Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča pred plénom NR SR 6. 12. 2006

Vážený pán predseda parlamentu,
vážený pán predseda vlády,
vážený pán podpredseda ústavného súdu,
vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
vážení členovia vlády,
excelencie,
vážení hostia,

dovoľte mi, aby som sa dnes – na rozdiel od minuloročného vystúpenia – prihovoril k vám trochu osobnejšie. Mojou snahou je pomenovať našu súčasnú situáciu, jej rozhodujúce vývojové tendencie a možnosti, ale aj dôležité očakávania občanov od nás všetkých. Nebude sa teda týkať všetkého, aj keď, myslím si, bude sa dotýkať všetkých.
A prečo dnes? A prečo nie? Tak trochu symbolicky, na Mikuláša, medzi dvoma nádielkami – komunálnou a rozpočtovou. S čertom i s anjelom. (Myslím to, samozrejme, položartom.)

Vážené panie, vážení páni,
hneď v úvode podčiarkujem, že Slovenská republika v roku 2006 sa osvedčuje ako súčasť Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, ako to potvrdzujú aj rokovania v Rige. Slovenská republika je ich suverénnym a zodpovedným členom, principiálnym partnerom. Usiluje sa o presadzovanie všetkých hodnôt, zásad demokracie, humanizmu a tolerancie. Presadzuje pozitívne riešenie všetkých otvorených otázok a problémov.

Rok 2006 považujem za rok našich relatívne vyvážených vonkajších vzťahov. Dokladom toho sú aj naše zahraničné cesty a návštevy našich partnerov u nás, ktoré prehlbujú hospodársku, kultúrnu a humánnu spoluprácu. Osobitne cenná je pre nás spolupráca Vyšehradskej štvorky, ktorá sa usiluje o spoločný postup a vplyv, zvlášť v rámci Európskej únie. Za existenčne dôležitú však považujeme aj hospodársku spoluprácu s krajinami mimo Európskej únie. Túto spoluprácu musíme rozširovať smerom k Rusku. Rovnako ako spoluprácu s Čínou.

Mimochodom, aj pri mojej nedávnej oficiálnej návšteve Ruska sa potvrdilo, aké dôležité je, aby sme aktívne riešili najmä otvorené otázky našej hospodárskej spolupráce, stabilizovali naše vzájomné partnerské vzťahy. Za zvlášť dôležité považujem ubezpečenie o trvalých dodávkach plynu a ropy na Slovensko. Rovnako o tom, že naša krajina zostane dôležitou tranzitnou krajinou ruských surovín na Západ.

Za vážny prejav dôvery medzinárodného spoločenstva Slovensku považujeme naše členstvo v Bezpečnostnej rade OSN. Jej agenda je mimoriadne náročná. S podstatným vplyvom na svetové dianie, medzinárodnú bezpečnosť a stabilitu. Najmä preto, že svet v 21. storočí je stále plný násilia, občianskych nepokojov, hladu, chudoby a utrpenia. „Liek“ na tieto bolesti sveta sa hľadá veľmi ťažko. Bezpečnostná rada OSN sa usiluje o mierové riešenia. Sme presvedčení, že Slovensko, ako jej nestály člen, prispieva k ním podstatným dielom.

Rok 2006 je aj rokom našich nových medzinárodných ambícií. Podporujeme, ako som už povedal, predovšetkým mierové spolužitie národov celého sveta. Ale aj upevňovanie obrannej a bezpečnostnej stratégie Európskej únie. Snahy o prijatie dokumentu EÚ so silou ústavných garancií. Zvyšovanie akčnosti Vyšehradskej štvorky, jej ďalšie rozširovanie. Aj ďalšie rozširovanie EÚ.
Stará múdrosť hovorí, že štáty nemajú svojich priateľov, majú len svoje záujmy. Ak je to tak, potom sa to dá povedať aj o spoločenstvách štátov. Z toho vyplýva, že základnou úlohou našej súčasnej zahraničnej politiky je, podľa môjho názoru, udržiavať prijateľnú rovnováhu medzi našimi národno-štátnymi záujmami a záujmami Európskej únie. Pevne dúfam, že sa nám postupne podarí nájsť aj efektívnejší spôsob presadzovania záujmov Slovenskej republiky v orgánoch Európskej únie. Presadzovanie týchto záujmov musíme dôsledne vyhodnocovať a koordinovať, zvlášť v spolupráci s partnermi vo V4. Aj vrátane pôsobenia našich poslancov v Európskom parlamente.

Ich súčasné postavenie vnímam na úrovni poslanca, ale poslanie na úrovni vyslanca našej krajiny. Túto „dvojdomosť“ treba doriešiť v našom ústavnom systéme. Za správne a prirodzené totiž považujem, ak Slovensko vystupuje v EÚ ako jednotný celok.
Napríklad v otázke bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ. Diskutuje sa o nej najmä od vzniku irackého konfliktu, aktuálne aj v súvislosti s Afganistanom. Samozrejme, nielen v súvislosti s nimi. Súčasný demokratický svet vedie prirodzený zápas o uplatňovanie základných všeľudských hodnôt v každodennom živote. Ak sme sa postavili na stranu týchto hodnôt – a to sa už stalo, aj v samotnej ústave! – potom sa právom od nás očakáva, že naplníme svoje poslanie, povinnosti i práva aktívnou politikou doma i vo svete. Očakávajú to od nás predovšetkým naši spojenci. V súlade s týmito očakávaniami a v súlade s našimi prirodzenými národno-štátnymi záujmami postupovala vláda minulá, postupuje tak aj vláda súčasná.

Vážený parlament, vážená vláda,
napriek konštatovaniu o stabilite našich vonkajších vzťahov, dali sa v tomto roku do pohybu naše vnútorné vzťahy. Po kolíziách v parlamente, ktoré spôsobila nestálosť parlamentných klubov, našla politická reprezentácia spoločnú reč a prijala rozhodnutie o skrátení volebného obdobia. Za to som sa už verejne poďakoval, a robím tak aj dnes. Vysoko si cením priebeh parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnili v súlade s ústavou a zákonom. Rovnako tak tých najčerstvejších –komunálnych. Občania v nich svojim voleným zástupcom uložili, aby kládli väčší dôraz na riešenie ich existenčných problémov. Osobitne na sociálne a právne postavenie občana, na riešenie podmienok dôstojného života pre nás všetkých.

Za obdobie od mojej predchádzajúcej správy o stave republiky konštatujem, že Slovensko sa v podstate držalo cieľov vytýčených programovým vyhlásením vlády v roku 2002. Dosiahlo veľmi dobré makroekonomické ukazovatele, no žilo najmä reformami a jej dôsledkami. Žije nimi aj dnes. Dodnes hovoríme o reformách ako o nevyhnutných. Múdrejší o konkrétne skúsenosti už vieme, že im prospieva väčší súlad, pokojnejšie tempo a menšia ostrosť krokov. Hoci predchádzajúca vláda prijímala kritiku reforiem s nevôľou, pokúsila sa v závere svojej existencie o ich tzv. „dolaďovanie“. Inými slovami: priznala, že nie všetko sa jej darilo riešiť tak, aby s dopadmi reforiem bola spokojná rozhodujúca väčšina našich občanov. To napokon ovplyvnilo aj výsledky júnových parlamentných volieb. Je to realita.

Iste mi dáte za pravdu, že je ťažké dovidieť všade. Ale pre toho, kto nehľadí len na seba, kto hľadí aj na svoju krajinu a pohybuje sa v nej denno-denne, kto vníma problémy ľudí, pre toho by takéto „dovidenie“ nemalo byť neriešiteľným problémom. Najmä ak ide o naše regióny a riešenie ich príkrych sociálnych rozdielov.

Myslím si, že počet ťaživých ľudských problémov, ktoré narúšajú sociálnu súdržnosť našej spoločnosti, mohol byť ešte nižší, ak by sme finančné prostriedky z EÚ investovali do regiónov účelnejšie a efektívnejšie.
Za úspešné považujeme investície do automobilového priemyslu. Ak však nechceme, aby v budúcnosti lákali na Slovensko zahraničných investorov len nízke dane, odvody a mzdy, budeme im musieť začať ponúkať aj efektívnu znalostnú ekonomiku. Samozrejme, podporovanú našou vedou, výskumom, vývojom, inováciami. Najmä ony začínajú rozhodovať o našej budúcej úspešnosti. A práve z hľadiska budúcnosti ich považujem za našu kľúčovú prioritu. Slovensko potrebuje prijať komplexné a zosúladené opatrenia na odstránenie technologického zaostávania.

Znalostná ekonomika a schopnosť konkurencie. To nie sú módne témy. Ich rozvíjanie v praxi je základným predpokladom úspechu každej národnej stratégie. Aj preto svet prehodnocuje doterajší pohľad na výskum. Pre nás to znamená, že musíme obnoviť vlastnú inovačnú politiku.
Bez systémového myslenia a výučby k systémovému mysleniu, by však táto obnova zostala len snahou. Chápanie vzťahov a súvislostí, riešenie prierezových problémov a dopadov nových krokov v oblasti investícií, inovácií, technológií a spoločenských zmien závisí jednak od vzdelávania a jednak od celkovej klímy v spoločnosti.

Odpovede na takéto celosvetové výzvy neprichádzajú zo dňa na deň. Inovačná a vzdelanostná stratégia predstavujú postupnú a dlhodobú investíciu. Takú si zvolilo napríklad Írsko. Dodržiavalo ju 25 rokov, a to bez ohľadu na výmeny vlád. A úspech je evidentný. Aj my musíme nájsť dostatok politickej vôle, aby sme sa vo svojich snahách upriamili na vzdelanosť a inovácie.
Alebo je to pre nás príležitosť, na ktorú nemáme? Myslím si, že nie. Rozhodnúť sa však musíme. A to neodkladne.

Pri tomto rozhodovaní by sme nemali zabudnúť, že našu budúcnosť nestaviame na zelenej lúke. Slovensko dalo svetu nielen Jurkovičovo družstevníctvo a s ním spojené vnútorné financovanie. Slovensko dalo svetu aj prvú vysokú školu banskú v Európe. I prvú vedecko-technickú spoločnosť na svete. Pri jej vzniku v roku 1789 v Trenčianskych Tepliciach stáli také svetové osobnosti ako Born, Lavoasier či Goethe.

V tejto súvislosti chcem upozorniť na skutočnosť, že Európska komisia prijala návrh na zriadenie Európskeho technologického inštitútu. Ambíciou inštitútu je stať sa vlajkovou loďou špičkovej kvality v oblasti inovácií, výskumu a vzdelávania v Európe. Cieľom je kvalita a excelentnosť, schopnosť rýchlo a efektívne inovovať. Tento cieľ budú realizovať znalostné a inovačné spoločenstvá. Myslím si, že by nebolo zlé porozmýšľať o možnostiach etablovania jedného z týchto spoločenstiev na Slovensku.
A ak sa rozhodneme pozitívne, mali by sme aktívnejšie než doposiaľ prezentovať aj navonok náš záujem.

Znalosti a inovácie nie sú výzvou len pre úzku skupinu, ale pre celú našu spoločnosť. Teda aj pre malých a stredných podnikateľov. Preto naša štátna politika musí cieľavedomejšie zohľadňovať nielen poskytovanie investičných stimulov a podporu investícií zo zahraničia, ale aj podporu domácich podnikateľov. Tí, som presvedčený, vytvárajú významnú časť hrubého domáceho produktu, pridanej hodnoty i pracovných miest. A utužujú aj zdravý lokálpatriotizmus.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
už po vyhlásení výsledkov parlamentných volieb som konštatoval, čo sa od novej vládnej koalície očakáva. A síce, že bude pokračovať v úspešnej zahraničnej politike, a zároveň posilní ekonomickú diplomaciu. To sa aj deje. No najmä – že bude pokračovať v započatých reformách, ale pri ich realizácii bude dôsledne rešpektovať našu sociálnu realitu a v Európskej únii široko uplatňovanú zásadu, že diferencovaná spoločnosť potrebuje diferencované prístupy. A nielen v sociálnej oblasti. Naša spoločnosť takéto prístupy potrebuje, lebo je značne rozvrstvená. Sociálne, vzdelanostne, kultúrne, konfesionálne, záujmovo, atď. Takýto prístup je cestou k možnému synergetickému efektu. Za predpokladu, že sa naozaj zjednotíme v cieľoch, ich obsahu a formách.

Nové sociálne rozvrstvenie spoločnosti prinieslo so sebou aj nemalé napätie. Spôsobila ho chudoba a sociálne poníženie. Keďže nejde len o problém konkrétnych jednotlivcov, musí ho riešiť spoločnosť ako celok. Tak ho rieši dnes celá demokratická Európa.
Aj my sa ho snažíme riešiť. Zatiaľ sme však chudobu a sociálne ponižovanie vnímali a riešili najmä v súvislosti s dôchodcami a staršími ľuďmi. Odborné výskumy našich vedeckých pracovísk však dokladujú, že chudoba na Slovensku najviac postihuje deti do 15 rokov, mladých ľudí do 24 rokov, ako aj mladé rodiny.

Mimochodom, toto poznanie zdôrazňujú aj závery projektu Queen Mary Univerzity of London, zameraného na štúdium chudoby a spoločenského vylúčenia. Hovoria aj o Slovensku. Konštatujú, že deti z našich chudobných rodín „sa nedostávajú k takému kvalitnému vzdelaniu, k takej dobrej kvalifikácii, k takým dôležitým informáciám, k takým užitočným kontaktom, nezískavajú taký dokonalý prehľad o svete a o tom, kam sa hýbe, ako v rodinách bohatších“. Konštatujú nielen to, že chudobní strácajú niekdajšie spoločenské vzťahy, ale aj to, že chudoba sa dedí. Britských odborníkov na výsledkoch výskumu zo slovenského prostredia prekvapila „obrovská odovzdanosť osudu, ktorú charakterizuje veta: už sme sa s tým zmierili, dáko už dožijeme, len nech sa naše deti majú lepšie“. Britskí odborníci sú presvedčení, že „ak sa zmierime so súčasným neoliberálnym modelom, naše deti sa lepšie mať nebudú“.

Aj preto naša spoločnosť potrebuje – podľa môjho názoru – rozvíjať sociálnu solidaritu ako záväzok vzájomnej pomoci, založenej na osobnom úspechu jedných a na individuálnej zodpovednosti druhých.
Presadiť túto zásadu do života, by malo byť poslaním nás všetkých, no najmä vládnej koalície, každého jej člena. Tým myslím aj opozíciu v parlamente.

Vážené panie, vážení páni,
v tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že rôzne cesty, ktorými možno dospieť k vytýčenému cieľu, nie sú spochybňovaním cieľa, jeho podstaty. Nemusíme so súčasnou cestou v tom či onom súhlasiť, aj jej oprávnene všeličo vytýkame. Ale nemali by sme jej brať právo na uplatnenie. Aj o tom je demokracia.

Moderný sociálny štát európskeho typu, znalostná ekonomika, vzdelanosť a kultúrnosť, sociálne a právne istoty, dôstojný život pre všetkých. To sú predsa ideály novembra 89, hodnoty, ktoré sme zakotvili aj do ústavy pri konštituovaní nášho štátu. Všetky kroky, smerujúce k týmto cieľom, som považoval a považujem za ústavné a oprávnené rozhodnutia.

Ak dnes popri hodnote slobody (ktorá je vždy zraniteľná!) posilňujeme aj význam rovnosti príležitostí a solidarity, potom prijímame koncepciu, aká sa uplatňuje najmä na severe Európy, v Nemecku, Francúzsku. Je to legitímna vývojová koncepcia. Životnosť jej však možno dodať len a len občianskou dohodou a podporou. Ony totiž garantujú synergetický efekt, o ktorom som hovoril.
Tohtoročné parlamentné voľby potvrdili, že spoločnosť je na takúto dohodu, na túto cestu pripravená, dokonca ju chce. Odvážnym vraj šťastie praje. Odvážni však musia byť aj pripravení.

Súčasnosť od nás očakáva odbornosť a tímový prístup. Podčiarkujem – najmä odbornosť a tímový prístup. Teda aj schopnosť viesť dialóg. Ak sa súčasná vláda rozhodla obnoviť sociálny dialóg, myslím si, že sa rozhodla správne.
A ak sa jej podarí presadiť, aby sa napríklad Kolektívne zmluvy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami stali jedným zo základných nástrojov právnej a sociálnej istoty pracovno-právnych vzťahov, potom nepochybujem o tom, že sa jej bude dýchať voľnejšie aj pri hľadaní optimálneho projektu moderného sociálneho štátu pre Slovensko.

Myslím si, že programové vyhlásenie vlády bolo sociálne ambiciózne a, samozrejme, ekonomicky náročné. Aby bolo aj úspešné, budeme musieť jednoznačnejšie než doteraz podporovať záujem o vedomosti a zručnosti, stabilizovať aktívnu politiku zamestnanosti. A to spolu, všetci.
Náš občan nežiada nič, čo by mu nepatrilo. Chce žiť dôstojný život, mať európsku perspektívu. Toho všetkého sa dožadoval, dožaduje a bude dožadovať. Je to jeho legitímne právo. A ja ho v tomto práve budem určite podporovať.

Vážený parlament, vážená vláda, dámy a páni,
od svojho nástupu do funkcie som navštívil mnoho miest a obcí; často sa stretávam s občanmi, poslancami, starostami, županmi. Aj na základe poznatkov z týchto stretnutí konštatujem, že žiaden región nie je schopný pokryť svoje potreby samostatne, všetci potrebujú spoluprácu a solidaritu.

Potrebujeme súťaživosť, nie konfrontáciu medzi regiónmi!
Spoločne predpokladáme, že adresná politika a práca so štrukturálnymi fondmi urýchlia rozvoj regiónov. Chce to však odbornejšie, zodpovednejšie a širšie zapojenie do prípravy a rozhodovania o projektoch na čerpanie prostriedkov z Európskej únie. Keďže systém fondov a ich čerpania nemáme stále dosť zažitý, vyskytujú sa v ňom aj niekedy zbytočné problémy.

A nielen tieto, všetky problémy regiónov sa najefektívnejšie riešia v súčinnosti s nimi. Treba posilňovať autoritu štátu i autoritu regionálnych samospráv. (Sám uvažujem o pravidelnom stretávaní sa so županmi. Aj o častejších diskusiách s občanmi.)
Nepochybujem o tom, že si v poslednom období získali aj vašu pozornosť, vážené dámy a páni, povodne, ktoré ohrozujú svet, Európu. Máme s nimi svoje skúsenosti. Tie z posledných rokov odhalili, že povodňami postihnutí občania sú akoby v klepci, z ktorého im štát doposiaľ nepomáhal tak, ako to proklamoval.

Riešenie musíme hľadať predovšetkým v preventívnych opatreniach. Bez súčinnosti ich však nenájdeme. Aj riešenie tohto problému ukáže, ako funguje spolupráca štátnej správy s Európskou úniou, so špecializovanými odbornými pracoviskami, so samosprávami, s mimovládnymi organizáciami, ale aj (v tomto prípade) s poisťovacími spoločnosťami.

Prírodné a ekologické katastrofy, a popri nich najmä rastúce množstvá odpadu, stávajú sa hrozbou našej civilizácie. Znehodnocujú aj našu krajinu. Pritom je zarážajúce, že sme napríklad kvôli krátkodobému finančnému zisku ochotní dovážať k nám cudzí odpad, hoci si nevieme poradiť ani s vlastným. Doceňujme ekologické problémy? Ich riešenie nepozná odklad, len dopad.

V súvislosti s vodou by som rád upozornil na blížiacu sa celosvetovú výstavu v španielskej Zaragoze, ktorá bude upriamená práve na vodu. Dôvod? Pitná voda sa stáva strategickou surovinou. Aj pre nás. No je to aj ďalšia príležitosť otvárať Slovensko svetu. Lebo s vodou v našom prostredí súvisí aj kúpeľníctvo, jaskyniarstvo, rybolov, vodná turistika, minerálne vody, atď. Voda je skutočne život. Pre mňa je v tejto súvislosti alarmujúcou informácia, že vodu z viacerých horských studničiek v Tatrách nemožno piť, lebo je zdraviu škodlivá. Na prvý pohľad drobnosť, ale imperatívneho významu.

Život a zdravie sú najvyššou hodnotou jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. Preto mu pripisuje taký význam naša ústava i ťažko skúšaná mravnosť. Rovnako ako vymožiteľnosť práva, či bezpečnosť a istoty občana na ulici. Prvé kroky, ktoré v tejto súvislosti urobila nová vláda, sú len vykročením k očakávaným istotám. Občania dúfajú, že ich zdravie nezostane tovarom, právo nedoriešeným spisom, pohyb na ulici obavou.

Vážené panie, vážení páni,
rôzne odborné skupiny hovoria o Slovensku ako o najotvorenejšej ekonomike. Napriek tomu – podľa údajov Štatistického úradu – stále dovážame za viac peňazí, než vyvážame. Aj keď prognózy hovoria o postupnom obrátení tohto pomeru, vďaka automobilovému priemyslu, nie som si istý, či kalkujú s novými komoditami, ktoré budeme musieť dovážať. Takou je napríklad energia.

Za mimoriadne otvorené otázky, ktorých riešenie dnes spoločnosť očakáva, je energetická a potravinová bezpečnosť a sebestačnosť.
Riešenie energetickej sebestačnosti cestou dostavby tretieho a štvrtého bloku jadrovej elektrárne Mochovce považujem za prijateľné, dokonca za potrebné. Najmä ak máme za sebou takmer kompletné stavebné práce. Upozorňujem však, že riešenie energetickej bezpečnosti, to je aj riešenie jadrového odpadu, jeho uskladnenia. Aj tu musí mať ekológia zelenú.
V prvom rade však potrebujeme jasnú a dôsledne prepracovanú energetickú stratégiou, ktorá zohľadní všetky naše možnosti, ale aj úskalia.

K hľadaniu úsporných opatrení v energetike by sme mali prizvať odborníkov z teórie a praxe. Myslím si, že v tejto súvislosti by sme mali ráznejšie presadzovať zatepľovanie a rekonštrukciu bytov. Vykurujeme ulice. Občania tak prichádzajú o značné finančné prostriedky, ktoré by mohli použiť naozaj účelne. Napríklad na vzdelávanie, racionálne stravovanie, zdravotnú starostlivosť, kultúru, či na dovolenky.

Projekt zatepľovania bytov, najmä v súvislosti s modelovaním energetickej bezpečnosti, musíme vrátiť na stôl Európskej komisie. Jej opätovné odmietnutie by som považoval za dôležitý signál pre Slovensko. Veď nielen tvorba nových energetických zdrojov, ale aj efektívne znižovanie energetickej náročnosti je cestou k energetickej bezpečnosti Európskej únie, teda aj nás.

Spoločnosť dnes diskutuje o tom, že energie kupujeme podstatne lacnejšie ako ich predávame spotrebiteľom. Oceňujem účasť našich masmédií na tejto diskusii. Očakávam, že distribútori korektne a zrozumiteľne vysvetlia občanom, ako je to s našimi cenami energií. A nejde len o ceny plynu, ale aj elektrickej energie, pohonných hmôt, tepla, vody, atď.

Pokiaľ ide o potravinovú sebestačnosť, aj tu je dôležitým predpokladom jej zabezpečenia vysoký stupeň súčinnosti. Samozrejme, s Európskou úniou. Ale aj so Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou a so Zväzom poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností.

Spolupráca je dnes rozhodujúcou požiadavkou na našu pôdohospodársku a potravinovú politiku. Ak nenájdeme dostatok ústretovosti, budúci nepriaznivý vývoj ohrozí samotnú podstatu nášho podnikania na pôde.
Agrárny sektor predstavuje pre nás ťažiskovú vidiecku ekonomickú aktivitu. V mnohých regiónoch a obciach aj dôležitý zdroj zamestnanosti. Jeho nepriaznivý vývoj by preto viedol k zhoršeniu životnej úrovne vidieka.
Diskusiu k uvedeným oblastiam a ich problémom prijímam ako podnetnú, upozorňujúcu na naše zásadné potreby a možnosti. Rozhodnutie naprávať nedôslednosti na úsekoch potravinovej a energetickej sebestačnosti a bezpečnosti považujem za úplne logické a opodstatnené.

Chcem povedať, že podporujem tiež tézu, že štát môže byť rovnako dobrým správcom svojho majetku ako súkromný sektor. Úspech však závisí od odbornosti a morálno-vôľových vlastností ľudí, ktorým sa spravovanie zveruje. Dôležitý je teda nielen ich výber, ale aj priestor na akčnosť a dôraz na osobnú zodpovednosť.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci,
aj vzdelávanie a kultúra musia dostať priestor, ktorý potrebujeme na ďalšiu humanizáciu a mravné posilnenie našej spoločnosti. Veď práve ony sú základným predpokladom solidarity a synergie. Tvoria most medzi občanom a jeho potrebami a medzi potrebami a cieľmi spoločnosti. Aj preto vzdelávanie a kultúra nemôžu stáť na neistých nohách.
Vzdelanosť a kultúrnosť považujem za dominantný imperatív našej doby! Žiaľ, musím konštatovať, že v tomto smere máme dlhodobo značné resty.

Na základe úpravy lisabonskej stratégie sme mali už v roku 2005 predložiť Národný program celoživotného vzdelávania, ktorý je kľúčom k znalostnej ekonomike i k našej budúcej úspešnosti. Neurobili sme tak len my a Maďarsko.
Strata tempa vo vzdelávaní je zužovaním našich možností. A zvyšovaním – a to hovorím úplne vážne - rizík do budúcnosti.
Vláda by mala iniciovať a riadiť aj zmeny vo vysokom školstve, nie byť v ich vleku. Ak štát preberá na seba bremeno platenia za vysokoškolské štúdium, nerieši tým všetko. Mala by sa inšpirovať napríklad modelmi, ktoré aktivizujú najmä firemné štipendiá, či štúdium na súkromné náklady.

Musíme konať tak, aby nám vzdelaní ľudia zbytočne neodchádzali za prácou do zahraničia. Najmä ak v nejednom prípade odchádzajú do pozícií, ktoré sú hlboko pod úrovňou ich vzdelania, znalostí a zručností.
Som presvedčený, že zo vzdelanosti a tvorivosti musíme urobiť výhodu predovšetkým pre našu spoločnosť. Aby sa tak stalo, musíme dotiahnuť obsahovú, metodickú, didaktickú a vôbec pedagogickú stránku reformy vzdelávania a výchovy. Obsah a rozsah učiva upraviť tak, aby zodpovedal stupňu, zameraniu i dobovým potrebám znalostnej ekonomiky. Musíme posilniť sociálne a spoločenské postavenie našich učiteľov, pedagógov. Predovšetkým však musíme motivovať ľudí pre spomínané celoživotné vzdelávanie a vytvoriť podmienky na jeho uplatnenie.

Do procesu vzdelávania a výchovy musíme širšie zapojiť súkromný podnikateľský sektor. Len tak nájdeme dostatok finančných zdrojov na vzdelávanie, rozvoj vedy a na inovácie. Ak sa nám to nepodarí, potom nemôžeme očakávať, že sa do týchto odvetví vráti dynamika, že sa posilnia ich odborné kapacity.

Pokiaľ ide o kultúru, štát by mal konečne prijať funkčný model jej financovania. Využiť celospoločenské možnosti jej pôsobenia. Štát by mal pochopiť, prečo sa za kultúru platí a prečo sa dopláca na nekultúrnosť.
Kultúrnosť, ako realizovaná kultúra, stáva sa jedným zo základných znakov modernej spoločnosti. Zvlášť po vstupe globalizácie do nášho bytia. Jedinečnosť národnej kultúry sa neopakuje. A živelnosť jej uberá určite na sile. Ak napríklad chceme, aby naši umelci presvedčivejšie zobrazovali našu súčasnosť i svoj priamy vzťah s vrcholmi našich národných kultúrnych hodnôt, musia pocítiť podporu štátu v tomto smere. Iba tak môže kultúra ráznejšie presadzovať aj výmenu kultúrnych hodnôt, zvlášť európskych, ako jeden zo základných nástrojov porovnávania a vlastného rozvoja.

Kultúra takto môže ponúknuť viac aktivít mládeži, ktorá je vo vleku masovej kultúry a spotrebného životného štýlu. A nielen kultúra, ale celá spoločnosť.
Istá časť mládeže totiž uniká pred realitou, hľadá si náhradné riešenia i vzory, a žiaľ, neraz i kriminálom zaváňajúce aktivity. No nielen táto časť mládeže začína nahlas hovoriť o dvojtvárnosti našej spoločnosti. A to je povážlivé.
Problémy voľného času mládeže a jej plynulého prechodu do pracovného procesu by si od vlády zaslúžili tiež väčšiu pozornosť, než im bolo venované doteraz. V programovom vyhlásení vlády je tiež len stručná zmienka. Pre úplnosť treba dopovedať, že v systéme výchovy celej našej mladej generácie by sa mali ústretovejšie uplatňovať aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Aj mimovládne organizácie. Je treba rozhodnejšie podporovať tieto aktivity občianskych združení, ktoré konkrétnymi a reálnymi projektmi môžu pomôcť riešiť najmä problémy našej mladej generácie.

Vážené panie, vážení páni,
máme demokratický politický systém, ktorý oproti minulosti rozšíril občianske práva a slobody. Avšak väčšina ľudí sa ich ešte len učí uplatňovať, slobodu ešte stále nespája so zodpovednosťou.
Možno aj práve preto medzi základné problémy a úlohy celospoločenského významu patrí boj s takým negatívnym a škodlivým javom ako je kriminalita. Ťažko pochopiť, že sa jej darí v spoločnosti, o ktorej sa domnievame, že je pomerne vzdelaná a kultivovaná, vo vysokom percente spojená s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Dá sa povedať, že nie je dňa bez ublíženia na zdraví či živote, obmedzovania osobnej slobody, bez podvodov, úplatkárstva, krádeže, lúpeže, ale aj mravnostných trestných činov. Myslím si, že treba prekonať preceňovaný názor, že všetko vyriešia prísne tresty. Áno, ak páchateľ spácha trestný čin, vzápätí musí nasledovať jeho odhalenie, postavenie pred súd, odsúdenie a výkon sankcie. Ale moderná kriminológia razí cestu, že základom riešenia kriminality je prevencia. Najmä sociálna, vedomostná a mravnostná. A to cez poznávanie podmienok a príčin kriminality a cez ich odstraňovanie. Ale zmeniť tento vývoj môžeme len vtedy, ak dokážeme pozdvihnúť morálku, kultúrnosť, vzdelanosť, praktický humanizmus a právne vedomie v duchu Ústavy Slovenskej republiky. A tu máme všetci, bez výnimky, značné podlžnosti.

Vážené panie poslankyne, poslanci, vážení predstavitelia vlády,
ukazuje sa, že svet, a teda aj Európska únia, má dosť svojich problémov, takže sa nemôžeme čudovať, ak nevníma niektoré reálie života na Slovensku. Privítala naše pokojné osamostatnenie sa, avšak razom akoby zabudla, že občania našej vlasti – po dlhých rokoch „podriaďovania sa“ – sú ešte stále dosť citliví na svoju národnú pozíciu, na národnú suverenitu ako takú. Aj preto Slovensko tak ústretovo riešilo a rieši otázky súvisiace s právami národnostných menšín a etnických skupín. Osobne som verejne deklaroval, a zdôrazňujem to, že dnes Slovensko zachová v tejto oblasti všetky dosiahnuté pozitíva.

Ukazuje sa však, že takéto „gestá“ chápe často zahraničie ako potvrdzovanie ťažkostí, ktoré naše národnosti a etnické skupiny musia neustále znášať ako krivdy a ich naprávanie, hoci v porovnaní s inými krajinami je aj ústavné i praktické postavenie týchto skupín slovenského obyvateľstva, dovolím si to povedať, viac ako štandardné.

Kde hľadať chybu? Myslím si, že sme ponechali interpretáciu týchto občianskych práv a ich realizáciu na Slovensku na pár jednotlivcov. A pritom je to podstatne širší a veľmi citlivý vzťah. Potvrdzujú to aj moje spoločné kroky s maďarským prezidentom, pánom Sólyomom, so študentmi na univerzitách v Maďarsku a na Slovensku. Nebojme sa poukázať na naše celkové pozitívne riešenia národnostnej politiky v rámci EÚ.

Pokiaľ ide o rómskych spoluobčanov, myslím si, že minulá vláda podnikla kroky, ktoré treba podporiť. Napríklad uplatňovaním tzv. rómskych asistentov.
Aj vďaka ním máme príležitosť zvyšovať vzdelanosť, kultivovanosť tejto skupiny obyvateľstva, jej integráciu do spoločnosti. A najmä znižovať jej odkázanosť na sociálnu pomoc.

Panie poslankyne, poslanci,
na záver môjho vystúpenia som si nechal problémy, ktoré významne vplývajú na klímu v našej spoločnosti. Objektívna informovanosť, zákonnosť a ústavnosť. Aj preto, že majú a budú mať závažný vplyv na náš ďalší vývoj.
Stavovská novinárska organizácia sa na mňa (a určite nielen na mňa) obrátila listom. Neskôr sa k jeho obsahu uskutočnilo moje osobné stretnutie s jej štatutárnymi zástupcami, ktorí vyslovujú požiadavku na nový obsah Tlačového zákona. Chcú zamedziť zbytočným, často nechutným problémom v tejto oblasti, ktoré sú neraz dôsledkom neoverených a neobjektívnych informácií. Túto snahu by sme mali podporiť.

Rovnako aj riešenie problémov, ktoré sa opakujú vo verejnoprávnych inštitúciách. Ich činnosť treba chápať ako konanie vo verejnom záujme spoločnosti, na základe a v medziach zákona. Teda ako zmluvný vzťah medzi štátom a týmito inštitúciami. Mali by sme posilniť autoritu zákona i morálnu zodpovednosť tých, ktorí za jeho výkon a dodržiavanie zodpovedajú. A to tak na strane štátu, ako aj na strane štatutárnych zástupcov.

História i celosvetová súčasnosť dokazujú, že spoločnosť bez problémov neexistuje. A určite existovať ani nebude. Ako som sa presvedčil aj počas mojej letnej návštevy Nemecka, problémy môžu posúvať spoločnosť aj dopredu. Ak bolo v Nemecku potrebné upraviť – vzhľadom na globalizáciu svetovej ekonomiky a vývoj v Európskej únii – kompetencie medzi spolkovou vládou a vládami spolkových krajín, nemeckí politici neváhali urobiť zásadné ústavné zmeny. Najväčšie za posledné obdobie.

V poslednom období, som si aj u nás vypočul viacero odborných diskusií k Zmluve o Európskej ústave i k zneniu našej ústavy.
Zazneli najmä upozornenia, ktoré po vstupe do Európskej únie súvisia s národným prvkom a občianstvom. Myslím si, že sme dnes už prešli vážnym obdobím vývoja, ktorého výsledky nás nabádajú, aby sme ich vyjadrili aj v zákonodarnej a praktickej politike. Diskutujme o týchto politicko-právnych problémoch. Výsledky týchto diskusií, rozhodnutia sa však môžu opierať len o hlboký záujem a zhodu politických síl, zúčastnených na parlamentom rozhodovaní. Na ich prijatie je potrebný vysoký stupeň politickej kultúry a etiky, ale aj široká odborná a spoločenská dohoda.

Dovoľte mi, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
aby som napokon zhrnul načrtnuté základné vývojové tendencie, zdôraznil rozhodujúce ciele, ich možnosti a predpoklady, ako ich vidím.
Naším dominantným národno-štátnym záujmom – z pohľadu občana, a teda aj z pohľadu hlavy štátu – je predovšetkým dôstojný život pre všetkých, európska perspektíva pre každého.Tento cieľ našich cieľov získava na reálnosti len za istých predpokladov a rámcov.
Podarilo sa mi ich tak trochu zhrnúť do siedmich bodov.

Po prvé – V kontinuite našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá je súčasťou EÚ a NATO. V posilňovaní akčnosti a autority Vyšehradskej štvorky. V aktivizácii ekonomickej diplomacie. V rešpektovaní skutočnosti, že nielen svet, ale aj ekonomický priestor má štyri svetové strany.

Po druhé – Je to kontinuita reformných krokov. Pravda, pri uplatňovaní zásady, že diferencovaná spoločnosť si vyžaduje realizáciu diferencovaných prístupov. Reforma nepozná definitívne riešenia. Aj preto musíme za pochodu formovať moderný sociálny štát európskeho typu pre Slovensko. Prirodzene, aj s podielom odborných kruhov na tomto procese.

Po tretie – Orientácia na vzdelávanie, vedu, výskum, vývoj a inovácie, ktoré sú predpokladom úspešnej znalostnej ekonomiky a vedomostnej spoločnosti. Vzdelávanie, tvorivosť a kultúrnosť sú ekonomickým i etickým imperatívom našej doby. Bez ich systémového začlenenia do procesu synergie, bez ich odborného zázemia a bez výraznej finančnej podpory stratia naše reformné kroky dych. Stanú sa len hasením žeravých problémov.

Po štvrté – Ochrana prírodných zdrojov. Pôdy, vôd a lesov. Prehlbovanie metodiky ochrany a dôraznejšia inšpekcia životného prostredia sú nielen základnými nástrojmi ich revitalizácie, ale aj prejavom moderného vlastenectva a určitého patriotizmu.

Po piate – Energetická a potravinová sebestačnosť a bezpečnosť sa stávajú pre EÚ i pre nás kľúčové. Očakáva sa, že pri ich realizácii prejavíme viacej odvahy, koncepčnosti, dôslednosti a súčinnosti.

Po šieste – Podpora pomoci, spolupráce a súťaživosti medzi regiónmi. Životaschopnosť tohto cieľa tkvie v aktívnej politike zamestnanosti, vo zvyšovaní kvality projektov a efektívnosti využívania štrukturálnych fondov, v posilňovaní autority regionálnych samospráv.

Po siedme – Spoločnosť odmieta, aby sa zo zdravia robil tovar, z práva nedoriešený spis, z pohybu na ulici obava. Preto v súlade s ústavnosťou posilňujme zákonnosť a mravnosť, ktoré sú zrkadlom našej kultúrnosti. Sú to nevyhnutné prostriedky pozitívneho prístupu k riešeniu každodenných problémov našich občanov.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená vláda,
úprimne si želám, aby sme si do budúcnosti rozumeli. Aby sme sa nebáli problémov, ktoré v každej spoločnosti vznikajú , ale aby sme sa snažili ich riešiť vzájomným pochopením a vzájomnou realizáciou aj v prípade nevýhodnosti pre jednotlivca, ale prospešnosti pre spoločnosť. Veľkou odvahou súčasného pápeža bola cesta do Turecka. Aj on v tomto prostredí hľadá spoluprácu, súčinnosť pri vytváraní mierovej, ľudskej a humánnej spoločnosti. Prečo by sme raz nemohli hľadať na Slovensku takúto spoluprácu, aby sme vytvorili ozaj medziľudsky prijateľnú, spoločnosť s cieľmi pre humanitu a spoluprácu.

Ďakujem vám, že ste ma vypočuli.