Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti Dňa obetí holokaustu a rasového násilia, Bratislava 9. 9. 2009

Vážený pán predseda Národnej rady SR,
vážený pán predseda vlády SR, vážení poslanci NR SR,
vážení členovia vlády SR, vážené excelencie,
ale predovšetkým Vy, ktorí ste prežili hrôzy holokaustu!
Vážení spoluobčania!

je hlboko ľudské a prozreteľné, že sa vraciame k tomuto pamätníku, ktorý je symbolom a mementom zároveň. Symbolom utrpenia miliónov nevinných ľudí. Mementom pre dnešné a budúce generácie, že proti zlu treba nekompromisne bojovať. Vždy a všade. Aj dnes, aj na Slovensku. Lebo intolerancia, rasizmus, xenofóbne prejavy a neofašistické ideológie, žiaľ, nachádzajú pre seba živnú pôdu aj v demokratických krajinách.

Musíme si dennodenne uvedomovať, že ani sloboda názoru, ani sloboda slova nemôže byť bezbrehá a nesmie sa zneužívať. Nemôžeme dopustiť, aby morbídne myšlienky a ohavné ideológie otrávili dušu a myseľ predovšetkým mladých ľudí, ktorí sa dajú ľahko ovplyvniť. Je našou povinnosťou, aby sme ich neskúsenosť a neznalosť vyvážili razantným konaním, neustálou bdelosťou, trpezlivým učením a vysvetľovaním.

George Santayana, americký spisovateľ španielskeho pôvodu, napísal: „Ten, kto si nepamätá históriu, ju bude musieť prežiť znova.“ Nie náhodou sú tieto slová vryté do kameňa aj na stene jedného baraku koncentračné tábora v Osvienčime. Dnes je tomu 68 rokov, čo vtedajší Slovenský štát prijal 290 represívnych paragrafov, takzvaný Židovský kódex, ktorým sa začali neľudské protižidovské represie a proces deportácií. Túto históriu zverstiev si musíme osobitne pamätať.

Všetci, predovšetkým mladí, by mali mať možnosť – tak ako ja – navštíviť v Izraeli pamätné miesto holokaustu Yad Vashem. Vidieť nákladné vagóny, v ktorých ako dobytok viezli nevinných ľudí na smrť. Mladých, starých, deti. Mali by vidieť mapu smrti – mapu, na ktorej sú vyznačené koncentračné tábory. Mali by sa započúvať do nekonečného zoznamu mien a veku detí, ktorým fašistická mašinéria, brutálne násilie, zlo a intolerancia nikdy nedovolili vyrásť. Možno aj oni by si až dodatočne, pri prezeraní fotografií všimli, že Yad Vashem je plný kvetov a zelene. Pretože Yad Vashem rozpráva návštevníkom o zmarených životoch, o nezmyselnej smrti, o krutosti, smútku a vine.

Ale Yad Vashem hovorí aj o niečom inom – hovorí o súcite a odvahe a hodnote ľudí, ktorí nezatvárali oči, nezapchávali si uši zo strachu pred represáliami, a postavili sa proti páchaniu neľudskosti, s rizikom straty vlastného života zachraňovali život iných – neznámych ľudí.

Áno, ani na to nesmieme zabúdať, že proti zlu sa dá - a musí každý z nás postaviť.

Odmietam názory tých, ktorí žiadajú, aby boli trestaní aj potomkovia tých, ktorí túto traumu ľudstva zapríčinili. Som však hlboko presvedčený o tom, že nesmú zostať nepotrestaní tí súčasníci, ktorí sa pokladajú za ideologických dedičov fašistických vrahov a popierajú, dokonca ospravedlňujú, ich zločiny. Myslím si, že sú oveľa horší, ako strojcovia holokaustu, veď oni už vedia, k čomu vedie rasová nenávisť a nacionalizmus.

Zvolili sme si slobodu a demokraciu. A tým aj povinnosť neustále a aktívne bojovať proti obludným ideológiám, proti intolerancii. Slovensko musí byť moderným, demokratickým štátom, kde nemajú miesto ani rasizmus a antisemitizmus!

Vážené dámy a páni,

na tomto mieste opätovne vyjadrujem súcit s obeťami holokaustu na Slovensku i v celej Európe. Na pamiatku tých, ktorých zavraždili, a v záujme tých, ktorí žijú medzi nami, sme povinní byť aj dnes zodpovední, aktívni a nekompromisní. Nedovoľme, aby sa myšlienky, ktoré patria na smetisko dejín, stali tolerovanými. Sľubujeme to sebe, budúcim generáciám a sľubujeme to aj tým, ktorých smrť zjazvila naše duše. Budeme si ctiť večnú pamiatku všetkých obetí holokaustu, veď holokaust nebol len tragédiou Židov či Rómov, ale celej ľudskej civilizácie.