Inauguračný príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri jeho menovaní na post protektora Európskej akadémie vied a umení, Primaciálny palác, Bratislava 24. 4. 2006

„Studia litterarum secundas res ornant,
daversis perfugium ac solacium preabent.“

Vaše excelencie:
vážený pán prezident Európskej akadémie vied a umení,
vážený pán predseda Slovenskej akadémie vied,
vážený pán prezident Slovenskej rektorskej konferencie,
vážené dámy, vážení páni,

ako teda povedal citovaný Cicero: „Vedecké zamestnanie je ozdobou priaznivých pomerov – v nepriaznivých pomeroch poskytuje útočište a útechu.“ Pripomínam to preto, lebo poznáme jedno i druhé. A neplatí to len pre vedu, ale aj pre umenie. Chcem tým povedať, že si Slovensko uvedomuje, čím prešlo, ale aj to, aké má dnes možnosti, problémy i perspektívy.

Uvedomujeme si, že jedným z neuralgických bodov slovenskej súčasnosti je nedostatočná podpora rozvoja nášho školstva a našej vedy, podpora nášmu umeniu. Poznáme situáciu, rozpracovali sme viacero, myslím si, užitočných projektov. Zatiaľ sa nám akosi nedarí úspešne ich uvádzať do života. Raz nie sú financie, inokedy zas projekty. A keď už máme financie aj projekty, akoby sa čosi zauzlilo, začneme strácať čas, tempo, elán.

Tak ako je exaktné poznanie dobové, tak je dobré umenie nadčasové. Lenže nemôžu zostať uzavreté vo vymedzených priestoroch, akoby neprístupné. Veda a umenie sa stávajú užitočnými, pomáhajú ľuďom žiť, ba i prežiť, až vtedy, keď sa dostávajú k ľuďom.

Vážený pán rektor,
dovoľte mi, prosím, aby som sa vám úprimne poďakoval za poctu a uznanie, ktorého sa mi dostalo vymenovaním do funkcie protektora takej unikátnej inštitúcie, akou bezpochyby Európska akadémia vied a umení je. Som rád, že som sa dnešným dňom aj takto zaradil do významného spoločenstva vedcov, umelcov, filozofov, ktoré bolo založené v Salzburgu pred šestnástimi rokmi práve vďaka vám, pán prezident, Felix Unger.

Pri dnešnej slávnostnej príležitosti by som rád ocenil zásluhy Európskej akadémie vied a umení, jej výskumnú, publikačnú, expertíznu a organizačnú činnosť.
Za osobitne významný čin Akadémie, ktorého iniciátorom bol pán prof. Felix Unger, považujem vytvorenie združenia CEN – stredo- a východoeurópskych akadémií vied. Aj to, že sa pod egidou Akadémie koordinuje spoločný postup v oblasti vedy a výskumu i vo formovaní európskej vednej politiky, vrátane jej podpory formou komunitárnych programov.

Teší ma, že slovenská veda – v rámci programu „Idey“ pre siedmy rámcový program Európskej únie – sa spoluzúčastňuje na získavaní nových poznatkov, ktoré sa premietnu do rozvoja poznatkovo orientovanej ekonomiky a spoločnosti. Podľa môjho názoru sú zaujímavé najmä také tematicky orientované priority, ako sú informačné a komunikačné technológie, zdravie, výživa a biotechnológie, životné prostredie, sociálno-ekonomické vedy, bezpečnostný výskum.

Vážení prítomní,
pred vyše rokom som vo svojom inauguračnom prejave povedal, že talent je vzácny, Slovensko sa oň musí starať. Ale na to nestačí len transformácia právneho systému. Potrebujeme v prvom rade nové formy a prístupy k vede a umeniu. Potrebuje to Slovensko, potrebuje to Európa, potrebujeme to všetci. Myslím si, že práve Európska akadémia vied a umení je modernou formou a jasnou perspektívou, ktorá stojí na zomknutosti, solidarite, porozumení, koordinácii a kooperácii.
Pritom všetkom nezabúdajme na významný fenomén tohto storočia – globalizáciu. Ako všetko nové vo svete, aj ona nám prináša potrebu poznávania samých seba. Globalizácia je totiž, okrem iného, ďalším lakmusovým papierikom, vďaka ktorému zisťujeme, v akom prostredí sa nachádzame a ako sa v ňom správame.

Hoci globálne problémy poznáme už dávnejšie, neoliberálny prístup presadzovania globalizácie ako jediného možného, priam spásonosného riešenia, je, podľa môjho názoru, prinajmenšom problematický. Veď čím je projekt väčší, tým pevnejšie by sme ho mali držať v rukách, organizovať, regulovať, kontrolovať. Lebo všeličo sme v súvislosti s globalizáciou predpokladali, ale mnohé sme neočakávali a ani nevedeli. Dostaneme sa z osídiel vlastnej nedôslednosti?
V čom sme sa azda mýlili? Myslím si, že nie v projekte, nie v ideáloch, ale v metóde, v prístupe k jeho realizácii. Aj v ľuďoch. Veď napríklad niektoré snahy po monopolnom ovládaní svetového trhu môžu mať nežiaduce dôsledky nielen pre vedu a inovácie, ale aj pre spotrebiteľov, občana.

Podobné negatívne tendencie už sledujeme v kultúre a umení. Aj keď masová kultúra a spotrebný životný štýl majú isté pozitíva, jej producenti a manažéri sa vybrali cestou naháňania vysokých ziskov, a to za každú cenu. Akoby si neosvojili zásadu, že za kultúru sa platí, dopláca sa na nekultúrnosť. Ak totiž chápeme kultúrnosť ako realizovanú kultúru, a pritom analyzujeme prítomnosť, potom sme svedkami povážlivého úpadku kultúry a umenia. Áno, umenie má plniť aj funkciu oddychu a zábavy, ale nemôže to robiť povrchne, plytko, bez prehlbovania systému všeľudských hodnôt. Nemôže produkovať diela, ktoré nespĺňajú ani tie najelementárnejšie kritériá estetiky i etiky.

Vážení prítomní,
teší ma, že Európska akadémia vied a umení má podstatne vyššie ambície. Preto som čestnú a dočasnú funkciu protektora prijal a rád. Osobne si želám, aby aktéri našej akadémie tvorili nové hodnoty a bojovali za ne, aby zásadným spôsobom ovplyvňovali život okolo seba, náš spoločný život. Aby nielen vynaliezali pohľady a objavovali súvislosti, ale aby ľudí aj vychovávali.

Poznanie, či už vedecké alebo umelecké, musí stáť v popredí poľudšťovania, vyššej morálky a kultúry, musí stáť na strane tvorivého, zdravo ambiciózneho človeka, občana, ktorý musí zvládnuť aj nástrahy dvadsiateho prvého storočia. Musíme pomôcť pri projektovaní takého človeka, ktorého hodnotový svet sa odvíja, podľa môjho názoru, od rovnováhy jeho racionality, emocionality a etiky. Len tak sa môže stať osobnosťou. Premýšľajme o tom!

„Vivere est cogitare“ – hovorí Cicero. „Žiť znamená premýšľať.“