Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča k otvoreniu nového akademického roku na Ekonomickej univerzite v Bratislave, 23. 9. 2009

Vaša Magnificiencia, vážený pán rektor,
Vaše honorability,
Vaše spektability
milé dámy, vážení páni,
milí študenti,

opäť stojíme na prahu nového akademického roka 2009/2010 a ja som rád, že túto slávnostnú atmosféru môžeme prežívať spoločne. Najväčšia a najstaršia ekonomická univerzita na Slovensku otvára svoje brány študentom už siedme desaťročie. A nastávajúci rok bude v histórii univerzity veľmi významným a slávnostným zároveň, škola sa dožije svojich sedemdesiatin. Za toto obdobie jej brány opustilo viac, ako 72-tisíc absolventov.

Ďakujem Jeho Magnificencii rektorovi, že ma pozval na slávnostné otvorenie akademického roka. Aj preto, že mi vždy pripomína moje pedagogické roky, na ktoré si uchovávam tie najkrajšie spomienky. Uvedomujem si, že mám pred sebou okrem pedagógov aj tých, ktorí raz budú zastávať významné, zodpovedné miesta v našej spoločnosti, a budú spravovať túto krajinu. Že aj za nimi, dnes vedomostí chtivými študentmi, raz prídu ľudia s prosbou o radu, či pomoc.

Mladí ľudia vo všeobecnosti sa radi učia, no nemajú radi poučovanie. Preto nechápte moje slová, ktorými sa vám chcem prihovoriť, ako poučovanie, len ako voľné uvažovanie o svete, v ktorom žijeme, o politike, ktorú v mladej Slovenskej republike formujeme (aj to viac menej v náznaku). Nemusím pred týmto publikom zdôrazňovať, že Slovensko prechádza v kontexte celosvetového vývoja ešte stále zložitým procesom premien. Slovenská republika vznikla ako dôsledok objektívneho dejinného pohybu. Je – takpovediac – produktom nového usporiadania v Európe i vo svete.

Vstúpili sme do tohto priestoru plní odhodlania no súčasne s pochopiteľnou mierou obáv a pochybností. Keď sa totiž dnes reálne pozrieme na situáciu v svetovej ekonomike, na pokračujúcu hospodársku recesiu, na hornú hranicu ekonomického ohrozenia, musíme si uvedomiť, že naše obavy a pochybnosti sú pochopiteľné. Neznamená to však, že máme dôvod na nehybnosť, na depresie a porazenecké nálady. Myslím si, že je to skôr naopak: práve tieto okolnosti nás musia vyburcovať, motivovať, aby sme sami sebe i ostatným dokázali našu životaschopnosť a opodstatnenosť našej štátnej samostatnosti.

Keď hovorím a uvažujem o týchto problémoch, pýtam sa sám seba – a pýtam sa to i vás a s vami – či ľudstvo postupne vyčerpalo hranice svojich možností a dostalo sa k nejakému mýtickému apokalyptickému bodu svojej existencie, alebo je to naopak, totiž či je ľudstvo ešte len na úpätí vysokého kopca, na začiatku dlhej a namáhavej cesty.

Neviem si dať odpoveď na tieto otázky. Často krát sú však otázky dôležitejšie ako odpovede. Pretože už sama otázka je dôkazom našej zodpovednosti, je dôkazom ustavičného a nepretržitého pochodu človeka dejinami.

Hovorím o týchto problémoch najmä preto, že sa dotýkajú predovšetkým mladých ľudí. Mladí ľudia sú mimoriadne citlivým, sociálnym a politickým seizmografom, oni prví reagujú na nespravodlivosť, na pretvárku a pokrytectvo, na politické špekulácie. Nechcem teraz analyzovať príčiny globálnej krízy.

Pravdou však je, že hospodárska situácia sa vo všeobecnosti zhoršila. A tieto zhoršené podmienky postihujú – žiaľ – aj mladých ľudí. A postihli aj školstvo a celý vzdelávací systém sa ocitol v ťažkostiach. Zvýšili sa náklady na vzdelávanie a štúdium na vysokých školách je čoraz drahšie. Takisto sa dá konštatovať, že hospodárska recesia a s ňou spojená nezamestnanosť vo veľkej miere postihuje práve mladých ľudí. Vôbec nie je jednoduché nájsť si vyhovujúce zamestnanie, založiť a uživiť rodinu, žiť podľa svojich potrieb, túžob a predstáv. To všetko sú vážne problémy, s ktorými sa musia mladí ľudia boriť a ktoré sú neraz príčinou ich spoločenskej frustrácie.

Jedným dychom však treba povedať, že čas ktorý žijeme, predsa len ponúka množstvo príležitostí. Je to čas odvážnych a schopných, je to výzva chopiť sa osudu, vziať život do vlastných rúk. Ešte nikdy nemali mladí ľudia toľko príležitostí cestovať, dostávať sa k informáciám, študovať v zahraničí a budovať si svoju profesionálnu kariéru.

V týchto protirečivých špirálach, v týchto paradoxoch našej doby sa teda ocitol dnešný mladý človek, v týchto odstredivých siločiarach hľadá svoj zmysel života, svoje ľudské šťastie.

Nielen naša spoločnosť, ale celá Európa a svet sa od základu mení a pretvára. Zoberme si len spoločenstvo Európskej únie. S jasnou budúcnosťou pre spoluprácu. Vieme v akých problémoch sa dnes ocitá pri hľadaní dohody na svojom vlastnom programe fungovania. Mohli by sme tu hovoriť o všeobecných konštatovaniach príčin, no našli by sme tú správnu?

Nájsť tú správnu je však predstava lákavá, no ešte vzdialená cesta k nej povedie cez množstvo prekážok. (Európska ústava – Lisabonská zmluva – výnimky). Bude sa musieť najmä odstrániť protekcionizmus a egoizmus veľkých národov a štátov. Bude sa musieť prijať celkom nová demokratická štruktúra, zodpovedný legislatívny systém informácií a komunikácií a zodpovedné ekonomické a sociálne pravidlá.

Je to náročný projekt, ale nie nereálny. A takto ponímaný program je programom pre niekoľko budúcich generácií Európanov. Aj pre generáciu, ktorú dnes reprezentuje práve Vy!

Byť v takej Európe, kreovať takýto kontinent, to je zaiste vznešené poslanie, no v každom živote to znamená tvrdú a zodpovednú prácu.

Znamená to dokazovať, že táto generácia vstúpila do tretieho tisícročia ako generácia vzdelaná, odvážna a profesijne pripravená. Napokon ani inú možnosť nemá, pretože akákoľvek polovičatosť by bola jej prehrou.

Ak už hovoríme o novej Európe, nedá mi nepripomenúť, že Európanstvo neznamená indiferentné národné cítenie. Konštruktéri európskeho myslenia vychádzajú z predpokladu, že sa zachová identita, suverenita a samostatnosť národa. Že sa bude rozvíjať ich kultúra a svojbytnosť. Takto formulovaný princíp je takisto výzvou, aby ste sa aj Vy, dnešná mladá generácia, opierali o tradičné národné hodnoty, aby ste pevne stáli na vlastnej zemi, no aby naša krajina bola prístupná všetkým humánnym princípom.

Hovorím to preto, že dnes stojíme akoby pred novým uchopením ekonomických nástrojov a pred aktivovaním nástrojov ľudskosti, osobitne solidarity.

Súčasná kríza je aj krízou hodnôt. Ani najsystémovejšie štrukturálne politiky, ani najkomplikovanejšie modely fungovania ekonomiky nebudú mať dlhodobý pozitívny dopad na chod spoločnosti, ak pri ich konštrukcii abstrahujeme od ľudského rozmeru, ak sa stratí humánny charakter fungovania spoločnosti. Musíme kultúru sebeckosti nahradiť kultúrou solidarity a sociálnej súdržnosti. Veď to je základom úspechu a prežitia predchádzajúcich generácií, to sú piliere úspechu európskej civilizácie na jej historických základoch. Nie je to nič objavné, len oprášenie skúsenosťami preverených princípov.

Aby sme však v pozitívnom trende napredovali ďalej, musíme, v súlade s požiadavkami Európskej únie, aktívnejšie a cieľavedomejšie pristúpiť aj k formovaniu vedomostnej spoločnosti. Musíme si určiť jednoznačný imperatív: vzdelávať sa, vzdelávať a vychovávať. Teda vzdelávať sa tvorivo, vzdelávať k tvorivosti, a viesť ľudí k celoživotnému vzdelávaniu. Taký je príkaz doby. Či sa to niekomu páči alebo nie. Inú istotu – pokiaľ ide o perspektívu – nemáme.

Naša perspektíva úspešnosti v Európe je spojená s náročnou prestavbou myslenia, s náročným prechodom do poznatkovo - orientovanej spoločnosti, ktorá musí byť aj invenčná a tvorivá. Musíme prijímať všetko dobré a užitočné od iných, pritom je tu naliehavá požiadavka nerezignovať na úlohy udržania vlastnej identity a prosperity. Nik nás nezbaví zodpovednosti za vlastné osudy.
Život potvrdzuje, že vysoká škola bez vlastného kvalitného vedeckého zázemia nemôže zvyšovať svoj kredit. Vedecký rozvoj je dnes tou mladou krvou, ktorú všetci právom očakávame aj od vysokých škôl. Teda, slovenskú vedu musíme odvážnejšie začleniť do celoeurópskeho kontextu. A prirodzene, priority Slovenska v oblasti vedy musia korešpondovať aj s prioritami EÚ.

Ako som už spomenul, pri každom stretnutí so študentmi si uvedomujem, že práve komunikujem s osobnosťami, ktorým patrí zajtrajšok. Áno, po skončení štúdia to budete aj vy, kto bude zastávať dôležité miesta na rôznych úsekoch verejného života, v politike, v hospodárstve, vo verejnej správe, v súkromnej sfére. Ako bývalý pedagóg vás nabádam, aby ste boli skromní a nároční. Nároční najmä na seba, i na pedagógov, aby ste sa naučili čo najviac. Prízvukujem, dobre využite svoj čas štúdií, pretože v praktickom živote ho už nebudete mať toľko.

Milí študenti, vážené slávnostné zhromaždenie,

Prajem vám všetkým na prahu nového akademického roka veľa zdravia a úspechov v štúdiu, v pracovnom i osobnom živote. Vám, vážení pedagógovia, prajem, aby sa vám darilo ďalej zvyšovať úroveň, ktorú ste na svojej univerzite spoločným úsilím dosiahli – vo vede i v pedagogickom pôsobení.

Ďakujem vám za náročnú a neúnavnú prácu. V nádeji, že vám prinesie ďalšie osobné úspechy, z ktorých bude mať úžitok aj náš mladý štát – Slovenská republika.