Rozhovor pre Literárny týždenník č. 25-26/2007, 27. 6. 2007

LT: Pri nástupe do prezidentského úradu pred tromi rokmi ste sa prezentovali svojím národným a sociálnym cítením. Žijeme v čase čoraz silnejúcejších unifikačných a globalizačných tlakov v rámci Európy i sveta. Presadzovať národné, sociálne, štátne záujmy nie je a nebude ľahké. Aká budúcnosť čaká Slovenskú republiku v tomto zmysle?

Naša história je neporovnateľne dlhšia, než naša štátnosť. Slovenský národ prešiel zložitými obdobiami, neraz veľmi krutými. To, že svoj emancipačný proces zavŕšil na konci dvadsiateho storočia založením vlastného, samostatného a suverénneho štátu, a ešte k tomu pokojnou cestou, považujem za div novodobej Európy.

Slovenská republika vznikla, paradoxne, práve v čase eskalácie unifikačných, integračných a globalizačných tlakov. Iste sa pod jej vznik podpísalo aj prekresľovanie geopolitickej mapy Európy, no minimálne rovnakým dielom aj vitalita a nezlomnosť slovenského národa a jeho politických reprezentantov.

Či presadzovanie národných, sociálnych, štátnych záujmov v súčasných európskych podmienkach nie je a nebude ľahké? Ale veď pre slovenský národ to nebolo ľahké nikdy. Ak nebudeme len úctivo zrážať opätky pred cudzím kapitálom, ak sa zahryzneme do vzdelávania a zachováme si bojovnosť a tvorivosť, potom sa o budúcnosť Slovenskej republiky neobávam.

Už za krátke obdobie svojej štátnej existencie sme preukázali, že sme spoľahlivým medzinárodným partnerom, že vieme otvorene a citlivo pristupovať k vyvažovaniu našich národných, európskych, ale aj globálnych záujmov. Z tohto nášho zástoja však nesmieme zľaviť. Máme šancu byť vítaným a široko podporovaným premostením medzi Západom a Východom, Severom a Juhom. A túto pozíciu aj dostávame a začíname ju plniť. Naše zovretie v strede Európy sa tak stáva našou výhodou. A každú výhodu treba využiť, nie však zneužiť.

LT: Slovensko je súčasťou euroatlantických politicko-právnych, hospodárskych a vojenských štruktúr. Aké sú limity našich práv a povinností? Ako to podľa vášho názoru bude riešiť Ústava EÚ, resp. zmluva o európskej spolupráci?

Naša cesta do euroatlantických politicko-právnych, hospodárskych a vojenských štruktúr nebola ľahká. Známe pribrzdenie nám v čomsi aj pomohlo. Mali sme totiž priveľa úloh naraz a viacero z nich sa nám nedarilo riešiť tak ako sme si predstavovali. Navyše, ešte sme si ani poriadne neosvojili nástroje vlastnej suverenity a už sme mali odovzdávať časť svojich kompetencií. Hoci nám rozum hovoril jasné áno, cítenie sa chvíľami priečilo. Zvíťazil rozum, ale cítenie sa dodnes ozýva. A nielen naše. Vyrovnávanie sa s odovzdávaním kompetencií nie je ľahké.

Všetky členské krajiny sa podpísali pod ten istý obsah Zmluvy o EÚ. Teda práva a povinnosti majú rovnaké. Mechanizmus, ktorý hýbe ich hranicami, je konsenzus. Ide teda, v istom zmysle, o živé, pohyblivé hranice. Pokiaľ ide o našu účasť na ich posúvaní, tá závisí od nášho medzinárodného postavenia a diplomacie. Napríklad to, že sa nám darí v ekonomickej oblasti, zvyšuje našu váhu. Ak udržíme súčasný trend, potom bude stúpať aj význam nášho hlasu.

A ako bude vyzerať Ústava pre Európu? Ťažko povedať. Slovensko by sa však malo usilovať a aj sa usiluje o prijatie takého dokumentu Európskej únie, ktorý bude mať ústavnú silu. Avšak akékoľvek urýchľovanie vzniku či schvaľovacieho procesu takéhoto dokumentu a jeho následné neprijatie čo len jedným členom EÚ, by už mohlo zásadným spôsobom spomaliť integračný proces, či dokonca spochybniť jeho uplatnenie v živote. Preto sa na novom texte musí pracovať trpezlivo, citlivo, obozretne a spoločne. Novú perspektívu EÚ vidím v posilňovaní vlády zákona, pred ktorým musia byť všetci rovní. To rovní podčiarkujem.

Život prináša stále nové, neraz aj veľmi konfliktné situácie. Pripomeňme si len problém Kosova, našu účasť na vojenských akciách v ohniskách súčasných nepokojov, prekračujúcich rámec toho-ktorého regiónu. Dá sa to riešiť zásadne a dlhodobo, alebo vždy iba ad hoc?

Myslím si, že konfliktné situácie treba riešiť zásadne a dlhodobo, ale nezatracoval by som ani prístup ad hoc. Prvé riešenie podporujem najmä preto, že uprednostňuje poznávanie pred dobrodružnosťou. Posledné žeravé skúsenosti hovoria, že neznalosť sa stáva základnou prekážkou pre úspešné zvládnutie zámeru. Spoločenstvo demokratických štátov si nemôže dovoliť strácať ľudské životy kvôli omylom. To znevažuje dobré meno týchto krajín pred celou svetovou verejnosťou a spochybňuje to aj autoritu zákonodarnej a výkonnej moci vo vnútri týchto krajín. Inými slovami, spochybňuje to autoritu demokratického systému ako takého. A to zasa jednak ponižuje občanov, ktorí vyznávajú zásady demokracie, a jednak dvíha proti nám nových odporcov. Ak teda nepoznáme dostatočne dôverne priestor, v ktorom chceme presadzovať svoje záujmy, radšej vyčkajme, zorientujme sa, lebo tým narobíme menej zla, než bezhlavým úderom.

LT: Znepokojujúci je diktát ropných monopolov. Aké možnosti tu má regulácia cien pohonných hmôt? Ako sa ubránime unifikácii daní v EÚ a v konečnom dôsledku aj národných a štátnych záujmov Slovenska?

My, občania v postkomunistických krajinách, si musíme uvedomiť, že sa už nemôžeme vo všetkom spoliehať na štát. Teda, že to musí vybojovať politická reprezentácia. Sú tu dve cesty, ktorými môžeme viesť dialóg s monopolmi. Jedna patrí štátu a druhá občanovi. Najmä občan zanedbáva svoje práva. Hoci práve on je jedným z kľúčových spotrebiteľov. Nestačí vykrikovať len na vládu „urob, daj“ a tak podobne. Ale ani vláde nemôže byť ľahostajný hlas občana. Ak napríklad súčasná vláda rokuje o cenovej politike so Slovnaftom, ale aj s SPP či Slovenskými elektrárňami, možno by bola úspešnejšia ako je, ak by toto vyjednávanie sprevádzali podporné akcie občanov. Občania majú na to svoje ústavné právo, mali by ho využiť.

Pokiaľ ide o ropné monopoly, treba k ním pristupovať s rešpektom, ak si plnia svoje záväzky a ponúkajú svoj produkt za korektné ceny, odvodzované od medzinárodnej hladiny cien ropy. Európska únia prijala rozhodnutia, ktoré smerujú k uplatneniu voľného trhu a tvrdšej konkurencie v tejto oblasti. Uvidíme, či úspešné.

Čo sa týka našich národných záujmov, za prvoradé ich považujem rovnako ako predstavitelia ostatných krajín EÚ. Medzi ne zatiaľ patria aj dane. Myslím si, že by sa únia nemala znížiť k doktrinárstvu, akým by mohla byť aj unifikácia daní. Pokiaľ nebude únia dosť flexibilná, čaká ju viac zdržaní ako napredovaní.

LT: Máme parlamentnú demokraciu. Lenže nad voľbami do parlamentu sa dlhodobo vznáša duch pochybností. Ide v nich o stranícke nominácie a politické záujmy. Prezidenta volia občania priamou voľbou. Napriek tomu je prezident iba reprezentatívnym symbolom nášho ústavného systému. Aké sú za ten čas, čo ste vo funkcii, vaše osobné skúsenosti?

Nehovorím, že kompetencie prezidenta sú oklieštené, skôr by som povedal, že sú neprimerane malé najmä tomu, čo ste povedali – povereniu priamou voľbou. Ak by sa mali rozšíriť o niektoré administratívno-exekutívne výkony, potom treba postupovať veľmi citlivo. Prezident by nemal prísť o širokú možnosť stretávať sa s občanmi, pretože by tak riadenie štátu prišlo o dôležité impulzy, ktoré z týchto stretnutí tlmočí prezident predstaviteľom zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci.

Komisia pre ústavu, ktorú zriadila Národná rada, sa určite dotkne aj oblasti kompetencií prezidenta. Nominoval som do nej prof. Čiča, ktorý je pripravený viesť kvalifikovaný dialóg o týchto otázkach. Avšak na zmenu ústavy treba ústavnú väčšinu. Nehovorím, že sa nedá v súčasnom parlamente získať. Zatiaľ je však všetko len v polohe úvah. Počkajme si na prvé výstupy z komisie a potom sa k téme môžeme vrátiť.

LT: Nedávno ste mali rozvážnu, ale veľmi kritickú reč pred sudcami Ústavného súdu SR. Uverejnili sme ju v LT, č. 7-8/2007, pod názvom Spravodlivosť je kritériom demokracie. Škoda, že jej ostatné médiá nevenovali zaslúženú pozornosť. Pritom ste sa dotkli viacerých najpálčivejších problémov našej spoločnosti. (Ne)závislosti sudcov a korupcie aj v súdnictve samom, oneskoreného a často chybného konania atď. Nedôvera v slovenskú justíciu hrozivo narastá. Svojou odbornosťou ste právnik, znalec trestného práva. Aké je podľa vás východisko z tohto neutešeného stavu?

Drvivá väčšina listov, ktoré prichádzajú do Kancelárie prezidenta, sa priamo alebo nepriamo týka práva a súdnictva. A s rovnako orientovanými problémami sa na mňa obracajú aj občania pri mojich výjazdoch do jednotlivých regiónov. Znepokojujú ma tieto dovolávania sa pomoci. A dotýkajú sa aj mojej stavovskej cti. Po viacerých diskusiách s odborníkmi na právo a súdnictvo som si začal klásť otázku, či ešte platí zásada rímskeho práva – súd pozná pravo. A stotožnil som sa so stanoviskami, ktoré už odzneli aj verejne, že žijeme v stave právneho bezvedomia. Východisko je jednoznačné – musíme pestovať právne vedomie. A to je úloha pre právnu osvetu, v ktorej totálne zlyháva tak právnická verejnosť ako aj médiá.

LT: Jestvuje dlhodobé napätie medzi činiteľmi, najmä politikmi a novinármi. Ide len o vymedzenie práv jedných aj druhých? Ak áno, prečo sa už dávno neprijali patričné zákonné opatrenia?

Nevyhľadávam konflikty s médiami ani s novinármi. Prepáčte, nemôžem to povedať inak, ale mne je občan prednejší než novinár či masmédium. Tým nechcem povedať, že sú mi novinári ľahostajní. Uvedomujem si, že to nemajú ľahké, že neraz musia venovať viac času svojmu ekonomickému prežitiu, než overovaniu si faktov. Fakty však nemôžu byť misou šošovice, ktorú hádžeme ľuďom pod nohy.

Nikdy nezabudnem na medzinárodnú konferenciu „Európska únia a médiá na Slovensku“, na ktorej si jeden z lídrov nežnej revolúcie posťažoval na istý týždenník, ktorý o ňom priniesol rozsiahly článok a uverejnil v ňom, podľa dotknutého, vyše tridsať lží. Po čase sa vzdal o akúkoľvek nápravu. Pripadal mi taký bezmocný ako solídne oblečený a vystupujúci muž, na ktorého by začala na námestí SNP v Bratislave vykrikovať neznáma žena, že je otcom jej detí a neplatí jej na ne výživné. Čo môže nevinný muž urobiť v takejto situácii? Len utiecť a zaliezť.

Neuznávam konfrontačný vzťah medzi novinármi a politikmi. Preto som privítal výzvu novinárov, aby som ich podporil pri tvorbe nového tlačového zákona. Podporil som ich. V tom, aby sa inšpirovali normami v krajinách Európskej únie, aby však náš tlačový zákon reflektoval našu domácu situáciu. Prehry, ktoré utŕžili naše médiá na súdoch, nie sú dobrou známkou pre objektivitu v našich médiách.

LT: Sám ste pred pár rokmi vyzvali novinárov na čestný, otvorený dialóg, a to tak novinárov verejnoprávnych, ako aj tzv. nezávislých médií. Je vôbec medzi nimi rozdiel? Aká je vaša skúsenosť s médiami?

Politiku považujem za otvorený dialóg, a to aj vo vzťahu k novinárom. Ak robím rozdiely medzi verejno-právnymi a takzvanými nezávislými médiami, tak potom len v tom, že väčší diel zodpovednosti za prinášanie pravdy o sociálnej realite by mal ležať na pleciach verejno-právnych médií. Vyplýva to zo zákona.

A pokiaľ ide o moje skúsenosti s médiami, nemôžem povedať, že sa voči mojej osobe správajú arogantne. Mrzí ma však, že si viacej všímajú moje koníčky, vzťah k autám a športu, než moje návštevy regiónov, stretnutia s občanmi, s konkrétnymi ľudskými problémami a trápeniami.

LT: V našom rozhovore nemôžeme obísť oblasť umenia a kultúry, ktorá stále zdieľa postavenie odstrkovanej popolušky. Štát sa k nej správa macošsky, hoci sem-tam počúvame, že štát bez kultúry nemá zmysel a sám spochybňuje vlastnú budúcnosť. Najprv vraj musíme byť bohatí, potom budeme mať aj na kultúru. Nie je to obmedzená, sebazničujúca predstava?

Neustále prízvukujem, čo už vedia všetci, že za kultúru sa platí, že sa dopláca len na nekultúrnosť. Ak sa budeme okúňať pri podpore kultúry, staviame sa chrbtom aj voči využívaniu voľného času. A voľný čas je v spoločnosti s voľným trhom ekonomickým nástrojom.

Voláme po vzdelávaní, skultúrňovaní. Potrebujeme ľudí rozhľadených, psychicky uvoľnených pre tvorivú prácu. Nie náhodou sa v poslednom období začala Európska únia zaoberať otázkami ekonomiky kultúry a kultúry ekonomiky. Sú to spojené nádoby. Je však aj na ľuďoch, ktorí pracujú v oblasti kultúry, aby sa jasnejšie a nástojčivejšie stavali k potrebám kultúry. Financovanie kultúry nestojí a nepadá len na vedení ministerstva kultúry. Myslím si, že by riešeniu problémov v kultúre pomohla otvorená výmena názorov aj na pôde parlamentu. Dobré ekonomické výsledky by sa mali odraziť aj na podpore kultúry. Zatiaľ to, žiaľ, nebadám.

LT: Veľmi sa dnes propaguje tzv. pozitívne myslenie. Ibaže často niet naň dôvodu. Našinec sa vyznačuje skôr skepsou a neistotou v budúcnosť. Ale život – „žiť sa musí pre človeka“ – ako napísal básnik. Spýtam sa vás, vážený pán prezident, v čom nachádzate zmysel svojho života, svojho osobného i nadosobného poslania? V čom vidíte záruky spokojného a šťastného života svojich spoluobčanov?

Položili ste zvláštnu otázku, a vyčerpávajúcou odpoveďou by mohol byť životopisný román. Pokúsim sa byť stručný. Vždy som sa usiloval žiť tak, aby som nežil len pre seba. Raz sa mi to darilo viac, inokedy menej. No nikdy som neprestal veriť, že sa dá žiť lepšie. Myslím si, že človek na to nemusí mať len racionálne dôvody, dôležité je, aby túto túžbu mal v sebe, aby pre ňu žil. Samozrejme, nemôže ísť za ňou slepo. Ale ubezpečujem vás, že otvorené rozhovory s ľuďmi dokážu človeku otvoriť aj oči a nasmerovať ho. A to aj vtedy, keď už ďalej nevládze.

Spokojnosť a šťastie našich spoluobčanov vidím v tom, že budú mať dostatok zmysluplnej a náležite ocenenej práce, že sa do našich rodín vráti pokoj a harmónia, že na pracoviskách zavládnu dobré medziľudské vzťahy, že na uliciach a verejných priestranstvách bude poriadok, čistota a bezpečnosť, že sa každý občan dovolá svojho práva, že... Mám pokračovať? Je to toho dosť, čo ešte treba urobiť pre našich občanov, aby boli spojní so svojím životom. A keď budú oni spokojní a šťastní, potom budem spokojný a šťastný aj ja.