Pozdravné vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na oslavách 160. výročia vzniku Prvej Slovenskej národnej rady, Myjava 19. 9. 2008

Vážení pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu,
vážení členovia parlamentu a vlády Slovenskej republiky,
eminencie a excelencie, vzácni hostia,
milí hostitelia,
dámy a páni

je to už 160 rokov, čo sa v tomto malom slovenskom meste uskutočnilo prvé rokovanie najstaršej slovenskej politickej inštitúcie – Slovenskej národnej rady. Položme si v tejto súvislosti dve otázky. Čo priviedlo slovenských politických predstaviteľov k vytvoreniu tohto orgánu? A čo ich pomklo k tomu, aby vyhlásili a viedli slovenské povstanie meruôsmeho roku?

Písal sa rok 1848. Európa sa rozhodla, že jej morálne prestarnutý a chorý svet potrebuje mladú krv. Revolúcie vo Francúzsku, Nemecku, Rakúsku i Uhorsku rúcali režimy a spoločenské poriadky. Prebúdzali sa aj národy túžiace po národnej slobode. Rástlo národné povedomie i politická vôľa – vydobyť pre národ čo najviac politických, občianskych a správnych právomocí. Mierovou cestou, cestou dohôd a rokovaní. No keď to bude nevyhnutné, aj ozbrojenou silou.

Túžba po samostatnom a plnohodnotnom národnom živote bola pre zakladateľov Slovenskej národnej rady métou, kvôli ktorej boli ochotní obetovať svoje osobné šťastie, zasvätiť svoj život národu.

Pre slovenskú národnú vec povstali pod vedením Slovenskej národnej rady šíky dobrovoľníkov, aby za ňu bojovali, aby kvôli nej obetovali aj svoje životy; taká to bola pre nich posvätná vec. Šli s jediným cieľom: hájiť naše oprávnené národné záujmy a práva. Aj keď sa tento boj za naše národné práva v Uhorsku neskončil podľa predstav jeho osnovateľov, ukázal cestu, ktorej sa nasledujúce generácie nikdy nevzdali: dvíhať slovenského národného ducha, nerobiť z neho legendu, ale skutočnosť.

Už tento boj ukázal, že Slováci sa národne vedia zorganizovať, vedia prekonať svoje konfesionálne a iné rozdiely, vedia využiť politickú situáciu na nastolenie svojich záujmov.

Aj preto o 70 rokov neskôr, v roku 1918, nikoho neprekvapilo, že sa opäť spontánne a jednomyseľne sformovala Slovenská národná rada. Priebeh prvej svetovej vojny naznačoval, že by malo dôjsť ku geopolitickým zmenám v strednej Európe. Dula, Medvecký, Hodža, Hlinka, Rázus a ďalší slovenskí politici prostredníctvom Deklarácie slovenského národa nezaváhali a zdvihli hlas za slovenskú vec.

Cesta, ktorou viedli Slovákov, nás vyslobodila z ríše, ktorá im prinášala mnoho národného a sociálneho utrpenia. Národná rada sa pričinila o vytvorenie slobodného Československa, čím sa slovenskému národu otvorili nové možnosti rozvoja.

V čase hrozby fašizmu, začiatkom druhej svetovej vojny, bola Slovenská národná rada sformovaná po tretí raz. Slovenskými exilovými politikmi na čele s Milanom Hodžom. Je svedectvom toho, že aj v čase nástupu fašizmu mala slovenská politika osobnosti, ktoré sa proti tomuto zlu vedeli postaviť, vedeli svojmu národu ponúknuť politickú alternatívu. V záujme demokracie a slobody.

A opäť to bola Slovenská národná rada, ktorá v ilegalite, počas druhej svetovej vojny, pripravila na Slovensku národné povstanie. Táto významná udalosť slovenských dejín bola plne v politickej réžii Slovenskej národnej rady, ktorá sa postavila proti okupácii Slovenska nemeckou fašistickou armádou a prevzala moc nad slobodným neokupovaným územím. Tak sa v bojoch proti fašizmu, za slobodu a demokraciu začala nová, už neprerušená éra pôsobenia Slovenskej národnej rady.

Aj po dlhých rokoch totality to bola práve Slovenská národná rada, ktorá v roku 1992 prijala Deklaráciu o zvrchovanosti a demokratickú Ústavu slovenskej republiky. Na pôde Slovenskej národnej rady sa odohral vrcholný zápas o samostatnú, zvrchovanú a demokratickú Slovenskú republiku.

Náš parlament, ako najvyšší zákonodarný zbor, má za sebou vyše 15-ročné konanie v samostatnej Slovenskej republike. Pohyb v nej je istou formou kroniky, zachytávajúcou vývoj politického života, vývoj spoločnosti a udalostí našej novodobej štátnosti. Bol svedkom chvíľ slávnostných, svedkom úspechov, ktoré náš mladý štát dosiahol, ale aj, žiaľ, svedkom chvíľ menej šťastných, chvíľ, ktoré nevzbudzovali práve najlepšiu odozvu.

Politický život a politický zápas v štáte má v období medzi voľbami prebiehať najmä v parlamente. To je tá pôda, ktorá je na to určená. Má svoje pravidlá, ktorými sú popri rešpektovaní ústavnosti a zákonnosti najmä princípy politickej kultúry. Podľa nich nestačí len to, čo sa patrí. V politike musí byť základnou výbavou každého ústavného činiteľa, každého verejného činiteľa, každého politika – kultúrnosť.

Je na nás, aby sme spoločným úsilím vytesnili za hranice politického a verejného života prejavy neznášanlivosti, nekultúrneho vystupovania či konania. V našom verejnom živote nesmú mať miesto hrubosť, klamstvo, ani urážky jednotlivca či spoločenskej skupiny. V politickom súperovi nesmieme vidieť nepriateľa, ktorého treba zničiť, či vykonštruovane poškodiť. V minulosti, keď sa v Slovenskej národnej rade rozhodovalo o základných smeroch ďalšieho postavenia a osudov národa, sa vedeli vedúce osobnosti stretnúť a dohodnúť. Bez predsudkov, bez animozít, v záujme potrieb národa a štátu.

Oveľa využívanejšie, účinnejšie, už ako samozrejmé by toto pravidlo malo platiť dnes, keď máme svoj samostatný štát.

Slovenská národná rada je dnes našim najvyšším ústavodarným a zákonodarným orgánom. Od kvality jej zákonov závisí život v jednotlivých oblastiach spoločnosti. Preto musí k tvorbe zákonov pristupovať tak, aby zodpovedali potrebám praxe a boli uplatniteľné. Aby podporovali dynamický rozvoj nášho hospodárskeho a sociálneho bytia, našej vzdelanosti, tvorivosti a kultúry. Od zákonov sa odvíja aj kvalita nášho štátu – dôstojný život pre všetkých.

Vážené dámy, vážení páni,

Slovensko, ako člen Európskej únie, sa musí zamýšľať aj nad tým, ako môže naša Národná rada, spolu s vládou, vstupovať do tvorby európskej legislatívy. Naša národná legislatíva a legislatíva Európskej únie predstavujú dnes spojené nádoby. Čím väčšiu pozornosť im budeme venovať, tým väčší osoh nám prinesú.

Tvorba európskej legislatívy by nemala obchádzať národné parlamenty, a to najmä v etape jej prípravy. Ide o normy, ktoré platia priamo v členských krajinách, ako aj o normy, ktoré si vyžadujú následné schválenie jednotlivými členskými krajinami.
Nechcem sa nikoho dotknúť, ale ich pasívne schvaľovanie je – nezúčastnenosť na schvaľovaní.

Národné špecifiká jednotlivých krajín môžeme, ba musíme zachovať aj v Európskej únii. Pretože chceme zachovať európsku rôznorodosť. Základná európska legislatíva nám k tomu núka priestor, ktorý, žiaľ, nie vždy adekvátne využívame. Akoby sme sa stále čohosi báli. A niet sa čoho. Veď náš cieľ sa nelíši od cieľa ostaných krajín aliancie – spoluvytvárať priestor bezpečnosti a prosperity pre všetkých občanov Európy.

Európska legislatíva by mala byť zameraná predovšetkým na to, ako regulovať právny rámec pre prosperujúcu európsku ekonomiku a spoločnosť. Spoločnosť takú, ktorá dokáže poskytnúť jedným dychom plnú sebarealizáciu jednotlivcovi i prospech všetkých.

Vážené slávnostné zhromaždenie,

pred 160. rokmi, v dome vdovy Kolényovej, tu na Myjave, prvýkrát v dejinách zasadala Slovenská národná rada. Vývoj ukázal, že jej zakladatelia, ani inštitúcia, ktorú vytvorili na obranu národných práv, sa nestratila v spleti zložitých historických udalostí. Je tu aj dnes – ako stálica. Aby ľudí orientovala, ukazovala im cestu. Tak ako to dokázala aj podujatiami počas roka Ľudovíta Štúra, či Jozefa Miloslava Hurbana.

No nie je to len jej povinnosť. Pre nás, pre všetkých musí byť cťou: pracovať pre ideály, ktoré zakladateľské osobnosti Slovenskej národnej rady – dnes Národnej rady Slovenskej republiky – vyznávali. Je len na nás, aby sme svojím každodenným zápasom za pravdu, právo a spravodlivosť hájili dobré meno Slovenska, aj vďaka inštitúcii, ktorej významné jubileum dnes oslavujeme.