Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri prezentácii knihy kolektívu autorov „Princípy chirurgie“, Bratislava 15. 5. 2007

Vážená chirurgická spoločnosť,
ctení hostia,
dámy a páni,

blíži sa okrúhle jubileum Univerzity Komenského. Pomaly by sme si mali začať pripomínať jej vznik. A pri spomínaní by sme určite nemali zabudnúť na to, že na samom začiatku bol profesor Kristian Hynek, internista, ale aj profesor Stanislav Kostlivý – chirurg.

Rád som prijal pozvanie na toto výnimočné stretnutie. Dôvodom nie je len moja funkcia, ale aj spolupatričnosť k univerzite, ktorej som absolventom, učiteľom a svojho času som bol aj je akademickým funkcionárom.

Príležitosť stretnúť sa na univerzitnej pôde s chirurgickou obcou nie je každodenná udalosť. Myslím si, že je tu najmohutnejšia chirurgická komunita, aká sa tu kedy zišla. Toto stretnutie však považujem za výnimočné aj preto, lebo jeho dôvodom je predstavenie jedinečného, a podľa môjho názoru aj monumentálneho diela – pozoruhodnej knihy „Princípy chirurgie“. Púta pozornosť, najmä verejnosti, tak ako svojho času diela „Atlas rozšírenia cudzokrajných drevín na Slovensku“ či „Jazyk a reč“.

Žijeme v zložitej, dynamizujúcej sa dobe. A keďže žijeme čoraz rýchlejšie, čoraz rýchlejšie zrejme aj dozrievame. Všetko chceme rýchlo. Rýchlo aj vedieť a rýchlo aj ukázať, čo vieme. Tempo života sa nám spomaliť asi nepodarí, no ani zrýchliť prípravu vysoko špecializovaných chirurgov. Pretože vrcholová chirurgia je nielen o vedomostiach, ale aj skúsenostiach a nadobudnutých zručnostiach. Domnievam sa, že skúsenosti sa získavajú postupne, pri lôžku chorého či na operačnom sále. A hlboké vedomosti najmä dôkladným a rozsiahlym štúdiom. Aj z tohto pohľadu vítame rozsiahlu prácu, ktorej prvý diel autori predstavujú odbornej i laickej verejnosti.

Mal som možnosť (samozrejme, ako laik) listovať si v ňom. Viaceré ilustrácie mnou skutočne pohli. A niektoré skutočnosti som si musel, prirodzene, nechať vysvetliť. Aj v blízkej rodine. A aj vďaka tomu ho vnímam ako prejav poslania súčasnej generácie chirurgov i ako obraz odborného majstrovstva a umu nielen našich chirurgov.

Každá generácia zanecháva po sebe stopy pre svojich nasledovníkov. Aj toto dielo je nielen jedným z obrazov o súčasnosti, ale aj odkazom a darom budúcim generáciám. Pýtam sa: Môže byť niečo krajšie, niečo povznášajúcejšie? Myslím si, že tvorba tohto knižného diela je mimoriadnou udalosťou aj v tom, že jeho autorom prináša pokoj duše, všetkým možnosť vedieť viac ako vedeli, a pacientom istotu, že v úrovni chirurgického majstrovstva i starostlivosti o nich nemôžu byť rozdiely. Ak som správne pochopil toto dielo, potom musím povedať, že je dôkazom práve vysloveného.

Vážení prítomní,
vážení spoluautori,
vážený pán profesor Siman,
uvedomujem si, že v našej zdravotníckej praxi, no nielen v našej!, je nemálo problémov. Prezentácia knihy ich nerieši, ani nie je prostriedkom na ich riešenie. Je však dôkazom toho, že medicína, a osobitne chirurgia, všetky jej odbory sa rozvíjajú mimoriadne intenzívne. A spoločnosť je povinná byť jej v tomto trende nápomocná. Je to pre ľudí, jednotlivých pacientov, ale aj nás ostatných.

Dielo „Princípy chirurgie“ vnímam aj ako dokument zásadného významu o možnostiach zdravotnej starostlivosti u nás. Viem, že v chirurgii nie je nikdy núdza o napätie, o duševné a fyzické vypätie, ale aj uvoľnenie a radosť z úspechov. Želám vám, chirurgom, všetkým lekárom, celému zdravotnému personálu neutíchajúcu vieru vo vlastné schopnosti, potrebnú trpezlivosť, a vyjadrujem vďačnosť za neoceniteľné (a zatiaľ nedocenené) služby pacientom. Teším sa na ďalšie diely „Princípov chirurgie“. Všetkým, ktorí sa na ich tvorbe zúčastňujú a zúčastnia, želám dobré zdravie, úspechy pri rozvoji chirurgie ako vedy, i v zdokonaľovaní praktickej chirurgii.

Ešte raz: veľká vďaka za „Princípy chirurgie“!