| |
Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti 60. výročia Karpatsko-duklianskej operácie na Duklianskom pamätníku, 6. 10. 2004 |
Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2004 | Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti 60. výročia Karpatsko-duklianskej operácie na Duklianskom pamätníku, 6. 10. 2004
Vážení páni ministri,
vážení priami účastníci oslobodzovacích bojov,
vážené dámy a páni, ctení hostia,
v prvom rade mi dovoľte, aby som sa hlboko sklonil nad pamiatkou tých, ktorí tu na Dukelskom priesmyku položili svoje životy a poďakoval sa vám – priamym bojovníkom, ktorí ste tu dnes medzi nami, i tým, ktorí sa dnešných dní, bohužiaľ, už nedožili. Boj o Duklu sa do histórie druhej svetovej vojny zapísal ako mimoriadne ťažký a krvavý. Spolu tu padlo viac ako 12 300 vojakov Červenej armády a 1. československého armádneho zboru a viac ako 51 200 ich bolo ranených.
Takmer každý centimeter štvorcový duklianskej pôdy bol teda presiaknutý krvou a každý dobytý kúsok v tomto ťažkom teréne stál mnohé životy.
Od týchto udalostí už síce uplynulo šesťdesiat rokov my však nezabúdame na odhodlanie a odvahu bojovníkov, na to ako hrdinsky bojovali za našu slobodu, za hodnoty demokracie a humanizmu. Dnes ich najmä mladá generácia vníma ako samozrejmosť.
Na jednej strane je to dobré, pretože práve o to v Karpatsko-duklianskej operácii a v celom protifašistickom odboji u nás i vo svete išlo – aby sme žili v mieri ako slobodní ľudia, aby tieto hodnoty boli súčasťou každodenného života. Na druhej strane ale musíme s úctou a vďakou spomínať, že sa nerodili ľahko a že tu na Dukle desaťtisíce a v celosvetovom kontexte milióny ľudí za ne položili životy.
Ani po vojne sa tieto hodnoty nestali pre nás úplne dostupné a museli sme čakať ďalšie desiatky rokov, kým sme naplnili odkaz bojovníkov proti fašizmu.
Keď sa vrátime do minulosti a zhodnotíme všetky súvislosti vedúce ku Karpatsko-duklianskej operácii, môžeme povedať, že mala pre náš národ dva dôležité významy.
Otvorila sa ňou cesta k definitívnemu oslobodeniu našej vlasti a viazala na našej východnej hranici veľké nemecké sily, čo pomáhalo bojovníkom v Slovenskom národnom povstaní. Súčasne patrila medzi kľúčové boje druhej svetovej vojny, ktoré postupne viedli k úplnej porážke fašizmu a ku koncu tohto najničivejšieho vojnového konfliktu v dejinách ľudstva. Dukliansky priesmyk si preto plným právom zaslúži pomenovanie brána slobody.
Takto ho vnímame do dnešných dní – uvedomujeme si, že to bola Dukla, ktorou sa začalo oslobodzovanie Česko-Slovenska a bola to Dukla, cez ktorú k nám v októbri 1944 začal krok za krokom prichádzať mier.
Myslím si, že práve život v mierových podmienkach môžeme pokladať za jednu z najväčších hodnôt, ktoré priniesol koniec druhej svetovej vojny. O mieri sa najmä pred rokom 1989 hovorilo veľa.
Došlo to až tak ďaleko, že sme ho vnímali a vyslovovali už akosi automaticky, bez toho, aby sme si uvedomovali jeho skutočný zmysel. Vzácnosť a krehkosť mieru nám však dnes naliehavo pripomínajú teroristické činy a hrozby, ktorých sme v posledných rokoch svedkami.
Som presvedčený, že trvalý mier nie je záležitosťou iba jednej krajiny a že Slovensko práve preto, že prešlo bolestnou skúsenosťou svetových vojen a následne studenej vojny, vie, aké potrebné je za mier, slobodu a demokraciu bojovať a ako si ich treba vážiť. Dokazujeme to aj tým, že sme sa so všetkými dôsledkami stali plnoprávnou súčasťou celosvetovej protiteroristickej aliancie.
Hoci naši vojaci ďaleko za hranicami našej vlasti riskujú, či dokonca položili svoje životy, nemôžeme sa tváriť, že situácia vo svete sa nás netýka, ale musíme a chceme stáť na strane tých, ktorí proti hrozbám mieru bojujú. Nechcem hovoriť, že je to naša povinnosť, myslím si, že je to skôr náš pocit, naše vnútorné presvedčenie na základe pamäte slovenského národa, do ktorej patrí aj trpká história druhej svetovej vojny, mnohé životy a nešťastia našich ľudí, niektoré pretrvávajúce dokonca aj dlho po jej skončení.
Na záver mi, vážené dámy a páni, dovoľte ešte raz s najvyšším uznaním pripomenúť obete Karpatsko-duklianskej operácie a všetky obete druhej svetovej vojny. Patria medzi ne nielen padlí vojaci, ale aj mnohí ranení, vdovy a siroty a, bohužiaľ, aj tí, ktorí bojovali na v úvodzovkách nesprávnych frontoch a po boku nesprávnych armád. Spomínal som ich už vo svojom prejave na počesť 60. výročia Slovenského národného povstania a dnes opäť zdôrazňujem, že všetci, ktorí proti fašizmu bojovali, si zaslúžia našu vďaku a úctu. Im vďačíme za to, že Slovensko je dnes tam, kde je.
Sme samostatnou, svojbytnou krajinou, súčasťou demokratickej Európy, krajinou, ktorá má všetky predpoklady, aby v budúcnosti bola úspešnou a aby svojim občanom pripravila podmienky na dôstojný život. Taký po akom túžili aj tí, ktorým sa tu dnes v hlbokej úcte klaniame. |
|
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač