Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča k novovymenovaným profesorom, Bratislava 15. 1. 2008

Vážený pán podpredseda vlády a minister školstva SR,
vážený pán predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, mládež, vedu a šport,
vážený pán prezident Slovenskej rektorskej konferencie,
vážený pán predseda Rady vysokých škôl,
ctené dámy, vážení páni,

„Docendo discumus.“ Vyučovaním sa učíme. Alebo inak povedané: Kto druhého učí, sám sa učí.

Vážené panie profesorky, vážení páni profesori,
nepochybujem o tom, že vy, ktorí ste si zvolili učenie za svoje poslanie, ktorí sa celý život venujú vede, vzdelávaniu a výchove, dôverne poznáte nielen obsah predoslanej, životom overenej múdrosti. Poznáte aj všetky zložitosti, ktoré súvisia s kvalitou vedecko-pedagogickej práce. Prešli sme spoločne viacerými zložitosťami. V mnohom rozporuplnými a protirečivými. Jednými sme prešli, no zákonite sme vošli do iných.

Ešte pred nedávnom sme sa nazdávali, že transformáciou nášho vzdelávacieho systému, ktorú sme nastolili po novembri 1989, tieto pnutia povolia, či dokonca sa celkom pominú. Áno, máme demokratickejšie a slobodnejšie školstvo. O tom nikto z nás nepochybuje.
No práve tieto jeho dimenzie ukázali, v čom sú nielen jeho prednosti, ale aj nároky. Popri otvorenosti tak pred nami vyvstala požiadavka akcentovania tvorivosti vo vzdelávacom procese, ale aj prípravy študentov na tvorivosť v praktickom živote. Ak dnes zdôrazňujeme tvorivosť, vyslovujeme tým požiadavku, aby sme zbližovali učenie a skutočnosť, školu a život, teóriu a prax.

Len ich prirodzenou previazanosťou potvrdzujeme známu axiómu: prax bez teórie je podozrivá z diletantstva a teória bez praxe je logický non sens. To ona stojí za nástojčivou nutnosťou, aby teória dôslednejšie reflektovala prax a prax široko podporovala nové vedecké poznanie.

Ide mi – a malo by to byť záujmom nás všetkých – o takú efektívnosť našej vedy, vzdelávania a výchovy, ktorá rozhodujúcou mierou dokáže pozitívne ovplyvňovať kvalitu života celej našej spoločnosti.

Úspešná spoločnosť – a za takú je dnes Slovensko v zahraničí považované – nie je stav, ktorý by sme mohli označiť slovom „trvalý“. Pre úspech dnes treba robiť podstatne viac než v minulosti.

Nesmieme pripustiť, aby nás dynamika súčasné sveta a jeho nových a nových požiadaviek, paralyzovala. Preto musíme nielen poznať skutočnosť, ale aj anticipovať jej vývoj.

Uvedomujem si však, že rozsah nárokov je väčší než naše obmedzené, domáce možnosti. Naše začlenenie do medzinárodných vzťahov nám však umožňuje, aby sme sa naliehavejšie uchádzali o naše miesto v medzinárodných vedeckých tímoch. Takýto spôsob kooperácie zhodnocuje vedecké ašpirácie a ich realizáciu.

No zároveň prehlbuje vzdelávací proces na našich vysokých školách. Účasťou v nadnárodných tímoch totiž garantujeme našim študentom prísun najnovších informácií o stave poznania, ale aj o jeho smerovaní. Ukazuje sa, že v takomto prístupe sme urobili nemalý kus práce, najmä cez projekty Európskej akadémie vied a umení. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že tohto procesu – a nie vlastnou vinou – sa nezúčastňujú viaceré naše vedecké kapacity, akými sú aj vysokoškolskí profesori.

Vážení prítomní,
„Stratil som všetky nádeje, pokiaľ ide o budúcnosť našej krajiny, ak dnešná mládež prevezme do svojich rúk opraty riadenia. Je to mládež nevychovaná, drzá a neznesiteľná.“ Tento názor vyslovil veľký Hésiodos, ešte v 7. storočí pred Kristom. Podobné názory zaznievajú aj dnes. Myslím si, že sú nenáležité. Naši mladí ľudia sú presne takí, ako všade inde. Nespokojní, priebojní, odvážni. Želáme im šťastie.

To sa dnes neodvracia od odvážnych, no viacej sa prikláňa k pripraveným. Pripravujme preto našu mládež zodpovedne. Neporovnávajme medzigeneračnú vzdelanosť. Namiesto konfrontácie, ktorá nič nerieši, hľadajme cestu k mladej generácii. Aj mladý človek dnes pracuje od rána do večera, aby vydržal tlak obrovskej konkurencie. Aj on žije pod pretlakom nadnárodných korporácií, psychickej preťaženosti, erupcie informácií a ich krátkodobej internetovej pamäte.

Vážené panie profesorky, vážení páni profesori,
získaním najvyšších univerzitných titulov sa vaše okolie začne na vás dívať predsa len inak ako doposiaľ. Najmä vaši študenti budú od vás očakávať viacej. Nielen ako od pedagógov, ale aj ako od ľudí. Mladí potrebujú vzory. Aj keď sa k tomu neradi priznávajú, potrebujú ich. Patrí to k prirodzenej ceste dospievania. Neznášajú však nátlak. Ak ich nenachádzajú vo svojom prostredí, ľahko podliehajú návnadám, aké im hádžu médiá. Chcem vám zaželať, aby ste boli svojím študentom vzormi, ktorými sa budú hrdiť a ku ktorým sa budú celý život vracať.

Aristoteles vo svojej Etike napísal: „Milý mi je Platón, ale milšia mi je pravda“. To svojou podstatou neprotirečí tomu, čo som povedal. Len akcentuje, že poznanie ani vzor nie sú definitívne. Jedno i druhé sú procesom aj na celý život.

Poslaním a zmyslom vedy je hľadanie ciest poznávania pravdy. Jej vyjadrenia a uvádzania do života človeka, spoločnosti, národa, ľudstva. Tak je veda v službe pravdy, v službe duchovných i materiálnych potrieb človeka.

Veda nemôže stagnovať a byť len apologetom historického a aktuálne dosiahnutého stupňa poznania sveta. To platí pre uznanie vedy, vzdelávania, výchovy a aplikácie dosiahnutých výsledkov v praktickom živote.

Vysokoškolskí profesori vždy patrili medzi priekopníkov pokroku v odhaľovaní a uvádzaní pravdy do života. Úprimné vám želám, aby ste tento významný post obhájili so cťou. Aby sa vám podarilo doriešiť nedoriešené, presadiť prospešné pre človeka, ľudstvo. Aby vám žičili ľudia i zdravie. Aby vaše ušľachtilé poslanie tešilo vás, vašich spolupracovníkov i vaše rodinné zázemie. Aby vám prinášalo obdiv vašich študentov, i celej našej spoločnosti, Slovenskej republiky. „Docendo discumus.“ Vyučovaním sa učíme. Dodávam: ... celý život.