Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na úvod multidisciplinárnej konferencie „Dnes o zajtrajšku“, Bratislava 30. 11. 2011

Vážené pracovné auditórium, ctené zhromaždenie!

Som rád, že som dostal možnosť niekoľkými úvodnými slovami byť s vami a zamyslieť sa tiež o tom, čo nás čaká zajtra. Ráno, keď som išiel sem, pozrel som si v HN veľký nadpis: „Slovensko skončí v recesii“ V prípade odhadu vývoja aký má Tatrabanka, rozdiel medzi príjmami a výdavkami štátu narastie až na jednu miliardu.t j., že ekonomika bude klesať o 0, 5 percenta, deficit verejných financií má byť 4,9 percenta, v rozpočte bude chýbať 900 miliónov a ž 1 mld. a zaniknúť má 20 000 pracovných miest. Takže - Dnes o zajtrajšku - je to veľmi vážna téma.

Sú obdobia v živote spoločnosti, ktoré zvyšujú napätie a očakávania. Jedno také rozporuplné obdobie práve prežívame. Začíname o ňom stále hovoriť ako o zlomovom. A to čoraz častejšie a s rôznymi dôrazmi. Vietor, ktorý narobila úverová, finančná a dlhová kríza, začína silnieť, no najmä – v niektorých štátoch Európy – začína mať parametre, obrazne povedané, víchrice. Takto hodnotia súčasnosť nielen naslovo vzatí odborníci, ale všetci, ktorí sa cítia byť súčasťou hospodárskeho a kultúrneho európskeho priestoru. Alebo sú od neho aspoň nejakým spôsobom závislí.

Európska menová únia – či chceme alebo nie – je politický projekt. Pri politickom projekte bolo rozhodujúce koľko členských krajín vytvorí menovú úniu a preto aj prijatie južných krajín Grécka, Talianska, Portugalska, Španielska, ale aj Írska bolo politickým a nie ekonomickým krokom. Z tohto pohľadu aj dnešná dlhová kríza má rozmer vecný, finančný a rozmer politický. Som presvedčený že politický rozmer je viazaný na otázku európskej solidarity. Vytvorenie európskeho valu 1, 2, vytvorenie štyroch inštitúcií, ktoré by mali kontrolovať stav finančného sektora, ale aj postupné zjednocovanie kontrolných mechanizmov nad penzijným, poistným a kapitálovým trhom sú procesy toho istého mechanizmu.

Na druhej strane sa ukázalo, že aj keď existujú kontrolné mechanizmy a kritériá Paktu stability, potichu bola tolerovaná miera ich neplnenia aj keď neplnenie bolo v jednotlivých krajinách odlišné. Prejavilo sa to v tom, že kým bola konjunktúra, alebo zdanlivo neexistovali otrasy na svetovom trhu, netolerovanie Paktu stability bolo doslova povolené.

Na druhej strane, keď sa začala kríza a tá sa nezačala v roku 2008, ukázalo sa, že vzniká rad zásadných problémov vo vnútri európskej menovej únie.

Súčasná svetová kríza – ktorú experti porovnávajú s Veľkou hospodárskou krízou a hovoria, že je už väčšia, než tá v tridsiatych rokoch minulého storočia – sa prehlbuje. Podľa môjho názoru, kvôli kríze hodnotovej orientácie našej civilizácie, a to prioritne. Teda kvôli tomu ako žijeme, aké hodnoty preferujeme. Predstavy, s ktorými sme išli do koncipovania európskych i globálnych štruktúr, sú dnes spochybňované. A niekedy až do takej miery, že to vážne rozkolísalo kredit eurozóny, ale aj samotné vzťahy v Európskej únii. A to už je veľmi zlé.

Pochybovanie začína prerastať do nedôvery. Predovšetkým v schopnosti a sily Európskej únie ako takej. Teda aj v naše vlastné. Musíme rozoznať, čo nás oslabuje a čo posilňuje. Kopenie problémov – v medzinárodných i domácich rozmeroch – nám jasne ukazuje, aké dôležité je robiť realistickú politiku, prečo sa máme držať zeme a prečo nemáme lietať v oblakoch. To, čo nás momentálne desí, už nie je nedôslednosť, s akou Európska, neskôr jej menová únia otvorila náruč Grécku. Takmer do nehybnosti nás „vytočila“ finančná situácia Talianska; aj signály, ktoré prichádzajú z ďalších štátov.

Vzostupy sú príjemné, pády tie sú ťažké, ale predovšetkým varovné. Pokiaľ sme nedovideli do širokých ekonomických súvislostí, brali sme ich také, aké nám boli prezentované. A urobili sme chybu. A za chybu sa platí. Za každú chybu sa platí. Aj vtedy, ak tú chybu zakrývame. No nikto ešte nezakryl takú, ktorá má prsty v historických pohyboch a udalostiach.

Sme si vedomí, že ekonomika každej krajiny európskeho spoločenstva a teda aj Európskej únie ako celku, je premenlivý a pritom veľmi dynamický proces. Nemožno ho stratiť zo zreteľa ani na minútu. Európske hospodárske spoločenstvo – aby som sa oprel o historické korene EÚ – nie je ani dnes, po desaťročiach, také pevné, aby bolo nevyvrátiteľné. Zároveň si však uvedomujeme, že vyvrátiť, resp. rozvrátiť ho možno len cez jeho jednotlivé členské štáty. A každý jeho štát, ak sa ocitne v ohrození, potrebuje pomoc tých ostatných.

Potrebujeme solidaritu. Nielen proklamovanú, nielen na papieri, ale aj reálnu. A konkrétnu v jej rozsahu. Samozrejme, že vieme, čo hovoríme, keď zdôrazňujeme, že Európska únia má dať a dáva, veď preto podala pomocnú ruku aj Grécku. Ale aj ono musí vedieť, že nás to niečo stojí. A nie málo. To nie je výčitka, len pripomenutie, že aj euro má dve strany. Na jednej je symbolický a druhej ikonický znak. To platí pre všetky krajiny eurozóny. Teda aj pre nás. Aj my si musíme uvedomovať, čo sú naše práva, ale nesmieme zabudnúť ani na to, čo sú naše povinnosti.

Oceňujem, že náš parlament našiel tú morálnu silu, ktorú od neho očakávali občania Slovenskej republiky, nie všetci, a podporil rozvíjanie koncepcie eurovalu. Aj za cenu veľkého kompromisu. Ktorý však od neho očakávajú naši občania vo všetkom. Lebo dnes už ide naozaj, naozaj o všetko.

Výsostne pozitívnym krokom je uprednostnenie našich národno-štátnych záujmov pred straníckymi. Tento postoj, ktorý sa nerodil ľahko, má však v sebe určité posolstvo, ktoré by som nazval základným politickým kapitálom do nasledujúceho, veľmi , veľmi zložitého, v nejednom ohľade nepríjemného obdobia. Lebo – povedané slovami nemeckej kancelárky Merkelovej – čaká nás desať ťažkých rokov! Bude to určite bezohľadný čas. Občania nepripravia politikom dva koridory, aby jedným šla pravica a druhým ľavica. Občania už vytvárajú jeden koridor. Buď ním politici prejdú spolu s občania , alebo sa dav spojí a bude nemilosrdný. Toho sme svedkami aj v dnešných dňoch. Toto konštatovanie má v sebe, prirodzene, nádych varovných slov. A z takéhoto pohľadu ich vyslovujem.

Vážené auditórium,
všetci vieme, že najvyššou ľudskou hodnotou je život. No to, čoho sme svedkami v zdravotníctve, to je veľký výkričník, či si ten život vážime ako spoločnosť, ako štát a či ho dokážeme oceniť aj ako profesionáli, ktorí sa majú starať, aby občan štátu bol zdravý, aby netrpel. Dnešné dni, kedy slovenská vláda musela siahnuť na to najtvrdšie opatrenie – vyhlásiť núdzový stav v niektorých oblastiach, sú toho svedectvom. Nepochopenie jednej strany vyvoláva problém pre všetkých. Len tak na okraj, bol som prítomný pri mnohých rozhovoroch a chcem povedať, že vláda a štát ponúkla tie možnosti, ktoré dnes má a viac ich nemá. Iná je otázka, či sa o tomto probléme nemalo rozhodnúť už dávno. Áno, veď zdravotníctvo je problémom už 20 rokov; ani jeden minister ani jedna vláda ho nedokázala vyriešiť a preto ak si niekto, kto dnes protestuje myslí, že ho vyrieši už dnes, alebo za jeden deň, tak to je nepochopenie podstaty celého života nielen občana, ale celej spoločnosti.

Veľké problémy sú vo vzdelaní; ak nebudeme veľmi reálne posudzovať, čo všetko musíme dať do toho, aby sme mali vzdelaného občana, vzdelaného svojimi vedomosťami tak, aby mohol konkurovať vo svete, nepohneme sa ďalej. No vzdelanie sa nevytvára tak, že sa vytvárajú desiatky súkromných škôl, česť výnimkám, z ktorých sa nestávajú domy vzdelania, ale domy na získavanie peňazí. To je tiež na zamyslenie. A je tu mnoho ďalších vecí v sociálnych službách, vo vede, informatike, či v kultúre, začína ohrozovať nielen dôstojnosť života našich občanov, ich sociálne istoty, ale už aj ich biologické bytie.

Osobitne citlivými na nedostatky spoločnosti sú mladé rodiny, seniori, chorí a odkázaní na pomoc iných. Ak neprestaneme s experimentovaním na týchto sociálne veľmi citlivých skupinách, môže sa stať, že sa nám to vráti aj s úrokmi. Môže? Myslím si, že áno, že sa nám to už dokonca vracia. Dôvera občanov v politické elity na Slovensku je veľmi, veľmi nízka. A môže sa ešte prehĺbiť, ak budú politici ignorovať potreby občanov. Aj tým, že budú pokračovať v riešení všetkých ekonomických problémov na úkor strednej vrstvy.

Urobili sme viacero zásadných chýb. Podľa môjho názoru sme napríklad podľahli ilúzii, že súkromný sektor je vždy lepší hospodár ako štát. Ukazuje sa, že nie je to pravda. Treba tu určitú proporcionalitu, ktorá musí vyrovnávať schopnosti alebo neschopnosti,jedného alebo druhého.

Každý, kto disponuje odbornými vedomosťami, administratívnymi a technickými zručnosťami a je zodpovedný, čestný a založený štátotvorne, má základné dispozície byť dobrým hospodárom. A je jedno, kde pracuje. Preto sa musíme zbaviť straníckeho preferovania, straníckeho nasadzovania ľudí v správe vecí verejných. Aby ani z toho, čo som povedal, neboli len titulky pre bulvárnu tlač. Myslím si, že sa, musíme sa vrátiť a veľmi rýchlo ku kritickému mysleniu o spoločnosti.

Mali by sme hovoriť najmä o konkrétnom človeku v konkrétnom čase. O tom, v akých právnych, ekonomických, sociálnych a kultúrnych súradniciach sa pohybuje. Inak povedané, mali by sme sa zamyslieť nad hodnotovým systémom právneho štátu a jeho previazanosťou s ekonomikou; právny štátu, to je to, čo sa u nás často prezentuje vo vystúpeniach z negatívnych pozícií. V skratke poviem – môže byť právny štát, ale ak sa nám pomocou rôznych politológov tlače a politikov podarí rozdeliť nezávislých sudov na koaličných a opozičných, tam končí právny štát. Musím s ľútosťou povedať, že v našej spoločnosti sa to veru podarilo.

Prečo sme dopustili sociálne a intelektuálne ponižovanie človeka; kto a prečo útočí na sociálny štát; prečo sme zanešvárili náš životný priestor najrozličnejším odpadom, kultúrny brak z neho nevynímam, pretože ten zohráva tiež veľmi dôležitú a veľmi negatívnu úlohu. ... A v podobných nepríjemných otázkach by som mohol pokračovať. Viaceré z otázok si iste položíte aj vy vo vašej diskusii, pretože demokracia je o princípoch a cieľoch. Minule, istá politička hovorila v televízii, že musíme zmeniť princípy. Starí grécki filozofi hovorili, že princípy sú na to, aby sa plnili a nie menili. Aj z tohto pódia chcem povedať: zachovajme si princípy demokracie a napĺňajme ich - aj keď každý princíp má určitý mantinel, ktorý prestúpiť nemožno – aj demokratické princípy pokiaľ ide o voluntarizmus a linearizmus.

Vážené auditórium,
chcem vám dnes všetkým dnes popriať, aby vaše myslenie bolo myslením hľadania ciest pre spoločnosť ako sa dosť z tohto marazmu, pretože prelínanie globálnych, integračných a svojbytných dimenzií je dnes previazané tak hlboko, že až svojou podstatou konfliktná, krízová situácia dokáže odkryť, v čom všetkom a ako ľahko sme zraniteľní. Ukazuje sa, že na to stačí – nepriznanie pravdy. Pravda tu však je. Len ju treba odkryť, osvojiť si ju, dať jej správne meno a náležité uplatnenie v našom živote. Ak nechceme zlyhať, musíme sa dôsledne držať príčinných vzťahov a súvislostí. O to by sme sa mali pokúsiť aj dnešnou, multidisciplinárnou vedeckou konferenciou, ktorá by nám mala ponúknuť novú optiku pri nazeraní na náš život.

A začal som s tým, že prečo o zajtrajšku? Lebo o zajtrajšku rozhodujeme už dnes. Hľadajme to správne rozhodnutie. Ďakujem, že ste mi venovali pozornosť.