Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti udelenia štátnych vyznamenaní, Bratislava, Historická budova NR SR 3. 1. 2012

Vážený pán predseda národnej rady,
vážená pani predsedníčka vlády,
vážená pani predsedníčka ústavného súdu,
vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
vážení páni prezidenti, vážení zástupcovia cirkví,
vážení laureáti, vážení a milí prítomní,

posledné dni roka okrem dôstojnosti vianočných sviatkov sú charakteristické aj väčšou usilovnosťou dobehnúť zmeškané, no nie vždy sa to podarí, častokrát nám dané úlohy ostávajú na nový rok.

A tak je to aj dnes. Čakajú nás úlohy, ktoré bez schopných a zodpovedných ľudí – osobností len ťažko budeme zvládať. Prečo to hovorím – zažili sme pád vlády, ktorá od začiatku svojho vzniku hľadala stabilitu. A práve tu vidím úlohu, ktorá nám ostala na tento rok.

Myslím si, že spoločnosť, autority a vôbec ľudia musia vytvoriť dôslednejší tlak na našu politickú scénu, aby sme od každého verejne činného človeka, politika, dosiahli maximálny odborný výkon a vysoko kultivovaný verejný prejav. V práci politika však odborný výkon a kultivovaný prejav musia mať k sebe tak blízko, že sa jednoducho nemôžu obísť; buď nimi človek disponuje, alebo ich nemá. Preto sa treba neustále zamýšľať, či nové tváre, ktoré sa usilujú vstúpiť do politiky, spĺňajú tieto základné kritériá, alebo ide o ľudí, pre ktorých je politika len hra, v žiadnom prípade nie služba ľudu.

V tejto súvislosti nemôžeme obísť otázku, či je ľudský život dosť dlhý na to, aby zanechal stopu v pamäti národa, či dokonca v novodobých dejinách európskej občianskej spoločnosti. Iste vám v tejto chvíli prebleskli mysľou viaceré mená významných osobností, ktoré svojím tvorivým géniom ovplyvnili vývoj našej i európskej civilizácie.

Svojimi vynálezmi, objavmi, modernejšie povedané inováciami, ohromnými dielami vedy, techniky, kultúry, umenia...

Prirodzenou ľudskou vlastnosťou je pozerať sa aj do spätného zrkadla, aby sme múdrejší o prejdený úsek dejín videli, či ideme tak, že po nás nezostávajú zdemolované spoločné hodnoty a zničené životy. Ale aj ako žijeme. Či máme prácu, či nás baví do nej chodiť; či máme priateľov a či sa s nimi radi stretávame; či nám vystáva čas na návštevy divadla, kina, športových podujatí. Alebo sa nám život zúžil na povinnosti a všetko dobiehame v poslednej chvíli, a ako som povedal na začiatku, mnohé prepotrebné potom niekedy ani nestíhame.

Nikto nepochybuje, že veda, vzdelávanie, technický rozvoj, zdravotná a sociálna starostlivosť o človeka tvoria živnú pôdu pre bežné ľudské počiny, ale aj pre tvorivé, hlboko humánne skutky. Je tu však aj zorný uhol umenia, ktoré prináša svoj vlastný pohľad na život. Povedal by som, cez celkom intímne nazeranie. Od umenia však nemôžeme chcieť to, čo od vedy, a od vedy to, čo od umenia. Aj keď v celých dejinách ľudstva kráčajú vedno, vzájomne sa podnecujú a doslova aj ovplyvňujú.


Vážení ocenení,

obrazom takejto symbiózy ste aj vy. Nechýbala vám pevná vôľa a vytrvalosť, zdolali ste prekážky a svoj cieľ ste dosiahli – Váš úspech je prospechom aj pre nás všetkých.

Pre každú krajinu je šťastím, keď sa môže spoľahnúť na vzácnych ľudí – ľudí morálnych hodnôt, nadradených nad vlastné záujmy. Slovensko dnes takých ľudí potrebuje.

Naše očakávania, ktorými sa obraciame na vedu a kultúru, sa prehlbujú. Tak ako sa prehlbujú problémy a protiklady súčasného sveta. A tak sa zákonite pýtame aj na to, do akej hĺbky je naša veda a umenie spojené s problémami doby, ktorú žijeme. Podľa toho, koľko sme toho ochotní priznať dnešku, ako následku toho, čo mu predchádzalo, akými dejinnými udalosťami sme museli prejsť, aby sme dostali novú príležitosť. Príležitosť nesklamať seba ani iných. Iných určite viac než seba.

Dnes, na prahu nového roka 2012, stojíme pred problémom kultúry medziľudských vzťahov, aj vzťahov medzi človekom a prírodou, medzi produkciou tovarov, ich spotrebou a odpadom a mnohých iných nadväzností. Tento a takto širšie vymedzený problém kultúry vzťahov sa týka mnohých vedných odborov. Osobitné poslanie v hľadaní a zrkadlení jeho príčin by malo plniť umenie. Potrebujeme sa dopátrať pravdy o nás, o našich vzťahoch i perspektívach našej spoločnosti. Teda aj o tom, čo tieto vzťahy i pravdu o nich deformuje, čo je príčinou rastúcej neprívetivosti, bezohľadnosti, ľahostajnosti, ale aj niekedy závažnej kriminality.

Potrebujeme poznať pravdivý obraz o nás, aby sme nešli za nesprávnym cieľom. Lebo – všetci sme na križovatke, všetci sa rozhodujeme, mnohí váhame, a nikto z nás nemôže vedieť, či sa nemýli.


Vážené slávnostné auditórium,

udeľovanie štátnych vyznamenaní má už svoju tradíciu. Aj toto stretnutie bude už zajtra v istom zmysle súčasťou tradície; ak - pravda veci trošku zjednodušíme.

Život každého z nás sa tak, opäť povedané zjednodušene, stáva súčasťou tradície, ktorá však potrebuje aj nové podnety.

Samozrejme, aj program našej politiky potrebuje nové podnety a iniciatívy. Tak ako náš život potrebuje nové impulzy, signály, inšpirácie, lebo sa nezaobíde bez tvorivosti. Bez tvorivosti totižto niet ani dialógu, sú len monológy. Lenže ak sa začína politická kultúra, vlastne niekedy aj nekultúrnosť vylievať z brehov, stáva sa aj svojvôľou.

Možno by sme mali zvýšiť nároky na našu vedu a kultúru. Tak ako na politiku. Potrebujeme totiž pomenovať to, čo rozhoduje o ich pozitívnom vývoji a čo v nich pôsobí cudzorodo. Odpovedať by mali najmä tí, od ktorých sa to očakáva v prvom rade, teda vedci a umelci. Bez ohľadu na to, že sa vystavím útokom „povolaných kritikov“ ale štát musí mať záujem vytvárať im dostatočné podmienky. Našou povinnosťou je otvárať sa vedou čo najširšiemu svetu poznania, aby sme boli schopní prijímať a chápať aj národnoštátne jedinečnosti.

A chcem zdôrazniť aj to, že je naším poslaním, aby sme sa kultúrou, umením ponárali do najhlbších národných dejín, aby sme boli schopní objavovať skryté súvislosti vecí, lebo na chápanie zmyslu života nestačí len um, svet musíme prijímať a chápať tak trochu aj srdcom. Povedané slovami Georgesa Braquea „Umenie má znepokojovať. Veda podnecovať istotu.“


Vážení laureáti,

bolo mi cťou stretnúť sa s vami a odovzdať vám vysoké štátne vyznamenania. Naša spoločnosť nimi oceňuje a vyzdvihuje vaše celoživotné dielo, individuálne výkony, vaše zásluhy o dobré meno Slovenskej republiky doma, ale aj vo svete.

V tejto chvíli venujme, prosím, spoločnú tichú spomienku tým, ktorým bolo vyznamenanie udelené in memoriam.

Moje poďakovanie patrí nielen vám, vážení ocenení, ale aj vašim blízkym v rodinách i na pracoviskách, ktorí sa stali súčasťou vášho života, v istom zmysle teda i vášho diela či výkonu. Verím, že už dnes, niektorí cestou domov, budete myslieť na to, čo na vás, obrazne povedané, čaká na stole; alebo v tejto chvíli vo vás dozrieva ako nový podnet. Úprimne si želám, aby ste sa stali aj vy sami podnetom, vzorom. Osobitne pre našu mladú generáciu.


Vážené auditórium,

do nového roka 2012 i do všetkých budúcich rokov vám želám pevné zdravie, šťastie a radosť zo života.

Úprimne ešte raz vám gratulujem k udeleniu vysokých štátnych vyznamenaní.