Prezident SR Ivan Gašparovič podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky podpísal tieto zákony:

1. Zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavov. organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
2.Zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/2005 Z.z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostredí a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 461/2008 Z.z. a o zmene zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Prezident Slovenskej republiky vrátil podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Prezident SR odôvodňuje vrátenia zákona nasledovne:

Podľa čl. 102 ods.1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 28. apríla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „schválený zákon“).
Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok.

II
1. Podľa čl. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj (požiadavka) princíp právnej istoty. Osobitne to platí pre trestné právo, ktoré v spoločnosti plní viacero funkcií, najmä funkciu preventívnu, výchovnú a represívnu.
Trestný zákon ako kódex trestného práva hmotného upravuje základy trestnej zodpovednosti, sankcie, ktoré možno za spáchanie trestného činu uložiť a v osobitnej časti skutkové podstaty jednotlivých trestných činov. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Podľa § 68 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov znenie návrhu zákona musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť. Podľa čl. 4 ods. 1 druhej vety Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 (č. 19/1997 Z. z.) zákon musí byť zrozumiteľný, prehľadne usporiadaný a stručný v tom zmysle, že má obsahovať len ustanovenia s normatívnym obsahom. Podľa čl. 4 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov zákon musí byť terminologicky presný a jednotný. Možno v ňom používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy a správnu právnu terminológiu. Ak niet vhodného pojmu alebo termínu, možno na jeho utvorenie použiť iné slovo alebo slovné spojenie, ktoré vyhovuje z významovej stránky. Nový pojem treba v zákone právne vymedziť.

2. Schválený zákon upravuje problematiku trestnoprávneho vnímania extrémizmu bez toho, aby pojem „extrémizmus“ priamo definoval. Robí tak len nepriamo cez definovanie pojmu „extrémistická skupina“ v čl. I druhom bode § 129 ods. 3 schváleného zákona v spojení s definovaním trestných činov extrémizmu podľa čl. I šiesteho bodu § 140a schváleného zákona. Ako trestné činy extrémizmu sú v čl. I šiestom bode § 140a schváleného zákona uvedené aj trestné činy podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a 422 Trestného zákona, hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona a podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona, ktoré už v platnom a účinnom znení Trestného zákona uvedené sú, len bez toho, aby boli označené ako extrémistické trestné činy alebo trestné činy extrémizmu.

3. Definícia pojmu „extrémistická skupina“ v čl. I druhom bode § 129 ods. 3 schváleného zákona tiež nie je úplne jednoznačná. Osobitne to platí vo väzbe na novelizovaný § 424 (čl. I 19. a 20. bod schváleného zákona). Podľa § 424 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody až na tri roky sa potrestá, kto sa spolčí alebo zhromaždí na spáchanie činu uvedeného v odseku 1. Podľa nového znenia § 424 ods. 3 písm. e) (20. bod schváleného zákona) odňatím slobody na dva roky až šesť rokov sa potrestá páchateľ, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 ako člen extrémistickej skupiny. Táto je však definovaná v čl. I druhom bode § 129 ods. 3 schváleného zákona ako „spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu“. Ako trestný čin extrémizmu však podľa čl. I šiesteho bodu § 140a schváleného zákona je aj trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona. Ustanovenie § 424 ods. 2 Trestného zákona nie je potom v súlade s ustanovením čl. I 20. bodu § 424 ods. 3 písm. e) schváleného zákona. Trestný zákon tým utvára akoby dve kategórie spolčenia – spolčenie podľa odseku 2 a spolčenie podľa odseku 3. Narúša sa tak princíp právnej istoty, osobitne ak páchateľ trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona môže byť, ak sa spolčí, postihnutý za to isté konanie „podľa základnej skutkovej podstaty“ aj „podľa prísnejšej skutkovej podstaty“. V tejto súvislosti treba uviesť, že trestný čin podľa § 424 ods. 1 a 2 Trestného zákona je prečinom a podľa odseku 3 už zločinom, čo má rozdielne hmotnoprávne i procesné dôsledky podľa Trestného zákona i Trestného poriadku.

4. Podľa čl. I štvrtého bodu § 130 ods. 9 schváleného zákona za extrémistický materiál sa považuje materiál podľa odseku 8 [teda písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie textov, vyhlásení, zástav, odznakov a ďalších vecí a činov, ktoré sú uvedené v § 130 ods. 8 písm. a) až e) a smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd, obhajujú, podporujú alebo podnecujú nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce

dôvody, alebo ospravedlňujú, schvaľujú, popierajú alebo vážne zľahčujú činy uvedené v § 130 ods. 8 písm. d) a e)], ak sa vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody.
Podľa čl. I štvrtého bodu § 130 ods. 9 schváleného zákona za extrémistický materiál sa považuje aj replika extrémistického materiálu alebo jeho napodobenina, ktorá je zameniteľná s originálom. Z tohto ustanovenia vyplýva, že extrémistickým materiálom môže byť aj napodobenina zástavy alebo odznaku alebo napodobenina programu nejakého hnutia, ktoré sa využívajú na vedecké skúmanie práve za účelom zisťovania, či nejde o zástavu, odznak alebo program, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. Znenie čl. I štvrtého bodu § 130 ods. 9 pripúšťa extenzívny výklad, čo je z hľadiska trestnej zodpovednosti neprípustné.
Definícia extrémistického materiálu v čl. I štvrtom bode § 130 ods. 8 a 9 schváleného zákona (správne majú byť odseky 7 a 8, nakoľko odsek 7 v platnom a účinnom znení Trestného zákona nie je) podľa môjho názoru nie je jednoznačná a zrozumiteľná. Vzhľadom na nové skutkové podstaty trestných činov výroby extrémistických materiálov (§ 422a), rozširovania extrémistických materiálov (§ 422b) a prechovávania extrémistických materiálov ( § 422c) v Trestnom zákone by mala byť definícia pojmu „extrémistický materiál“ jednoznačná a zrozumiteľná.

5. Podľa čl. I šiesteho bodu § 140a schváleného zákona trestné činy extrémizmu sú trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a 422, výroby extrémistických materiálov podľa § 422a, rozširovania extrémistických materiálov podľa § 422b, prechovávania extrémistických materiálov podľa § 422c, hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423, podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424, podnecovania, hanobenia a vyhrážania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu podľa § 424a a trestný čin spáchaný z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) a f).
Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ide o pokus definovať trestný čin extrémizmu, nie však zákonným vymedzením skutkovej podstaty trestného činu, ale výpočtom trestných činov, ktoré sú trestné činy extrémizmu. Pritom nemožno objektívne určiť kedy ide o extrémizmus; extrémizmus sa ani nedefinuje, ani sa nevychádza (podľa môjho názoru ani sa nemôže vychádzať) z nejakej spoločensky uznanej definície extrémizmu. Na účely Trestného zákona však musia byť jednoznačné znaky protiprávneho činu, ktorý je trestným činom.
V tejto súvislosti treba uviesť aj čl. 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Zo znenia čl. I šiesteho bodu § 140a schváleného zákona vyplýva, že trestný čin extrémizmu nie je protiprávny čin (konanie - čl. 49 ústavy), ale iný trestný čin.

6. Podľa čl. I sedemnásteho bodu § 422c kto prechováva extrémistické materiály, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že sa potrestá odňatím slobody až na dva roky ten, kto prechováva extrémistické materiály, ktorým je podľa čl. I štvrtého bodu § 130 ods. 9 aj napodobenina, ktorá je zameniteľná s originálom. Takouto napodobeninou môže byť aj napodobenina odznaku, ktorá slúži na vedecké skúmanie alebo je verejne prístupná v múzeu. Tým sa otvára otázka vnímania trestnej zodpovednosti za prechovávanie materiálov, ktoré podľa čl. I štvrtého bodu § 130 ods. 8 a 9 schváleného zákona sú extrémistickým materiálom, ale ich držiteľovi slúžia napríklad na dokumentačné, historické, vedecké alebo študijné účely.

7. Schválený zákon má aj ďalšie legislatívne nedostatky. Napríklad v čl. I štvrtom bode v § 130 ods. 8 písm. c) a odseku 9 sa používa slovné spojenie „ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody“ a v čl. I piatom bode v § 140 písm. d) slovné spojenie „ak je zámienkou pre vyhrážanie sa z predchádzajúcich dôvodov“. Tieto slovné spojenia sú neurčité a nezrozumiteľné a používajú sa bez jasnej väzby na predchádzajúci text.
V čl. I štvrtom bode § 130 ods. 8 písm. e) nie je jasné slovné spojenie „vážne zľahčujúce“ vyhotovenie niečoho.
V texte schváleného zákona sa používajú pre rovnaké situácie rôzne slovné spojenia „skupina osôb“ [napríklad čl. I štvrtý bod § 130 ods. 8 písm. c), čl. I piaty bod § 140 písm. d) ] alebo „skupina“ [napríklad čl. I štvrtý bod § 130 ods. 8 písm. a) a b].

8. Považujem za potrebné efektívne bojovať proti závažným formám trestnej činnosti, proti porušovaniu základných práv a slobôd i proti akýmkoľvek útokom vedeným proti osobám (jednotlivcom i skupinám osôb) pre ich príslušnosť ku konkrétnemu národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich rasu, farbu pleti, pohlavie, jazyk, vieru, náboženstvo, rod, sociálny pôvod, politické či iné zmýšľanie, majetok alebo iné postavenie. Rovnako je potrebné plniť medzinárodné záväzky, ktoré Slovenská republika má, alebo ktoré jej vyplývajú z členstva v Európskej únii.
Zároveň je však potrebné, aby zákon spĺňal základné požiadavky kladené na zákon, a to aj zrozumiteľnosť, terminologickú presnosť a jednotnosť. Jednotlivé ustanovenia zákona musia byť aj vo vzájomnom vnútornom súlade.


III

Vzhľadom na dôvody uvedené v časti II a rozsah potrebných úprav, ktoré si schválený zákon vyžaduje a ktoré by boli nad rozsah môjho práva veta, rozhodol som sa vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky schválený zákon ako celok a navrhujem, aby pri opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok.

Ak Národná rada Slovenskej republiky zákon opätovne schváli, treba upraviť čl. II takto:
„Čl. II
Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2009.“.