Rozhovor prezidenta SR pre časopis o doprave „Slovak expres“, 2. 11. 2010

Pán prezident, na služobné cesty po Slovensku chodíte len služobným autom so zapnutým majákom?

Služobný maják počas jazdy autom na Slovensku takmer vôbec nepoužívam. Hneď po svojom nástupe do funkcie prezidenta som požiadal svoju ochranku, aby pokiaľ to nebude nevyhnutné, majáky pri jazde nepoužívali. Nemám potrebu takýmto spôsobom zdôrazňovať kto som a robiť sa dôležitým. Sú však situácie, ktoré si to vyžadujú, ak napríklad dopravná situácia by mohla ohroziť moju účasť na dôležitom rokovaní. Alebo ak sa presúvame v kolóne s mojimi zahraničnými hosťami, ako počas nedávnej návštevy ich veličenstiev nórskeho kráľa a kráľovnej na Slovensku, v takých prípadoch si zapnuté majáky bezpečnosť vyžaduje.

Nemali by ste chuť niekedy sa previesť i vlakom? Železnice by Vám mohli pristaviť prezidentský salón aj so štátnym znakom.

Uvažoval som nad tým, ale aj v takomto prípade musí za mnou pocestovať autom ochranka a tým sa len zbytočne zvyšujú náklady. No rád sa prídem na ten vozeň niekedy aspoň pozrieť. Cesta vlakom by bola z pohľadu aktivít prezidenta v jednotlivých regiónoch Slovenska a miest, ktoré navštevujem, pomerne nevýhodná. Z racionálneho dôvodu, ak cestujem na východ Slovenska, plánujem si stretnutia v mestách a obciach po tejto trase. A pochybujem, že by ste na mňa na každej stanici čakali.

Keby ste sa z času na čas previezli vlakom, určite by Vás nasledovala veľká časť verejnosti a viac by boli využité prezidentské salóniky v Bratislave a Košiciach. Je to jedna z ciest ako prilákať ľudí z individuálnej dopravy na hromadnú.

Uvedomujem si, že hromadná doprava má svoje výhody a vlaková obzvlášť. Nemusíte stáť v zápche, nemusíte šoférovať a môžete sa venovať svojej práci, čítať knihu, alebo len tak pozorovať z vlaku krajinu. V prípade prezidenta je však veľmi dôležitý aj čas, ktorého mám stále nedostatok a program je zväčša natoľko nabitý, že cesta vlakom by nebola prakticky využiteľná. No, ako som už povedal, veľmi rád sa prídem niekedy pozrieť na vozeň i salóniky a možno i využijem vaše služby, ak ma predstavitelia železníc pozvú.

Pán prezident, vieme, že Vaše hobby je automobilizmus. Povedzte, na akom aute by ste sa chceli voziť po skončení Vášho prezidentského pôsobenia?

U mňa je to jednoduché. Ako prezident si auto nevyberám, ale mám ho pridelené aj so šoférom a ochrankou. A rovnako to bude aj po skončení môjho druhého funkčného obdobia. Dokonca auto na bežných cestách by som ako chránená osoba ani osobne nemal šoférovať.

K motorizmu mám naozaj blízky vzťah už takmer štyri desaťročia. Do minulého roka som mal platnú pretekársku licenciu a ešte donedávna som aj aktívne pretekal počas každoročných Majstrovstiev Európy v jazde do vrchu. Je to šport, pri ktorom sa aspoň na chvíľu uvoľním od každodenných starostí a stresu a môžem si užiť tú vzácnu chvíľu sedieť za volantom a sám riadiť vozidlo.

Spomínate si na nejaký zaujímavý dopravný príbeh, anekdotu z vlaku, ešte z mladosti...

Traja bratia môjho otca aj manžel jeho sestry boli rušňovodiči. S nimi som ako malý chlapec často chodieval na rušni. Čakával som ich na stanici a keď išli, naložili ma, a keď sa vracali späť, zasa ma vysadili. Strýko mi urobil takú závesnú stoličku nabok, na dvere v rušni a tak som chodil na rušni a vypiskoval. A vtedy som aj chcel byť rušňovodičom, ale potom ma to prešlo.