobe hlava štátu, ktorý má osobitný dôvod a dnes zároveň aj vhodnú príležitosť prejaviť v mene občanov svojej krajiny i vo svojom mene Thessalonikám mimoriadnu úctu. Hoci sú Slovensko a Grécko od seba pomerne vzdialené, predsa sme sa práve v dávnovekých počiatkoch európskeho vývinu stretli na plodnom poli kultúry.
Bolo to v dobe, keď sa kresťanstvo stávalo významným civilizačným fenoménom, ktorý zväzoval národy nášho kontinentu do pevného európskeho spoločenstva. Vaša krajina bola pravdaže o veľký kus vpredu. Ako súčasť Byzantskej ríše stáli ste v tom čase vlastne na čele európskej kresťanskej kultúry. Kresťanstvo bolo priamou súčasťou štátneho života. Spojenie trónu a oltára predstavovalo svojím spôsobom pevný nukleus, z ktorého sa šírili myšlienky nového náboženstva do okolitého sveta. Za neobvyklých, ale žičlivých okolností dostali sa tieto myšlienky aj do mojej krajiny, k nám na Slovensko.

Stalo sa tak v roku 862, keď na byzantskom dvore pred majestát cisára Michala III. predstúpilo posolstvo zo vzdialenej krajiny. Prišlo od stredného Dunaja, z miest, kde spojením Moravanov a starých Slovákov vznikol štát, ktorý sa tiež hodlal zapojiť do spoločenstva európskych kresťanských národov i štátov. Panovník Rastislav spolu s nitrianskym kniežaťom Svätoplukom adresovali Michalovi III. list, v ktorom stálo (citujem): „Náš ľud sa zriekol pohanstva a kresťanského zákona sa drží. Nemáme však takého učiteľa, ktorý by nám pravú kresťanskú vieru vyložil v našom jazyku...Nože, pošli nám, pane, takého biskupa a učiteľa! Od Vás vždy a na všetky strany dobrý zákon vychádza.“
Na dvore cisára Michala III. riadil zahraničnú politiku učenec a patriarcha Fotios, uznávaný vo svojej dobe ako najvzdelanejší Európan. Ten veľmi rýchlo pochopil, čo posolstvo zo vzdialenej krajiny žiada. Vedel, že Veľkomoravská ríša je už mocný štát, ktorý dobre absorboval výdobytky starej rímskej kultúry, pričom navyše dobre komunikuje aj s východnou politikou prostredníctvom Istrie, Dalmácie a severnej Itálie, ktoré stále spravovala Byzantská ríša. Fotios vybral dvoch múdrych mužov z Vášho mesta, ktorých už predtým s úspechom vyskúšal v diplomatických službách a poveril ich, aby viedli diplomatickú misiu do ďalekej a pre nich vtedy isto neznámej krajiny.
Bratia Konštantín a Metod - lebo o nich je reč - vyrástli v rodine vysokého štátneho úradníka, usadeného v Thessalonikách. Mladší Konštantín, ktorý dostal meno po slávnom cisárovi, vyštudoval vysokú školu a stal sa tam i profesorom. Metod, ktorý dostal v Thessalonikách právnické vzdelanie, pracoval ako úradník v oblasti rieky Bregalnice.
Spolu so sprievodom sa bratia Konštantín a Metod vybrali, dôkladne pripravení, na svoju novú závažnú misiu. Po dlhej ceste po súši i po mori v polovici roku 863 prekročili Dunaj pri Bratislave, dnes hlavnom meste Slovenska.
Naši panovníci ich vľúdne prijali, o čom svedčia ich vlastné písomnosti a bratia sa hneď a obetavo pustili do práce. Zriadili učilište, ktorému dal Konštantín nevídaný nový obsah. Neučil svojich slovanských žiakov latinský a grécky jazyk, ako to vtedy bývalo zaužívaným zvykom, ale zaviedol výuku v domácom slovanskom jazyku. Navyše vytvoril pre tento jazyk aj nové písmo - hlaholiku. Len vďaka tomu mohli byť vo veľkomoravskej škole pre výchovu kňazského dorastu vpísané do voskových tabuliek prvé slovanské vety zo Svätého písma: „Iskoni bě Slovo i Slovo bě u Boga“.
Tak sa vlastne v našej krajine, pod múdrou rukou bratov Konštantína a Metoda, pokojne začala - moderným jazykom povedané - prvá veľká kultúrna revolúcia pre celý slovanský svet, ale i pre tých, ktorí sa k nemu svojou vierou pridali. Pri tomto historickom čine stáli oba naše národy, obe naše krajiny a tak kládli prvé, možno len nesmelé základy našej európskej spolupráce.
Nebudem ďalší vývoj historického počinu dvoch preslávených Thessaloničanov popisovať podrobne, ako to už k spokojnosti a aj hrdosti mojich krajanov urobili slovenskí historici. Verím, že sa ich bádaniu dostáva patričnej pozornosti a uznania aj v gréckom prostredí.
Je známe, že bavorský klérus, ktorý na našom území v 9. storočí už pôsobil, veľmi ťažko niesol úspechy bratov Konštantína a Metoda a domáhal sa ich odsúdenia za údajné kacírstvo. Kristovo učenie vraj možno hlásať a náboženské obrady slúžiť len v troch jazykoch - latinskom, gréckom a hebrejskom.
Bratia tak museli svoje učenie verejne obhájiť. Zhromaždeniu biskupov, kňazov a mníchov v Benátkach Konštantín pripomenul, že Boh posiela dážď i slnko na všetkých ľudí rovnako, že všetci dýchajú rovnaký vzduch. A múdro tam svojim kritikom vyčítal - citujem - „A vy sa nehanbíte, uznávajúc len tri jazyky, akoby všetky ostatné národy a plemená boli hluché a slepé? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že rovnaké práva nemôže dať všetkým národom, alebo robíte závistlivým, že nechce? My však poznáme mnoho národov, ktoré majú svoje knihy...“
A ako to Konštantín a Metod v skvoste európskej literatúry, zvanom Proglas, výslovne uviedli, dali nám knihy, „lebo bez kníh sú nahé všetky národy!“
Vaši i naši bratia z Thessaloník nám tak - povedané metaforicky - dali duchovný šat. Vystavili rodný list našej budúcej kultúre. Posmelili nás rozvíjať ju, vyznačovať sa ňou v širšom spoločenstve krajín a národov. Preto si ich pripomíname aj tu, v Thessalonikách, odkiaľ prišli do našej vlasti.

Nemusím azda ďalej rozvádzať, že ani vtedajšia prísna pápežská komisia nemohla inak, než pravdivo skonštatovať, že celé učenie bratov Konštantína a Metoda je predsa len správne a preto bude aj jazyk, ktorým bolo spísané, vďaka svojej vyspelosti navždy ďalším oficiálnym liturgickým jazykom. Bolo to veľké víťazstvo oboch Vašich krajanov, teraz už aj našich Thessaloničanov. Bratia Cyril a Metod tak po prvý raz v dejinách cirkvi urobili aj odvážny krok k budúcemu prepotrebnému ekumenizmu, aj keď ani ich požehnané dielo nezabránilo budúcemu rozdeleniu cirkvi na Východnú a Západnú, k čomu došlo - ako je známe - až po ich smrti.
Čas pôsobenia oboch vierozvestcov u nás nebol síce dlhý, do vedomia nášho národa sa však premieta ako hlboká a úrodná brázda. Vinie sa celými našimi dejinami.
Vo vtedajšej Európe by sme márne hľadali taký vážny a významný duchovný čin, akým bol dar písaného jazyka. Bol to skutočne dar nesmiernej ceny, lebo práve prostredníctvom jazyka začala sa stavať duchovná katedrála národa. Už nielen v oblasti bohoslužieb, ale aj vo veciach štátu, práva, kultúry, vzdelávania a diplomacie.

Spomeniem napokon v tomto krátkom historickom exkurze, že unavený a chorý Konštantín ešte v Ríme vstúpil do gréckeho kláštora, kde zakrátko, vo februári 869 zomrel, keď predtým prijal rehoľné meno Cyril. Jeho hrob v jednom z rímskych chrámov sa pre Slovákov medzičasom právom stal cieľom pútí vďaky a úcty. Jeho brat Metod sa po zložitých bojoch i cestách stal arcibiskupom v našej krajine a dokonal v apríli 885.
Zanechal nám veľké dielo i mnoho ctihodných nasledovníkov. Metodov hrob sme však napriek veľkému úsiliu nenašli, čo - mimochodom - tiež dokladá, akými ťažkými časmi prešiel náš národ.
Nemohli sme teda zatiaľ položiť ani kvety ani zapáliť sviecu tomuto statočnému Grékovi, ktorý sa zapísal nielen do gréckych, ale aj do našich národných dejín. Verím však, že raz sa tak stane a isto pri tom budú oba naše národy.
Cyril a Metod zostávajú však s nami, veď sú expressis verbis i svojím duchovným odkazom v úcte sprítomnení v našom základnom zákone, v preambule Ústavy Slovenskej republiky.
Ich odkaz, ktorý formoval a utváral naše historické vedomie, teda aj našu cestu k prítomnosti, je pre nás mimoriadne závažný a preto aj záväzný. Je totiž, okrem iného, potvrdením nášho legitímneho práva hlásiť sa k širokej rodine rovnoprávnych štátov. K tej, v ktorej sme dnes spolu s vami - ako jeden z nositeľov najzákladnejších kultúrnych hodnôt a tradícií starého kontinentu.

Vážený pán minister, pán primátor, ctení Thessaloničania,

čoskoro uplynie 1200 rokov odvtedy, čo sa tu, v Thessalonikách – nami Slovanmi nazývaných Solúnom - narodili spolupatróni Európy, svätí Cyril a Metod. Synovia Vášho mesta, naši duchovní bratia. Patrí sa nám uctiť si toto vzácne jubileum.
Želali by sme si pritom Vašu spoluúčasť v duchu tých najlepších kresťanských a humanistických tradícií, aké súčasná zjednocujúca sa Európa vyznáva. Veď aj v preambule aktuálnej Lisabonskej zmluvy sa aj naše dve krajiny spolu hlásia k tomuto požehnanému dedičstvu.
Azda sa to dá v kontexte rozvoja dobrých slovensko-gréckych vzťahov povedať aj takto - to, čo kedysi začali Thessaloničania Cyril a Metod, zavŕšilo sa spojením našich krajín v Európskej únii.
Dovoľte mi však ešte dodať aj za seba toto: Považoval som si za výnimočnú česť osloviť toto dôstojné zhromaždenie Thessaloničanov, lebo mi to umožnilo aspoň takto symbolicky predniesť posolstvo vďaky a priazne občanov Slovenska spriatelenému ľudu Vašej krajiny.