Príhovor prezidenta SR Andreja Kisku na oslavách 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie a Dňa obetí Dukly, 6. 10. 2014

Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
vážený pán minister obrany,
vážený pán predseda Zväzu protifašistických bojovníkov,
vážení hostia,
vážení pamätníci a účastníci bojov o Duklu.

"So samopalom v rukách a s granátmi za opaskom som sa blížil k hraničnému stĺpu. Do cieľa mi zostalo najviac 15 metrov. Srdce sa mi rozbúšilo, obličaj horel a ja som cítil, že za niekoľko sekúnd budem na rodnej zemi. Päť rokov bolo tomu, čo som posledný raz prechádzal popri hraničnom stĺpe, ale veril som, že ešte raz budem pri ňom. Teraz nadišla táto šťastná chvíľa. Ja stojím na našej československej hranici.“

Týmito slovami zachytil svoje pocity veliteľ hliadky, ktorá pred 70 rokmi ako prvá prekročila štátne hranice na Dukle. Aj cesta čatára Vasiľa Nebiljaka domov - tak ako mnohých ďalších vojakov 1. československého armádneho zboru - sa však skončila tu: zakrátko nato padol v boji.

Mnohí sa na rodnú zem neprebojovali, alebo padli na dohľad od svojej vlasti. Niektorí, ako zaznamenávajú dobové svedectvá, po prekročení hranice kľakli na kolená, aby pobozkali svoju zem, ale pocit víťazstva neokúsili. Už sa nestretli s bojovníkmi Slovenského národného povstania, ktorým prišli na pomoc. A už nikdy sa nevrátili k svojim rodinám, už nikdy neobjali svojich najbližších. Padli v ťažkých bojoch Karpatsko-duklianskej operácie. V jednej z najťažších horských bitiek v strednej Európe počas druhej svetovej vojny.

Odvaha, statočnosť, vytrvalosť a nepredstaviteľné útrapy. Ťažké boje o každý kúsok zeme v nepriechodnom a tvrdo bránenom horskom teréne. Desaťtisíce zranených. A smrť. Našlo ju tu 1 600 vojakov 1. československého armádneho zboru a 14 000 vojakov Červenej armády.

Dovoľte mi nehodnotiť vojenský význam obrovských obetí na tomto malom kúsku územia počas Karpatsko-duklianskej operácie pre celkový vývoj druhej svetovej vojny. Čo je však nesporné, boje na tomto kúsku veľkého frontu druhej svetovej vojny viazali významné vojenské sily nepriateľa, a povzbudili domáci protifašistický odboj.

Radšej by som však dnes z tohto pietneho miesta pripomenul lásku k vlasti, čo poháňala dopredu tých bojovníkov československej armády, ktorí sa vracali domov. Odhodlanie poraziť zlo, vyhnať okupantov - a ich túžbu žiť v slobode.

Som presvedčený, že taká bola predstava väčšiny z nich, keď tadeto pred 70 rokmi znovu a znovu vyrážali cez zamínovanú zem – keď mnohí z nich neprešli - a keď ich spolubojovníci kúsok po kúsku, doslova po metroch oslobodzovali svoju vlasť. Aby získali slobodu. A že rovnakú slobodu a nezávislosť ako pre seba a pre svoje národy želali aj ostatným národom a štátom, ktoré zasiahla Druhá svetová vojna - potom, keď sa skončí.

Toto by mal byť ich odkaz, ktorý by sme si mali navždy pamätať a ctiť.
Skláňam sa pred ich odvahou, skláňam sa pred všetkými obeťami – a ďakujeme.