| |
Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča z balkóna Prezidentského paláca, Bratislava 15. 6. 2004 |
Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2004 | Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča z balkóna Prezidentského paláca, Bratislava 15. 6. 2004
Vážené dámy, vážení páni,
Excelencie, drahí občania!
Ako prvý slovenský prezident som mal tú česť, že som skladal ústavou predpísaný sľub, keď je Slovenská republika plnohodnotným členom Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Neskrývam nad symbolikou dnešného dňa dojatie. Vyplýva z toho, že som bol ako človek aj ako politik pri všetkých rozhodujúcich okamihoch modernej histórie slovenského národa. Dovoľte, budem trochu osobný.
Keď som pred takmer dvanástimi rokmi vyhlásil ako predseda slovenského parlamentu Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska, a potom podpísal jej Ústavu, vstup do Európskej únie a do NATO zdalo sa to ako nesplniteľný sen.
Už len vytvorenie vlastného, nezávislého štátu – Slovenskej republiky vyzeralo ako neobyčajná trúfalosť. Okrem nadšenia, ktorú prejavila výrazná časť slovenskej inteligencie a mnohí občania, tu bol aj všadeprítomný slovenský skepticizmus a malá viera vo vlastné sily. Za vyše desaťročia sa Slovenská republika stala členom elitného spoločenstva vyspelých štátov. Vraví sa, že najkrajšie veci sa rodia z túžby. Dokonca aj človek sám.
Uvedomujem si, že popri prirodzenej túžbe bola pre vznik nášho štátu aj priaznivá medzinárodná situácia. Lenže, iba čo vznikne z odvahy – pretrvá!
Rád by som v tomto okamihu nastavil zrkadlo slovenskej povahe a našim ambíciám. Nerozumiem, prečo akoby sme boli navždy prekliati malomyseľnosťou, akoby sme radšej hľadali slová výhovoriek, než by sme si trúfli zdvihnúť hlavu a vystrieť si chrbty. Tak ako slovenskí hokejisti, aj my sme s novým štátom začínali v C skupine.
Iba neuveriteľným nasadením sme mohli dokázať, že patríme do skupiny A. Uvažujem nad týmto slovenským paradoxom: prejavovať malú vieru a pritom dokázať takmer nemožné.
Teraz, keď je našim priestorom celá Európa, akoby sme ani nevedeli pochopiť ten úžasný priestor príležitostí pre naplnenie vlastných ambícií. Opakovane máme malú vieru vo vlastné sily a schopnosti. A ak počúvame slová chvály na našu slovenskú prácu, akoby sme ani nevedeli pochopiť, že vravia o nás, že chvália nás!
Skúsme sa zamyslieť spoločne: ak počujeme čo i len náznak kritiky, máme pocit, akoby sme boli vinní za všetky hriechy sveta. Prečo o tom hovorím? Lebo si spomínam aj na ďalší okamih, keď sme strihali ostnaté drôty na vtedajších hraniciach železnej opony. Ako veľmi nás tá hranica obmedzovala, a ako rýchlo sme zabudli, že existovala. Kúsok odstrihnutého drôtu z hranice bol vtedy symbolom prekonávania prekážok, zdolávania hranice, ktorá sa zdala nepriestupná, ba takmer večná.
Dnes, je ten deň, aby sme prekonali bariéru v nás, aby sme prekročili hranicu našej malosti, ktorá nás vnútorne obmedzuje. Aby sme sa nadýchli ako slobodní občania, slobodného štátu v slobodnej Európe! Áno, v Európe môžeme byť úplne slobodní. Upozorňujem na ono čarovné slovko „môžeme“! Lebo ak nechceme získať vnútornú slobodu, bude to len naša voľba. Nikto nás nebude nútiť, ani nám prikazovať, ani nás kontrolovať.
Chcem Vás, drahí spoluobčania vyzvať, aby ste odo dnes odstrihli v sebe tie pomyselné ostnaté drôty, aby sme ako Slováci hrdo zdvihli hlavy a navždy sa rozlúčili s našou malosťou. Aby sme naplnili predvídavú Štúrovu myšlienku: Najskôr musíme slúžiť sebe, potom iným!
Ak Vás dnes vyzývam na prekonanie bariér, viem aj chcem začať od seba. Uvedomujem si, aké ťažké je pozerať sa na seba kritickým okom. Ospravedlnil som sa všetkým, ktorí mohli negatívne vnímať moje skutky aj rozhodnutia.
Ak niekomu z vás ublížili, ešte raz mi prepáčte! Mojim politickým partnerom sľubujem, že od okamihu ako som zložil sľub prezidenta Slovenskej republiky robím hrubú čiaru za našimi konfliktmi a podávam všetkým ruku na spoluprácu. Mojou víziou je Úrad prezidenta, ktorý nebude súčasťou každodenného politického zápasu. Pod pojmom spolupráca myslím vzájomnú komunikáciu a rešpektovanie názorov úradujúceho predsedu parlamentu aj predsedu vlády, politických strán, ale najmä Vás – občanov Slovenskej republiky.
Iba tak aj Vy – občania pocítite zmenu politickej kultúry. Zmenu, ktorou sa vám štát stane dôverne blízky.
To je druhá myšlienka, ktorú chcem zdôrazniť. Štát nie je nijaká vzdialená inštitúcia, nie je ani mimo našej rodiny ani mimo nášho domu. Nezávislá Slovenská republika je hodnota, ktorá dáva istotu našim občanom, že sa v Európe nestratíme. Preto sa chcem úprimne poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili o jej vznik! Štát je dôkazom našich schopností tvoriť, riadiť aj spravovať veci verejné. Je to hodnota, ktorú tu zanecháme našim deťom.
Skutočne silný štát je ten, ktorý má sebavedomých, slobodných občanov, ktorí život napĺňajú vlastenectvom skutkov! Zo štátu sa stáva domov, ak sa doň radi vraciame, ak dokáže ochrániť deti aj slabších a pomôcť sociálne odkázaným.
Viem, že tí skoršie narodení už zažili veľa zmien a veľa „nových poriadkov“. Preto ich chcem požiadať, aby naše členstvo v EÚ prijali s nádejou a optimizmom. Nech sa usilujú pochopiť našich mladých ľudí, ktorí majú tiež svoje sny o svojej budúcnosti.
Pred vyše desiatimi rokmi bolo Slovensko takmer „zlým žiakom“ v európskej „škole národov“, a dnes patrí k tým najlepším. To u našich susedov budí obavy zo zvýšenej konkurencieschopnosti, z našej tvorivosti. Preto sa nemusíme obávať o našu zvrchovanosť o slovenskú slobodu. Európa je zvrchovaná a slobodná. Ide len o to, či sa zvrchovane a slobodne budeme vždy správať aj my!
Ak sa zaväzujem slúžiť Slovenskej republike, chcem slúžiť v prvom rade Vám – občanom. Hodnoty, ktoré predstavuje Vaša zvrchovanosť, sú hodnotami môjho života. Nikdy sa im nespreneverím a budem biť na poplach, ak sa objaví čo i len náznak jej spochybnenia. Od narodenia som optimista a neprestal som ním byť ani v najťažších chvíľach života. Pred nami sa otvára veľká príležitosť a ja Vám budem dodávať optimizmus ako ju využívať. Budem stáť pri Vás občania – stojte pri svojom prezidentovi!
Začal som osobnou poznámkou, chcem ňou aj skončiť. Pri jednej z návštev Svätého Otca na Slovensku odkázal slovenskému národu, ktorý tak miluje slová: NEBOJTE SA! Z tohto historického miesta by som mu chcel odpovedať: MY SA UŽ NEBOJÍME! |
|
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač