Úvod | Aktuality | Archív správ tlačového oddelenia | Rok 2013
Prezident SR podpisoval zákony
15. november 2013
Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky podpísal tieto zákony:
1. Zákon z 22. októbra 2013 o pomocných prípravkoch v ochrane rastlín a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
2. zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Prezident Slovenskej republiky vrátil podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej tieto zákony:
1. Zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov,
2. zákon z 29. októbra 2013 o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Dôvody vrátenia zákona:
- o kolektívnom vyjednávaní
Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky
I
Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 29. októbra 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „schválený zákon“).
Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní schválila so zmenami, ktoré sú uvedené v časti III.
II
Podľa platného a účinného § 7 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) môže rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa len na zamestnávateľa, na ktorého sa nevzťahuje záväznosť inej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, a ak zamestnávateľ s rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa súhlasí.
Podľa čl. I siedmeho bodu § 7 ods. 1 prvej vety a druhej vety schváleného zákona ministerstvo môže na spoločný písomný návrh zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo na písomný návrh jednej zo zmluvných strán kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a za podmienok ustanovených v odsekoch 2 až 9 rozšíriť záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na zamestnávateľov v odvetví alebo v časti odvetvia, pre ktoré je táto kolektívna zmluva vyššieho stupňa uzatvorená. Záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa uzatvorenej pre odvetvie môže byť rozšírená na zamestnávateľov aj v niektorej časti tohto odvetvia.
Podľa čl. I siedmeho bodu § 7 ods. 2 prvej vety schváleného zákona ministerstvo môže záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa podľa odseku 1 rozšíriť, len ak zamestnávatelia, pre ktorých je záväzná kolektívna zmluva vyššieho stupňa, ktorej záväznosť sa navrhuje rozšíriť, zamestnávajú v odvetví alebo v časti odvetvia, ak sa navrhuje rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na časť odvetvia, väčší počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že schválený zákon v porovnaní s platným a účinným zákonom č. 2/1991 Zb. v znení neskorších predpisov umožňuje rozširovať záväznosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa bez toho, aby zamestnávateľ, na ktorého sa má jej záväznosť rozšíriť, s rozšírením záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa súhlasil.
Podľa článku 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o podpore kolektívneho vyjednávania č. 154 z roku 1981 (ďalej len „dohovor č. 154“), ktorým je Slovenská republika viazaná, na účely tohto dohovoru sa výraz „kolektívne vyjednávanie“ rozširuje na všetky rokovania, ktoré sa uskutočňujú medzi zamestnávateľom, skupinou zamestnávateľov alebo jednou alebo viacerými organizáciami zamestnávateľov na jednej strane a jednou alebo viacerými organizáciami pracovníkov na druhej strane s cieľom
a) vymedziť pracovné podmienky a podmienky zamestnávania a/alebo
b) upraviť vzťahy medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi a/alebo
c) upraviť vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a organizáciou pracovníkov alebo organizáciami pracovníkov.
Podľa článku 5 ods. 1 dohovoru č. 154 opatrenia prispôsobené vnútroštátnym podmienkam sa prijmú na podporu kolektívneho vyjednávania.
Cieľom jedného z opatrení na podporu kolektívneho vyjednávania, ako to vyplýva z článku 5 ods. 2 písm. a) citovaného dohovoru je, že kolektívne vyjednávanie by sa malo umožniť všetkým zamestnávateľom a všetkým skupinám pracovníkov.
Podľa článku 8 dohovoru č. 154 opatrenia prijaté s cieľom podpory kolektívneho vyjednávania nie sú tak koncipované alebo aplikované, aby obmedzovali slobodu kolektívneho vyjednávania.
Podľa článku 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 98 o vykonávaní zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať, ktorým je tiež Slovenská republika viazaná, tam, kde je to potrebné, budú prijaté opatrenia primerané vnútroštátnym podmienkam pre povzbudenie a podporovanie čo najširšieho rozvoja a využitie metódy dobrovoľného vyjednávania medzi zamestnávateľmi a organizáciami zamestnávateľov na jednej strane a organizáciami pracovníkov na druhej strane, tak, aby boli upravené podmienky zamestnania pomocou kolektívnych zmlúv.
V tejto súvislosti treba pre úplnosť tiež pripomenúť inštitút pristúpenia ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa. Podľa platného a účinného § 5 ods. 4 zákona č. 2/1991 Zb. v znení neskorších predpisov kolektívna zmluva vyššieho stupňa je záväzná aj pre zamestnávateľa, ktorý nie je združený v organizácii zamestnávateľov, ktorá kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa uzavrela, ak zamestnávateľ požiada zmluvné strany o pristúpenie ku kolektívnej zmluve vyššieho stupňa a zmluvné strany s pristúpením súhlasia.
V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že v schválenom zákone nie sú ustanovené ďalšie kritériá (podmienky) na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa, ako aj všetky prijateľné kritériá na ustanovenie všeobecného záujmu na rozšírení jej záväznosti s cieľom vylúčiť prípadné ekonomické dopady na niektorých zamestnávateľov. Podľa môjho názoru nie je postačujúce viazať rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa len na skutočnosť, že zamestnávatelia, pre ktorých sa má rozšíriť záväznosť tejto kolektívnej zmluvy, zamestnávajú väčší počet zamestnancov ako zamestnávatelia združení v inej organizácii zamestnávateľov, ktorá v tom istom odvetví alebo v tej istej časti odvetvia uzatvorila inú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Bolo by vhodné prijať aj ďalšie opatrenia v nadväznosti na súčasný vývoj ekonomiky a najmä v nadväznosti na zamestnanosť a rozsah miery nezamestnanosti a nevyhnutnosť aspoň udržať existujúce pracovné miesta.
Úprava rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa v čl. I siedmom bode a ôsmom bode schváleného zákona tiež neguje výsledky kolektívneho vyjednávania na „podnikovej úrovni“, ktorého cieľom a výsledkom je uzavretie podnikovej kolektívnej zmluvy.
Podľa čl. I ôsmeho bodu § 7a schváleného zákona rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa alebo dodatku k nej sa nevzťahuje na zamestnávateľa,
a) pre ktorého je záväzná iná kolektívna zmluva vyššieho stupňa ku dňu účinnosti rozšírenia,
b) ktorý je v úpadku ku dňu účinnosti rozšírenia,
c) ktorý je v likvidácii ku dňu účinnosti rozšírenia,
d) u ktorého bol zavedený ozdravný režim alebo bola zavedená nútená správa ku dňu účinnosti rozšírenia,
e) ktorý zamestnáva menej ako 20 zamestnancov podľa priemerného evidenčného počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci kalendárnemu mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,
f) ktorý zamestnáva viac ako 10 % osôb so zdravotným postihnutím z priemerného evidenčného počtu zamestnancov vypočítaného za kalendárny mesiac predchádzajúci kalendárnemu mesiacu, v ktorom rozšírenie nadobudlo účinnosť,
g) ktorého postihla mimoriadna udalosť, ktorej následky ku dňu účinnosti rozšírenia trvajú,
h) ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov ku dňu účinnosti rozšírenia; to neplatí, ak ide o zamestnávateľa, ktorý je právnym nástupcom iného zamestnávateľa a ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť v súčte s podnikateľskou činnosťou tohto iného zamestnávateľa najmenej 24 mesiacov.
V osobitnej časti dôvodovej správy k čl. I ôsmemu bodu vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (tlač 416) sa uvádza, že z rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa sa navrhuje „zo zákona vylúčiť taxatívne vymedzené kategórie zamestnávateľov. Ide o tie kategórie zamestnávateľov, u ktorých existuje dôvod, že rozšírenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na nich by im mohlo spôsobovať problémy. Ide napríklad o zamestnávateľa, ktorý má problém riadne plniť svoje existujúce záväzky (je v úpadku alebo v nútenej správe), alebo ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť menej ako 24 mesiacov alebo ide o malého zamestnávateľa do 20 zamestnancov a ďalšie vymenované dôvody.“.
Podľa článku 2 siedmeho bodu nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článkov 87 a 88 zmluvy (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) „malé a stredné podniky“ alebo „MSP“ znamenajú podniky spĺňajúce kritériá stanovené v prílohe I; podľa prílohy I článku 2 druhého bodu, v rámci kategórie MSP (kategórie mikropodnikov, malých a stredných podnikov) sa malý podnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva menej ako 50 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková súvaha nepresahuje 10 mil. eur. Preto podľa môjho názoru sa malo v čl. I ôsmom bode § 7a písm. e) zohľadniť aspoň vymedzenie malého podniku, ako vyplýva z nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008.
III
V nadväznosti na pripomienky uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní schválila zákon s týmito zmenami:
1. V čl. I ôsmom bode v §7a písm. e) sa slová „20 zamestnancov“ nahrádzajú slovami „50 zamestnancov“.
2. V čl. I ôsmom bode v § 7a sa dopĺňa písmeno i), ktoré znie:
„i) ktorý má ku dňu účinnosti rozšírenia záväznosti kolektívnej zmluvy
vyššieho stupňa alebo jej dodatku uzavretú záväznú podnikovú kolektívnu zmluvu.“.
Dôvody vrátenia zákona o pomoci v hmotnej núdzi
I
Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 29. októbra 2013 o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „schválený zákon“).
Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní schválila so zmenami, ktoré sú uvedené v časti III.
II
Dávka v hmotnej núdzi, ktorá je základnou pomocou v hmotnej núdzi, je podľa čl. I § 10 ods. 1 schváleného zákona určená na zabezpečenie základných životných podmienok (jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie).
Dávka v hmotnej núdzi sa podľa čl. I § 10 ods. 3 schváleného zákona znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základe písomnej dohody medzi úradom práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „úrad“) a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech v rozsahu 32 hodín mesačne na vykonávaní
a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec,
b) dobrovoľníckej činnosti alebo
c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie.
Problematické je, podľa môjho názoru, zníženie dávky v hmotnej núdzi, ktorá je určená na zabezpečenie základných životných podmienok z hľadiska súladu s čl. 39 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj vykonávanie menších obecných služieb z hľadiska súladu s Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebo povinnej práci č. 29 (ďalej len „dohovor č. 29“) a Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105 (ďalej len „dohovor č. 105“).
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 18 ods. 1 ústavy nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.
Z čl. 18 ods. 2 písm. c), d) a e) ústavy vyplýva, že nútenou prácou alebo nútenou službou nie je služba vyžadovaná na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty, ďalej konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných, ako aj menšie obecné služby na základe zákona.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava aj medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Slovenská republika je viazaná dohovorom č. 29 a dohovorom č. 105.
Podľa článku 1 písm. e) dohovoru č. 105 sa každý člen Medzinárodnej organizácie práce, teda aj Slovenská republika, zaväzuje potláčať a nepoužívať akúkoľvek formu nútenej alebo povinnej práce ako prostriedok rasovej, sociálnej, národnej alebo náboženskej diskriminácie. Podľa článku 2 dohovoru č. 105 každý člen Medzinárodnej organizácie práce, teda aj Slovenská republika, sa zaväzuje prijať účinné opatrenia na zabezpečenie okamžitého a úplného zrušenia nútenej alebo povinnej práce tak, ako ju ustanovuje článok 1 tohto dohovoru.
Podľa článku 2 ods. 1 dohovoru č. 29 na účely tohto dohovoru bude výraz „nútená alebo povinná práca“ označovať každú prácu alebo službu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.
Podľa článku 2 ods. 2 písm. e) dohovoru č. 29 nútená alebo povinná práca nezahŕňa menšie obecné služby, ktoré sú vykonávané členmi obce v jej priamom záujme, môžu sa preto považovať za obvyklé občianske povinnosti pripadajúce na členov obce, pokiaľ majú členovia obce alebo ich priami zástupcovia právo vyjadriť sa ohľadom potreby takých služieb.
Podľa článku 9 dohovoru č. 29 každý úrad príslušný na ukladanie nútenej alebo povinnej práce sa pred rozhodnutím, že sa možno uchýliť k tejto forme práce, presvedčí o tom,
a) že práca alebo služba, ktorá má byť vykonaná je v dôležitom priamom záujme obce povolenej na jej vykonanie,
b) že práca alebo služba je v súčasnej dobe alebo bezprostredne potrebná,
c) že ponukou miezd a pracovných podmienok, nie menej priaznivých, ako sú tie, ktoré platia v príslušnej oblasti pre podobnú prácu alebo službu, nebolo možné získať dobrovoľné pracovné sily na vykonanie takej práce alebo služby,
d) že so zreteľom na dosiahnuteľné pracovné sily a ich pracovnú spôsobilosť práca alebo služba neuloží terajšiemu obyvateľstvu bremeno príliš ťažké.
Podľa čl. I § 10 ods. 3 písm. a) schváleného zákona sa však účasť na vykonávaní menších obecných služieb vyžaduje preto, aby sa neznížila dávka v hmotnej núdzi o 61,60 eur za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo zárobkovej činnosti.
Preto mám pochybnosti o súlade čl. I § 10 ods. 3 písm. a) schváleného zákona s čl. 39 ods. 2 ústavy a s článkami 2 ods. 1 a ods. 2 písm. e) a 9 dohovoru č. 29.
Podľa môjho názoru sa v čl. I § 10 schváleného zákona mal vymedziť pojem menších obecných služieb alebo uviesť aspoň odkaz na príslušný právny predpis, napríklad § 3 ods. 3 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Podľa tohto ustanovenia obyvateľ obce sa podieľa na rozvoji a zveľaďovaní obce a poskytuje pomoc orgánom obce. V súvislosti s tým je povinný okrem iného vykonávať menšie obecné služby organizované obcou, ktoré sú určené na zlepšenie života, životného prostredia, ekonomických podmienok a sociálnych podmienok obyvateľov obce a sú vykonávané v záujme obce.
Podľa čl. I § 10 ods. 8 písm. f) schváleného zákona odsek 3 sa nevzťahuje na člena domácnosti, ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) (práce na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní jej následkov) nebolo ponúknuté.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Aplikácia citovaného ustanovenia čl. I § 10 ods. 8 písm. f), podľa môjho názoru, zakladá nerovnaké postavenie medzi plnoletým členom domácnosti, ktorý sa zúčastní na základe písomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech v rozsahu 32 hodín mesačne na vykonávaní menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec, dobrovoľníckej činnosti alebo prác na predchádzanie mimoriadnej situácie počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie, ako to vyplýva zo schváleného § 10 ods. 3 v čl. I, a plnoletým členom domácnosti, ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté.
III
V nadväznosti na pripomienky uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní schválila zákon s týmito zmenami:
1. V čl. I § 10 ods. 3 sa vypúšťa písmeno a).
Doterajšie písmená b) a c) sa označujú ako písmená a) a b).
2. V čl. I § 10 ods. 4 až 6 sa vypúšťajú slová „menších obecných služieb“ a slová „písm. c)“ sa nahrádzajú slovami „písm. b)“.
3. V čl. I § 10 ods. 8 písm. e) sa vypúšťajú slová „menšie obecné služby“ a slová „písm. c)“ sa nahrádzajú slovami „písm. b)“.
4. V čl. I § 10 ods. 8 písm. f) sa vypúšťajú slová „menších obecných služieb“ a slová „písm. c)“ sa nahrádzajú slovami „písm. b)“.
5. V čl. I § 10 ods. 10 sa vypúšťajú slová „menších obecných službách“ a slová „písm. c)“ sa nahrádzajú slovami „písm. b)“.
6. V čl. I § 26 ods. 2 písm. g) sa slová „písm. c)“ nahrádzajú slovami „písm. b)“.
7. V čl. I § 31 ods. 1 a 5 sa slová „písm. c)“ nahrádzajú slovami „písm. b)“.
|
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač