Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na plenárnom rokovaní 17. summitu prezidentov krajín strednej Európy, Poľská republika, Varšava 27. 5. 2011

Vážený pán prezident Komorowski, Vaše Excelencie,

ďakujem poľským hostiteľom za organizáciu tohto podujatia a za možnosť vyjadriť sa k aktuálnym a komplexným témam našej transformácie i transformácie našich susedov a susedov Európy. Obmedzím sa len na niekoľko poznámok, ktoré z pohľadu Slovenska považujem za dôležité.

Hneď v úvode chcem poukázať na skutočnosť, že možno polovica z tu prítomných európskych krajín a regiónov ešte stále úporne rieši otázky svojej vlastnej tranzície a transformácie. Niektoré z nich, aj keď sú jednoznačne európske, nemajú ani len prisľúbenú budúcu plnohodnotnú integráciu do inštitúcií zjednocujúcej sa Európy.

Prečo to hovorím hneď na úvod? Začínam z toho preto, lebo riešenie otázok demokratického prechodu spoločností arabského sveta budeme môcť pozitívne ovplyvniť len v prípade, že my sami sa stotožníme s novou odvážnou a ambicióznou víziou zjednotenej Európy, v ktorej nebudeme jedným hovoriť, že majú šancu byť jej súčasťou a iným, že členstvo v Únii im nemôžeme ani len prisľúbiť. Bez takejto vízie, ktorú môžu mať len sebavedomé spoločenstvá, bude naša snaha o prenos transformačných skúseností do Severnej Afriky a na Blízky východ nepresvedčivá. Pritom integračný úspech viacerých z nás za ostatných 20 rokov je evidentný. Je potvrdením toho, že sme išli dobrým smerom. Je tiež nespochybniteľné, že to bol výhodný proces i pre našich starších partnerov v Únii.

Vývoj v našom bezprostrednom susedstve na juhu i východe je dynamický, v regióne Stredomoria dokonca až turbulentný. Som však názoru, že skúsenosť strednej Európy z procesu spoločenskej transformácie od autoritarizmu k demokracii a od centrálneho plánovania k voľnému trhu nemožno v krajinách nášho susedstva uplatňovať „mechanicky“. Fakt, že tzv. arabská jar nás našla nepripravených len potvrdzuje, že komplexnosti diania v regiónoch severnej Afriky a Blízkeho východu v dostatočnej miere stále nerozumieme. Desaťročia sme žili v ilúzii, že tamojší vývoj vieme korektne vyhodnocovať na základe „politickej stability“ miestnych režimov. Náhla akcelerácia vývoja nás zaskočila a prinútila k improvizácii.

Vývoj vyvrátil mýtus, že občania arabských krajín sa po zrútení autoritatívnych režimov uspokoja len s inštitucionálnymi zmenami a odstránením symbolov nedemokratickej moci. Pohnútky a túžby našich arabských priateľov sú racionálnejšie. Vychádzajú z ich sociálno-ekonomickej mizérie, voči ktorej tzv. vyspelý demokratický svet nepreukazoval dostatok empatie. Občania arabských krajín potrebujú reálne východiská z biedy, nedostatočnej vzdelanosti a celkovej bezperspektívnosti, akési „svetlo na konci“ tunela. Tzn. obdobnú víziu, ako v prípade postkomunistických krajín strednej Európy, Pobaltia alebo Balkánu pri napĺňaní ideí európskej integrácie. Obdobnú víziu, ale nie rovnakú.

Tu sa nesmieme dopúšťať starých chýb. Musíme rešpektovať vôľu občanov Egypta, Tuniska, Líbye a ďalších arabských krajín zachovať si aj v procese celospoločenskej transformácie vlastnú kultúrnu a religióznu identitu, národné špecifiká. Demokratizácia a transformácia arabských spoločností nesmie byť riadená zvonku. Treba ju ponechať v lokálnom či regionálnom „vlastníctve“ našich susedov, čo napokon pred niekoľkými dňami zdôraznil aj americký prezident. Mal by to byť model spoločnosti, ktorá bude kompatibilná s našou, ale určite nie rovnaká. My, Európania, by sme sa v krátkodobom horizonte mali sústrediť na vytvorenie vhodného rámca asistencie, ktorý by demokratizačné a modernizačné procesy podporil a uľahčil. Slovensko je k tomu politicky aj inštitucionálne pripravené. Má za sebou dlhú skúsenosť úprimnej komunikácie s krajinami západného Balkánu.

Zásadnejšou je však otázka, ako z dlhodobého, či strategického hľadiska pristúpiť k vzťahom so susedmi Európy, ktorí sú v historickom politickom pohybe. Ako môžeme prispieť, cielene a efektívne, k novej stabilite a prosperite nášho širšieho geografického susedstva?

Som presvedčený, že v prípade arabského sveta bude potrebná celková zmena paradigmy nášho prístupu. Hovorme o investíciách, hovorme o postupnej ekonomickej integrácii regiónu, tzn. o procese, ktorý sa snažíme presadiť aj vo východnej Európe. V rámci spoločnej obchodnej politiky EÚ sa pokúsme o uvoľňovanie obchodných bariér, ako sú clá, dovozné kvóty, licencie atď., aby sme umožnili ľahšie umiestnenie produkcie z krajín severnej Afriky a Blízkeho východu na európskom trhu, a tým podporili rast ekonomiky, inovácií a životnej úrovne v týchto krajinách.

Myslím si, že takýto prístup, možno aj na úkor domácej európskej produkcie, by bol v konečnom dôsledku lacnejší než zvyšovanie nákladov na ochranu vonkajšej schengenskej hranice Únie v Stredomorí pred nelegálnymi ekonomickými migrantmi.

Iniciujme a podporujme rozvojové projekty vo sfére vzdelávania, informatizácie a modernizácie arabskej spoločnosti. Obrovský potenciál predstavuje najmä mladšia „internetová“ generácia, ktorá je najaktívnejšou nositeľkou demokratizačných zmien tzv. arabskej jari. Široké možnosti spočívajú v intenzívnejšej spolupráci s dôveryhodnými lídrami, občianskou spoločnosťou a mimovládnym sektorom v arabskom svete. Napokon, tento model už priniesol konkrétne pozitívne výsledky vo viacerých krajinách západného Balkánu a Východného partnerstva.

Dámy a páni, nachádzame sa v jednej z krajín Vyšehradskej štvorky. Je to neformálne regionálne zoskupenie, ktoré nám v strednej Európe pomohlo v prechode od neslobody k slobode a od železnej opony k európskej jednote. Naša skúsenosť spolupráce v oblastiach spoločného záujmu môže byť inšpiratívnou aj pre našich partnerov v južnom či východnom susedstve. Nie je potrebné vytvárať nové inštitucionálne rámce. Stačí vôľa koordinovať pozície a politiky s cieľom ľahšieho presadenia spoločných cieľov a zvýšenia ekonomickej, politickej, ale aj ľudskej kohézie regiónu. Záujem regiónu treba povýšiť nad prípadné bilaterálne nezhody jeho aktérov. Nechcem však priorizovať len vonkajší faktor našej integrácie, pretože výnimočná skúsenosť nášho regiónu spočíva vo vybalansovanej kombinácii domáceho úsilia a medzinárodnej spolupráce, solidarity a pomoci.

Na záver zhrniem vystúpenie do niekoľkých záverov. Náš postup voči krajinám európskeho susedstva a susedov Európy má byť:

- novátorský, lebo vyžaduje zmenu paradigmy nášho prístupu k tejto veľkej skupine krajín. Vyžaduje zabudnúť na kolónie, lebo tam žije už úplne iná generácia mladých ľudí, odlišná od generácie ich dedov;
- úprimný, čiže vierohodný, vo všetkých rovinách nášho konania – v politickom dialógu, v ekonomicko-obchodnej i bezpečnostnej sfére;
- dôsledný, čiže nie selektívny a povrchný, lebo bude nepresvedčivý;
- vybalansovaný, lebo zároveň nesmieme oslabiť vzťahy a spoluprácu s východom Európy.