Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti pracovnej návštevy SAV, Bratislava 27. 4. 2010

Vážený pán predseda,
vážené predsedníctvo,
vážení predstavitelia ústavov a ostatných útvarov
Slovenskej akadémie vied,

moje dnešné stretnutie s vami považujem za prirodzené pokračovanie komunikácie a spolupráce s vašou inštitúciou. Priame informácie a diskusia o stave a rozvoji vedy v Slovenskej republike sú pre mňa viac ako významné. Vidieť vecí také, aké sú, je prvý predpoklad realistickej politiky. A dnes len realistická politika má perspektívu. Presvedčili ma o tom aj rozhovory s vašimi reprezentantmi a predstaviteľmi Slovenskej akadémie vied. Na základe ich informácií a dodaných materiálov, expertíz a ďalších vedeckých výstupov, som mal v uplynulých rokoch dostatok príležitostí presvedčiť sa, že viaceré vedecké pracoviská SAV urobili pozitívny posun v kvalite vedeckého poznania na Slovensku.

Je dôležité, aby sme spoločne, hlbšie poznávali a riešili zložitú situáciu, ktorú nám priniesla svetová hospodárska kríza. Veda nie je len segmentom jej možných riešení. Európska únia ju považuje aj za akcelerátor, ktorý môže uvoľniť pretrvávajúce napätia a privodiť opätovný hospodársky rast. Odhliadnuc od krízy: podpora vedy, výskumu a inovácií musí byť prioritným záujmom našej spoločnosti. Niekedy mám taký dojem, že túto prioritu veľmi preferujeme. Nie reálne, len verbálne. Bez nej by sme sa mohli dostať spomedzi aktérov do role pozorovateľov. Ústupom z dosiahnutej pozície by sme stratili nielen účasť, ale najmä možnosť aktívneho vplývania na vývoj občianskej spoločnosti. Nikto z nás však nechce, aby sa veci o nás – riešili bez nás, alebo aby sa veci vaše – riešili bez vás.

Špecifickým priestorom ľudskej činnosti, uplatňujúcej racionálny tvorivý nepokoj, je veda. Charakterizuje ju cieľové zameranie, metódy práce a stupeň súčinnosti s praxou. Nositeľom týchto charakteristík je inštitúcia, jej osobnosti, ich dispozície a schopnosť pracovať v tíme. Osamelý bežec je dnes vo vede výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo moderného vedeckého bádania. Ale nijako nemôžeme stratiť zo zreteľa potrebu takejto individuality. Aj ona však môže realizovať svoju zrelosť len vo vyspelom tíme. Sú to spojené nádoby.

Povinnosťou štátu je preto vytvárať optimálne podmienky pre inštitúciu, ktorá garantuje kvalitu vyspelých tímov. Nie je to ľahké takéto tímy nájsť. Najmä vtedy, ak nemajú zabezpečené všetky podmienky pre svoju prácu. A tieto tímy zasa musia garantovať disponovanosť jednotlivých osobností a očakávané výsledky. Podpora zo strany záujemcov o nové poznatky je determinovaná ich očakávaniami. Ak v súčasnosti stúpajú očakávania praxe, potom treba povedať, že aj jej podpora musí byť úmerná veľkosti týchto očakávaní.

Áno, podpora musí rásť zo strany štátu, ale aj podnikateľských subjektov a – podľa môjho názoru – aj z prostriedkov, získaných z realizácie výsledkov vedy v praxi. Veda ich potrebuje na krytie svojho náročného pracovného prostredia, technického a ostatného vybavenia, surovín, ako aj na saturovanie vedeckých kapacít i organizačného a obslužného personálu.

Skúsme sa pozrieť, ako sme na tom v podpore vedy na Slovensku. Základné porovnanie hovorí, že Slovensko má jeden z najmenších a najchudobnejších národných systémov vedy a výskumu v EÚ. Podiel výdavkov na vedu a výskum z hrubého domáceho produktu za rok 2008 bol len 0,47 %, čo v nominálnom vyjadrení predstavuje 0,32 mld. eur, teda ani nie 10 miliárd korún. Priemer EÚ je okolo 1,8 %, pričom škandinávske krajiny sú na úrovni 3 až 4 %. V roku 1989 sme mali podobnú úroveň aj my, no za takmer 20 rokov podiel výdavkov neustále klesal. Problémom je najmä skutočnosť, že najviac za posledné dve dekády klesli nie vládne, ale hlavne podnikové výdavky na vedu a výskum. Podiel podnikových výdavkov na vedu a výskum z HDP je 0,18 %. Opäť ide o jednu z najnižších hodnôt v rámci EÚ. O podiele finančných prostriedkov naakumulovaných samotnou vedou zatiaľ hovoriť nemôžeme. Doterajšia štruktúra financovania vedy to nezohľadňuje.

V týchto súvislostiach som vo svojom inauguračnom prejave 15. júna 2009 vyslovil presvedčenie, že práve Slovenská akadémia vied je schopná predložiť vedeniu štátu takú koncepciu financovania vedy, ktorá môže pri aplikovaní získaných výsledkov priniesť vo viacerých okruhoch vedeckého bádania štátu úspory aj zisky. Som rád, že na túto moju výzvu vedenie Slovenskej akadémie vied pozitívne reagovalo vyslovením súhlasného názoru vášho pána predsedu.

Pokiaľ ide o financovanie vedy a výskumu myslím si, že po prvé – mali by sme stanoviť nové pravidlá, umožňujúce využívať finančné zdroje, ktoré získavajú vedecké inštitúcie za realizáciu svojich výkonov, a to najmä na saturovanie základného výskumu. Po druhé – mali by sme gro financovania zo strany štátu považovať za investičné prostriedky a viazať ich na konkrétne výkony. Po tretie – mali by sme prijať také opatrenia, ktoré rozšíria možnosti spolupráce vedecko-výskumných inštitúcií s podnikateľskými subjektmi a budú pôsobiť motivačne.

Hovorím o riešení financovania vedy tak naliehavo aj preto, lebo kritické obdobie jej podpory sa blíži. V roku 2016 sa skončí čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov EÚ. Je na zodpovedných inštitúciách, aby sme o riešení tohto problému včas hovorili, prijali zásadné opatrenia a zabezpečili ich uplatnenie v praxi. To súvisí najmä s nastavením finančných mechanizmov a výškou prostriedkov dosiahnuteľných v roku 2015.

Pokiaľ ide o ľudské zdroje, je nevyhnutné, aby sme podnietili všetkých, ktorí majú predpoklady vstúpiť do vedeckého výskumu a bádania. Najmä mladé talenty! Pomôcť si môžeme už tým, že nájdeme cestu efektívnejšieho prenosu najnovších výsledkov vedy do vzdelávacej praxe. Spolupráca s univerzitami je z vášho pohľadu dobrá, ale existujú študijné odbory, v ktorých sú špičkoví odborníci len v SAV, a to môže privodiť ich preťaženosť.

Ale ani o nich spoločnosť nevie. V tomto zmysle je naša veda anonymná! Je teda našou povinnosťou hovoriť o našej vede. Popularizovať ju najmä cez verejno-právne médiá. Toto konštatovanie by malo byť pre ne priamou výzvou. Musíme popularizovať vedcov. Aj tým získavať, motivovať mladých, talentovaných ľudí pre vedu, dávať im vzory. Vytvárať náklonnosť spoločnosti k vede a výsledkom jej práce. Naša spoločnosť musí byť informovaná o tom, čo robí napríklad Slovenská akadémia vied, aké výsledky dosahuje. Internet na takéto oboznámenie nestačí.

Chcem zdôrazniť, že vo verejnej mienke musia oscilovať aj výsledky práce vedeckých pracovísk. Ale aj konkrétnych vedeckých osobností. Ako sa hovorí - prácu treba vidieť i počuť.

Ďalším určujúcim procesom je spájanie vedy s praxou. Vieme, v akých zložitých vzťahoch sa nachádza naša veda, najmä v akom protichodnom konglomeráte záujmov podnikateľských subjektov. Som presvedčený, že slovenská veda preukazuje svoju schopnosť popasovať sa s náročnými úlohami. Svedčia o tom vynikajúce výsledky bádania v oblasti nanotechnológií, káblových supravodičov, detekcie a lokalizácie úniku plynu, vakcinačných programov, stratégie protinádorovej liečby, vyhodnocovanie kvantových meraní, atď., atď. Predpokladám, že výstupy z oblasti technických vied v spojení s automobilovým priemyslom a energetikou, či genetiky v spojení s farmaceutickým priemyslom a klinickou medicínou, budú ďalej zvyšovať záujem zahraničných investorov o našu vedu. A čím bližšie spozná naša veda ich inovačné zámery, tým intenzívnejšie môže s nimi spolupracovať. V tejto fáze integračných a globalizačných procesov sa musí naša veda, voľne povedané, aj „ponúkať a predávať“. Inak povedané: ak nejde podnikateľ k vede, musí ísť veda k podnikateľovi. Vo vlastnom záujme. Mechanizmy spolupráce vedy a praxe sa nemôžu spoliehať len na princíp súťaživosti v podmienkach voľného trhu. Treba do nich zakomponovať aj systém vzájomnej informovanosti a obojstrannej výhodnosti.

Samozrejme, nechceme mať z vedca podnikateľa ani dobrodruha. Aby sa ním nestal, musíme vytvárať dobrú pracovnú klímu a stimulovať tvorivé podmienky. Manažovanie a marketing vedy sú mimoriadne náročné pracovné disciplíny. Od ľudí, ktorí sa im venujú, chcú nezlomnosť i diplomaciu zároveň.

Vážené auditórium,
po roku 1989 získavame nové skúsenosti i pozície, najmä účasťou na interdisciplinárnych a medzinárodných projektoch. Aj naša veda ich začína využívať v čoraz väčšej miere. Upevňuje si tým dobré meno, prestíž i autoritu. Ak sa začína uplatňovať aj na medzinárodnom kolbišti, každá vláda, takej či onakej farby, by mala podporovať prehlbovanie poznania a jeho uplatnenie v praxi. No nesmie to byť len krátkodobo.

Výkony vedy sú behmi na dlhé trate. Jej výsledky prichádzajú najmä po postupnom a systematickom výskume. Čo je v nepriamom rozpore so záujmami politických elít, ktoré chcú dosiahnuť úspech čo najrýchlejšie. Uvedomujem si, že tento trend, tieto protichodné tendencie nie sú nové. I to, že je ťažké ich skĺbiť. Mám preto takú hypotetickú otázku: Nemali by sme sa zamyslieť nad tým, ako zabezpečiť zakladanie strednodobých a dlhodobých trendov rozvoja spoločnosti, a to aj z hľadiska politiky?

Za akých podmienok by to bolo politicky únosné a spoločensky užitočné, k tomu by sa zodpovedne mali vyjadriť predovšetkým právnici, politológovia, sociológovia a kulturológovia. Takýmito tímami disponuje aj Slovenská akadémia vied. Táto vyslovená otázka súvisí totiž aj s realizáciou Stratégie rozvoja 2020, za ktorú sa chcem Slovenskej akadémii vied poďakovať aj tu, na tomto mieste.

S uspokojením môžem konštatovať, že práve Slovenská akadémia vied a Kancelária prezidenta SR urobili v tomto smere iniciatívne kroky, keď sa pod mojou záštitou uskutočnila koncom novembra 2009 vedecká konferencia „Veda, politika a štát“. Zúčastnili sa na nej spolu so SAV aj zástupcovia vysokoškolských a rezortných vedeckých pracovísk, čím sme prezentovali tak potrebnú spoluprácu všetkých týchto inštitúcií, na čo som upozornil už predtým aj pri spoločnom stretnutí predstaviteľov SAV a Rektorskej konferencie.

Na výsledky konferencie „Veda politika a štát“ – najmä v oblasti technických a prírodných vied – upozorňuje tiež spomenutá Stratégia rozvoja Slovenska, aby tak rozhodujúce slovenské politické sily mali možnosť si vybrať z prezentovaných okruhov špičkového vedeckého výskumu a hľadať tak aj možné východiská zo súčasnej hospodárskej krízy.

Výsledky našej vedy, a to myslím v našich podmienkach – sú v nejednom ohľade významné. A o to cennejšie. Kto však čo len privoňal k vede, vie, že to nie je také jednoduché pestovať vedu a ešte aj úspešnú. Dnešné globálne trendy nám však celkom jednoznačne vyznačujú, že perspektívnou, úspešnou spoločnosťou sa môže stať len spoločnosť vzdelaná. A ja dodávam: i kultúrna zároveň. Chcem tým upozorniť na fakt, že samotné poznanie je neutrálne. Až jeho humánne užitie robí z neho významnú hodnotu. Ale poznanie môže byť aj zneužité proti človeku. Sofistikovanosť niektorých teroristických skutkov je toho jasným dôkazom.

Našu spoločnosť však trápia viaceré problémy, v ktorých by nám mohla pomôcť práve veda. Napríklad. Máme pred sebou realizáciu Lisabonskej zmluvy, o ktorej sa v Bruseli hovorí ako o ústavnej listine. Je, alebo nie je ústavnou listinou? Môžeme si dať otázku, do akej miery si môžeš dovoliť napĺňať požiadavky a rozhodnutia orgánov EÚ náš poslanec, ktorého tam poslali voliči, ak pre nášho občana tieto rozhodnutia nie sú prospešné? To je samozrejme otázka na inú diskusiu, v inom prostredí. Ale je to na zamyslenie, aj vo vzťahu k vašej práci. Ďalej. Pomerne často sa hovorí o našom slabom historickom, kultúrnom či právnom vedomí. Aj tu by otázka mohla znieť: do akej miery ich má veda prehlbovať, a do akej spochybňovať? Podobné otázky a úlohy by sme mohli položiť všetkým oblastiam vied o spoločnosti a kultúre. Podľa môjho názoru sa musí začať veda systematicky zaoberať aj takým vážnym problémom, akým je kriminalita.

Ale je tu akútnejšia téma, aj vo vzťahu ku kriminalite, téma fungovania a výkonu súdnej moci. Ťažko sa mi to hovorí, ale tento problém na Slovensku je veľký. Možno si niekedy neuvedomujeme dosah súdov, ale z pohľadu fungovania súdov a správnej súdnej moci sa posudzuje aj demokracia v tom - ktorom štáte.

Moje konštatovanie, ktoré poviem teraz, ma veľmi mrzí. Nám sa podarilo zo súdov urobiť dva politické tábory. A to je koniec demokracie. Kto má na tom príčinu, že dnes je súdnictvo také? To je zase otázka na to, aby sme si sadli a niektoré veci rozoberali. Ale myslím si, že váš Ústav štátu a práva, v týchto ťažkých časoch pre justíciu by mohol pomôcť. By mohol naznačiť, čo je potrebné zmeniť, čo je potrebné upevniť a umocniť. Je krátka doba na to, aby sme začali hovoriť o konkrétnych rozhodnutiach teraz, niekoľko týždňov pred voľbami. Ale nová vláda, nové vedenie štátu sa tým bude musieť bezpodmienečne zaoberať. Ja som presvedčený, že na Slovensku pomaly začína sudcokracia. A sudcokracia je niečo veľmi zlé, je to ako moc jednej strany. A to vieme, že nikdy dobre nedopadlo. Orgány súdov, Súdna rada a jej zloženie v súčasnosti nezodpovedajú tomu, aby mohli objektívne rozhodovať, aby mohli objektívne vynášať svoje názory. Som presvedčený, že v tejto rade majú byť zastúpení, či už pracovníci SAV, ombudsman, vysokoškolskí pedagógovia a vtedy môžeme dosiahnuť, že rozhodnutia Súdnej rady nebudú len na ochranu sudcov, ale budú na ochranu demokracie. To jen taká malá poznámka k tomu, čo všetko je potrebné urobiť.

Aj výsledky spomenutých vedných disciplín majú svoje výstupy. Ale cítime ich aj v spoločenskej praxi? Vychádza mi to tak, že iba okrajovo. A pritom sami cítime, že ich nedostatok spoločnosť viac atomizuje, ako spája. Chcem tým, okrem iného, pripomenúť, že ani spoločenské vedy sa nemôžu ocitnúť v priestore, akoby vyčlenenom z celku.

V období krízových javov potrebujeme tento naozaj vnímať tak, ako sme ho začali preferovať v rámci riešení krízy v Európskej únii. Tento celok je totiž základným predpokladom nielen solidarity, ale aj potrebného sociálneho zmieru. Ak teda chceme pokračovať v ceste, nastúpenej po novembri 89, a zároveň sa uplatniť v globalizovanom svete, nemôžeme sa vzdávať sami seba, tak ako nemienime opustiť tých, s ktorými sme na spoločnej lodi. To si však vyžaduje značnú dávku občianskej statočnosti a zodpovednosti. Ona sa rodí práve v priestore žitého spoločenského vedomia. A to bez pomoci spoločenských vied neutvorí a nedokáže žiaden politik.

To je len niekoľko poznámok a úvah o stave a vývoji slovenskej vedy a výskumu. Neberte moje vyjadrenia ako hodnotenie jednotlivých pracovísk Slovenskej akadémie vied. Po prvé – neprináleží mi to a po druhé – sám očakávam, že už v najbližších dňoch si budem môcť prečítať vašu výročnú správu, v ktorej by mali dominovať práve takéto stanoviská.

Dámy a páni,
túto návštevu chcem využiť aj na moju ponuku Vám, pomáhať pri presadzovaní reálnych potrieb pre Vašu prácu, tak aby bola úspešná a pre spoločnosť prospešná. Veda, vzdelávanie, kultúra sú v centre mojej zvýšenej pozornosti. Rád pripomeniem aj to, že s bývalým vedením, s pánom predsedom Lubym sme viedli tvrdú politiku pri prijímaní zákona o SAV a o tom, aby pre SAV bola samostatná rozpočtová kapitola. Tým som len chcel naznačiť, že to nie sú len moje prvé kroky, kedy Vám chcem pomáhať, ale trvá to už dlho.

Neberte to tak, že keďže je niekoľko týždňov pred voľbami, robím si politickú pôdu. Ja ju už nepotrebujem. Chcem dokázať práve to, že aj keď ju už nepotrebujem chcem zostať tým, čím som bol a chcem zostať pri dobrej spolupráci s vašou inštitúciou, pri dosahovaní a podpore vašich výsledkov, ktoré sú pre nás prospešné.
Na záver mi dovoľte ešte poďakovať vám, vašim spolupracovníkom v ústavoch za prácu hodnú uznania. Jej výsledky slúžia humánnym záujmom v medicíne, v technickom rozvoji, kultivácii osobnosti a kultúre vôbec, v duchovnom a vzdelávacom pôsobení; jednoducho: veda je najvyššia forma ľudskej aktivity, a tak by sme ju mali vnímať a hodnotiť.

Vážené dámy a páni,
želám vám všetkým pracovný a životný optimizmus a sebe, aby sme sa ešte stretli a hovorili o tom, že sa veľmi veľa vecí zmenilo v prospech SAV, v prospech jej možností vytvárať hodnoty pre náš štát, pre našich občanov.