Spoločný rozhovor prezidenta SR a prvej dámy pre magazín českého denníka Mladá fronta Dnes, 5. 5. 2010

Pamätáte sa na svoje zoznámenie?

SG (Silvia Gašparovičová): Pri športe, pri basketbale. Obidvaja sme športovali, tak sme sa aj pri športe stretli a bolo nám to osudné.

IG (Ivan Gašparovič): Áno, nepamätám si po akom zápase to bolo. Keď som po skončení odchádzal z kabíny, tak ma pred halou čakali 3 dámy a jedna z nich bola moja terajšia pani. Ma oslovili. Už si presne nepamätám, či sme niekde spolu išli. Čakali na mňa.

Aký bol Váš prvý dojem zo stretnutia?

SG: Ťažko povedať. Asi sme si padli do oka. Nikdy som tomu neverila, že je to možné, ale stalo sa to.

Čo je najťažšie na tom, byť prvá dáma SR?

SG: Je to v tom, že už nemám tú voľnosť, nemôžem sa sama pohybovať, nemôžem vždy mám nejaký doprovod. Program si dosť často musím svoj súkromný prispôsobiť pracovnému. Viac ako keď som bola zamestnaná, pretože mám veľa povinností, ale zvykla som si. Na všetko sa dá zvyknúť a neprekáža mi to.

Je niečo čo, už teraz nemôžete robiť a chýba Vám to?

SG: Viac súkromia a súkromného programu, mi môj program nedovoľuje. Rada by som športovala viac, ale tiež si neviem nájsť viac času. Myslím, že ostatné si viem skĺbiť s týmto programom.

Vás by som sa p. prezident opýtala, či je niečo pre čo sa pohádate doma?

IG: Presne tak, ako ste postavili otázku. Tak ako sa pohádajú normálni ľudia. Takže pre maličkosti. Je už toho menej. Väčšinou v rodinách vždycky dôjde k hádke kvôli deťom a mi už deti máme veľké a tie sú preč. Takže ani nie je veľký priestor a čas, pretože často krát ja odchádzam skôr, keď prichádzam domov, buď manželka nie je doma, alebo ja prídem tak neskoro večer, že manželka je už v posteli, takže nie je čas na to, aby sme sa pre niečo pohádali. Ale myslím si, že ani nejako nie sú dôvody, prečo by sme sa mali dostať do nejakej väčšej slovnej hádky.

Takže ste si v podstate vzácni...

IG: Ja som vždy vzácny.

Čo robia Vaše deti?

SG: Dcéra je ekonómka a syn je lekár. Dcéra je ešte slobodná, syn má dvoch chlapcov. Takže máme vnukov, čomu sa veľmi tešíme. Vidíme ich stále menej. Aj oni už majú veľa svojho programu. Sú 12 a 14 roční.

IG: Syn je kardiochirurg tu v Bratislave, myslím si že úspešný, čo ma veľmi teší. Pokiaľ ide o vnukov, áno tí chodili veľmi radi k nám a bývali často u nás, ale už sa dostali do veku, kedy sa im začali páčiť dievčatá. Takže už nechodia k nám, ale už chodia za dievčatami.

Ešte keď sa vrátim k tej politike, vy ste manžela vždy podporovala v politickej kariére, alebo ste mu to niekedy aj vyhovárali?

SG: Ja som od zmeny politického režimu žila tak v politike, ako manžel, možno niekedy aj viac zo začiatku, pretože ja som bola veľmi nadšená tou zmenou a odvtedy ma všetko zaujíma, ako sa mení, ako sa vyvíja, či dobre, či zle. Dosť často aj spolu hovoríme o niektorých otázkach, takže nevyhovárala som manželovi vstup do politiky. Mala som taký pocit, že sa v nej bude vedieť realizovať.

A zmenil sa nejako, keď sa stal prezidentom?

SG: No, už keď mal ísť ako generálny prokurátor, to bol začiatok politickej kariéry, tak sme tak debatovali ako to bude. Bolo to náročné, ja som musela ostať v Bratislave, pretože deti študovali, manžel bol v tom období sám v Prahe. Potom to už postupovalo. Predseda parlamentu, prezident. Už potom ten postup sa mi nezdal až taký, bolo to také plynulé. Nejako som tomu až takú váhu neprikladala.

Cestujete na dovolenku radšej na hory, alebo k moru?

SG: Keď sme boli mladší a boli sme aj s deťmi, tak sme každé obdobie zimné využívali aspoň raz na lyžovačku. Teraz už chodíme k vode, moru. Pár krát sa nám to podarilo.

Boli ste niekedy na dovolenke v Českej republike?

SG: Ja, keď som bola mladá, som bola v Krkonošiach, dokonca som tam aj lyžovala. Potom sme na dovolenke neboli, hoci sme sa chystali. Manžel mi chcel poukazovať bližšie Prahu. Služobne som cestovala do Prahy, keď som pôsobila na ministerstve. No, ale na dovolenku sme sa tam nedostali.

Na čo sa najviac tešíte, keď nebudete prvou dámou SR?

SG: Zatiaľ si to ani neuvedomujem, lebo ešte je to pár rokov, čo máme pred skončením. A potom, možno budeme viac chodiť na prechádzky, viac do prírody, to čo teraz veľmi nestíhame.

Pán prezident, Vás by som sa rada opýtala, či si pamätáte ako ste požiali svoju manželku o ruku?

IG: Na to sa nedá zabudnúť. My keď sme sa brali, ja som mal už po vysokej škole a manželka bola v poslednom ročníku. A keď som odchádzal na vojnu tak prvá návšteva po dvoch mesiacoch do Bratislavy bola, že som jej povedal, že zajtra budeme mať svadbu. Zostala prekvapená a myslela si, že žartujem. A ja som povedal vážne, však o chvíľu odídem, tak aj tak som bol presvedčený, že sa spolu zoberieme, na čo čakať tak dlho, kým budem na vojne. Takže nebolo to, na druhý deň a v utorok sme mali svadbu, čo bol veľký problém, pretože svadby bývali vždy v sobotu na národných výboroch. A národný výbor nikdy v pondelok a v utorok svadby nerobil. Takže som mal veľký problém, kým som dokázal presvedčiť úradníkov vtedy na národnom výbore, aby prišli v utorok poobede, pretože večer som musel ísť už naspäť do kasární, aby som mohol mať svadbu. Takže to bola svadba veľmi rýchla. A nemuseli sme sa brať.

SG: Po štyroch mesiacoch známosti. Bolo to rýchlo. Nechcela nám to rodina veriť, bola to malá rodinná svadba, ale o to príjemnejšia, krajšia. Nemala som dlhé svadobné šaty, ale svadobný kostým.

IG: Mala si krásny biely kostým. A sestru som musel naháňať, pretože ona vôbec nevedela. Chcel som ju za svedka. Hľadal som ju, ona vtedy chodila na medicínu. Som ju naháňal po všetkých teoretických ústavoch, že kde má práve vtedy cvičenie, že aby mi prišla robiť svedka. Ja som jej musel nechať napísaný lístok, že Mira o druhej sa žením, príď budeš mi svedok, nikde som ťa nenašiel.

Varíte niekedy ,pán prezident ,večeru pre svoju manželku?

SG: Tak to sa mi ešte nepodarilo.

IG: Našich vnukov sa pýtali novinári, že kto lepšie varí, či dedo, alebo babka. A vnuci suverénne povedali, že dedo.

SG: Lebo raz do roka varí na chate kotlíkový guláš, všetci pobehujeme, chystáme a manžel to mieša a chutná. A to je výsledok.

Čo Vám najviac chýba, čo nemôžete robiť a chceli by ste?

IG: Ono sa to už dnes nedá povedať, či mi niečo chýba, alebo nie. Určite, že čas pre seba, čas pre rodinu, čas pre vnukov, pretože je toho veľmi málo. Často krát sú stretnutia v nedeľu, sobotu, služobné cesty cez víkend. Takže čas na stretávanie sa s rodinou. Oveľa viacej som s občanmi, pretože prakticky každý týždeň chodím medzi ľudí. Do obcí a do miest, kde sa stretávam s nimi a to je dnes taká moja veľká rodina.

Na čo sa najviac tešíte, keď nebudete prezidentom?

IG: Leňošiť. Najviac mi chýba, že nemôžem sám sedieť za volantom, ale to mi bude chýbať aj potom, keď skončím vo funkcii prezidenta, pretože mi ďalej ostáva auto so šoférom a ochrankou. Takže to je to čo mi chýba. Niekedy sa mi stane, že mám takú by som povedal nervozitu, z toho, že sedím stále vzadu a poviem šoférovi, že aby zastal a vymením sa s ním nachvíľu. Bol som až do minulého roka, bol som rád, keď som si našiel čas, že som sa dostal za volant pretekárskeho auta. Zúčastnil som sa preteku, to bol vždycky taký relax pre mňa.

Čo máte na českých susedoch najradšej a naopak?

IG: Neviem, či by som takto dokázal odpovedať na otázku, čo mám najradšej a čo nemám rád. Ja si myslím, že všetci Slováci, ono to bude teraz vyzerať ako, že hovorím nejaké heslo, ale je pravda. My máme k sebe veľmi blízko. Ja mám veľmi veľa priateľov v Českej republike a žije tam aj naša rodina, ktorá sa tam odsťahovala, alebo aj Tí, ktorí sa tam už narodili. Mám veľmi blízko, už aj z čias ešte Československa, kedy som učil na právnickej fakulte. Mali sme veľmi dobré vzťahy s učiteľmi na Karlovej univerzite na katedre Trestného práva. Pravidelne sme sa stretávali, chodili sme na návštevy, na niekoľko dní my tam a oni k nám. Ja to beriem ako aj predtým. Nie je problém sa stretnúť, nie je problém sa pozhovárať, nie je problém sa povadiť v niektorých veciach, sú to normálne stretnutia, normálnych ľudí, ktorí k sebe majú blízko. Kultúrou, jazykom, aj územím.

SG: Ja som bola v Čechách v Plzni, keď boli stretnutia V4 a bola som ohromená, ako nás veľmi vrele a úprimne vítali občania ČR a náš pocit bol z toho úžasný a vzájomne, takže veľmi radi sme na takýchto cestách v Čechách a myslím si, že všade budeme spolu držať.

IG: Ja som veľmi rád, že medzi mnou a prezidentom Klausom sa vytvoril taký vzťah, nielen vzťahy politikov, ale aj ľudí, ktorí sa dokážu spolu pozhovárať o iných veciach aj keď v politike máme svoje názory na niektoré veci. A som rád, že takisto naše manželky sa radi stretávajú. To sú stretnutia doslova s takou radosťou, že sa stretávajú s Českým prezidentom a že dokáže s našimi občanmi komunikovať.

Čo manžela dokáže vždy na 100 % rozčúliť?

SG: Keď chcem ja mať pravdu. Nie vždy sa mi to podarí, aj keď si myslím, že ju mám a vtedy sa vieme škriepiť ozaj poriadne.

Súhlasíte s tým, pán prezident?

IG: Celkom to nie je tak, ako povedala manželka, pretože ma to nerozčúli, pretože ja mám vždy pravdu.

Čo Vašej manželke urobí najväčšiu radosť?

IG: Tak toho je veľa, čo jej urobí radosť. V našom veku už je to ťažko povedať, že to jej urobí väčšiu radosť, to jej urobí menšiu radosť. Takisto aj mne, ja som vždycky rád, keď môžeme spolu niekde ísť. A keď sa nám niečo podarí, urobiť niekomu radosť, trebárs vnukom, alebo deťom, alebo aj okoliu. To je také spoločné. Samozrejme, že jej rád donesiem domov kvietok.

SG: Mňa veľmi poteší, keď si manžel niečím spomenie, čo nezvykne robiť, keď myslí na to, čo bude na večeru napríklad. Sú to jednoduché veci, ale aj tým ma mimoriadne prekvapí, pretože málokedy si spomenie. Keby navaril, tak to by už bolo super.

IG: Naposledy som Ti ja varil. Niekde si sa ponáhľala, som ti varil čaj.

SG: Po druhé by ma potešilo, keby si mi vždy zodvihol mobil, čo sa hnevám. Málokedy sa mi to podarí. Nemám ten pocit istoty, že sa dovolám.

IG: Ja strašne nerád telefonujem.