Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča k 20. výročiu Nežnej revolúcie

Vážení spoluobčania,

iste budete so mnou súhlasiť, že vývoj po novembri 89 bol proces plný zvratov, ktoré boli pokračovaním a vyvrcholením nespokojnosti a túžby ľudí po slobode. Tú sme dali najavo už v roku 1968. Som presvedčený, že u nás na Slovensku signálom Nežnej revolúcie bola odvaha, ktorú občania prejavili na sviečkovej demonštrácii v Bratislave, ale aj protest bratislavských študentov 16. novembra, teda deň pred protestom študentov v pražských uliciach. Už vtedy urobili títo mladí ľudia prvý krok k verejnému protestu, keď svojimi požiadavkami na otvorený dialóg prekvapili nielen ministra školstva, ale aj predstaviteľov ÚV KSS.

Ľudia boli plní očakávaní, predstavovali si, že život pôjde už len k lepšiemu. A predstavovali si aj, že to pôjde hladko a rýchlo. Netušili sme, teda ani ja, že narazíme na toľko problémov, na toľko rozporov a protirečení. Kto v novembri predpokladal, že sa spoločnosť natoľko rozdelí, že tu bude nezamestnanosť, že peniaze začnú diktovať, čo je morálne a čo nie, že budeme natoľko odkázaní na zahraničných investorov, že prídeme o ťažký priemysel, že sa nám rozloží vyspelé poľnohospodárstvo, že začnú vážne problémy v sociálnej oblasti, v zdravotníctve, školstve, vede, kultúre, v štátnej správe...

Samozrejme, zmeny, ktoré priniesol november, neboli len zmeny politické, ktoré ľudia predovšetkým očakávali. Nemálo sme teda zaplatili za slobodu a demokraciu. Ale myslím si, že každá úspešná spoločnosť musí začínať od ľudských a občianskych práv. Teda, nastúpili sme správnu cestu. Do akej miery sa nám na tejto ceste darí, to už je iná otázka. Iná, a podstatne širšia otázka. Museli sme reformovať našu ekonomiku, zmeniť spoločenský a s ním súvisiaci právny poriadok a systém. Museli sme sa otvoriť svetu, museli sme hľadať nové formy a prístupy k riešeniu sociálneho zmieru, atď. Ak ma niečo osobitne trápi, potom je to úpadok morálky, narušenie vzťahov medzi ľuďmi, presadzovanie egoizmu a ziskuchtivosti za každú cenu. Stratili sa teda istoty, ktoré staršie generácie už považovali za samozrejmosť. Ale ako vidno, život je zmena, a stáva sa, že nie vždy vo všetkom k lepšiemu.

Zmenil sa aj vzťah medzi mocou a cirkvami, medzi ľuďmi, ktorí odišli do zahraničia a ich rodinami, ktoré zostali tu, zmenil sa spôsob uspokojovania potrieb, ľudia môžu podnikať, slobodne cestovať do zahraničia, a dokonca študovať v zahraničí... Z toho, čo som povedal, vidieť, že vývoj za tých dvadsať rokov priniesol nový spôsob života. Treba však povedať aj to, že nie všetci tento spôsob zvládli. Sme rozdielni, takže si myslím, že by sme mali mať viacej vzájomnej ohľaduplnosti, ľudskosti, aj čoraz naliehavejšej sociálnej solidarity.

Ani vzdelávanie, veda a kultúra - ovplyvnené konzumným životným štýlom a masovou kultúrou - sa nevedia vymaniť zo svojich vleklých problémov. Pritom ako soľ dnes potrebujeme práve vzdelanosť, tvorivosť a kultúrnosť. Ony sú základnými predpokladmi nášho ekonomického a duchovného, v tom najmä sociálneho rozvoja.

Solidarita sa stala hybnou silou zabezpečenia sociálneho zmieru. Teda stability spoločnosti, ktorá sa - nie vlastnou vinou - ocitla nielen v kríze ekonomickej, ale aj v hodnotovej a mravnej. A z tejto všeobecnej krízy sa bez duchovného a morálneho ozdravenia spoločnosti nedostaneme. Preto aj v tomto smere musíme hľadať a nachádzať zdroje, ktoré nám - tak ako v novembri 1989 - prinavrátia nové možnosti a pozitívne ľudské perspektívy.

17. november 1989 vnímam predovšetkým ako revolučný prielom demokratický, právny a integrujúci aj preto, že bol politickým zlomom, ktorý nakoniec priviedol Slovensko k najzávažnejšiemu rozhodnutiu - budovaniu samostatnej Slovenskej republiky.. November 89 vnímam aj ako priestor slobody, ktorý však musí byť určovaný právnym štátom a všeobecne akceptovateľnou morálkou. Bez nich sa nenaplnia predsavzatia „nežnej revolúcie". Prijali sme jej riziko, musíme niesť aj zodpovednosť za realizáciu jej ideálov. To je výzva do budúcnosti.

Aby sme ju zvládli, budeme musieť prehĺbiť sociálnu a občiansku solidaritu, vzájomné porozumenie a žičlivosť v spolužití. Na Slovensku i v Európe. Dokázali sme to v revolučnom roku 1989, nezabúdajme na tieto hodnoty demokracie ani dnes.