Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri udeľovaní štátnych vyznamenaní, Bratislava 3. 1. 2011

Vážený pán predseda Národnej rady,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu SR,
vážení exprezidenti SR
vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
vážení predstavitelia cirkví,
Excelencie,
vážení vyznamenaní,
dámy a páni,

významný deň vzniku Slovenskej republiky si pripomíname každý rok udeľovaním štátnych vyznamenaní. Ako samostatná a suverénna republika vstupujeme do 19. roku uplatňovania svojho medzinárodného mandátu. Patríme medzi krajiny s vysokou medzinárodnou reputáciou. Máme ľudí, ktorí nachádzajú široké uplatnenie vo svete. Vnímam tieto skutočnosti, no zároveň som si vedomý, že sa nám nedarí tak, ako by sme chceli.

Preto sa aj dnes vyhýbam superlatívom. Ak sa však hlásime k zásadám politického realizmu, musíme hodnotiť 18 rokov samostatnosti ako úspešné. Samozrejme, primerane našim možnostiam.

V minulom roku dosiahli naši občania viacero dobrých výsledkov, z ktorých nás potešili. No presila každodennej neistoty, ktorá zasadla za spoločný európsky sociálny stôl – teda i náš! – zasiahla do vnútra prudkého rozvoja únijných vzťahov. Vyvolala rozdielne, až protirečivé názory, i vlnu nedôvery.

Rozhodnutie pomôcť tým, ktorí na riešenie svojich problémov nestačili vlastnými silami – no najmä prostriedkami – považujem za najzávažnejšie rozhodnutie roku 2010, aké sme na európskom kontinente prijali. Teraz je na nás, na celej Európskej únii, aby toto rozhodnutie nezostalo jednosmerným krokom. Okrem pomoci by malo privodiť najmä stav všeobecnej, vysokej bdelosti, spolupatričnosti a zodpovednosti. Toto uzrozumenie však nesmieme preťažiť. Najmä občanom nesmieme naložiť väčší diel zodpovednosti, než ktoré unesú. Unesú toho veľa, nie však všetko. Protesty z Londýna, Ríma, Paríža sú toho varovným svedectvom.

A úprimne si priznajme, tieto názorové strety ťažko zvládame s čistým štítom. Taká je naša vizitka. A východisko zo zložitej pretrvávajúcej krízy je stále dosť neisté.

Aj u nás doma, na Slovensku sme si zvykli používať veľké slová – ako občianske práva a slobody, rovnosť príležitostí, vzdelanostná spoločnosť, demokracia a podobne. No v realite všedného dňa nám neprekáža obhajovať náhly výber pred postupným overovaním odbornosti, uprednostňovanie politických nominantov pred odborníkmi, zasahovanie do ústavných práv a povinností poslancov; a vo výpočte by som mohol pokračovať ďalej. Ak sa nám však vymknú spod kontroly príčinné súvislosti, vo filozofii známe ako kauzálny nexus, strácame čas a morálny kapitál. A tak opakovane naprávame to, čomu sme mali a- som presvedčený, že aj - mohli predísť.

Vážené slávnostné auditórium,
oceňovaním ľudí – jednotlivcov, ktorí napriek zložitostiam, zvlášť neprajnosti a závisti dokázali pracovať na sebe a zároveň pre spoločenské dobré a dobré meno Slovenska a to príkladne a záslužne – preukazujeme, že dokážeme zhodnotiť význam našich osobností v dejinách. Z pohľadu našej vlasti, ale i širšie.

V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že štátne vyznamenania prezident nedáva, ale udeľuje.

Udeľuje ich v mene tých, ktorí mu túto právomoc zverili – v mene ľudu, od ktorého v demokratickom systéme pochádza všetka moc. Zdôrazňujem to aj preto, že k dnešnej slávnostnej príležitosti prišlo vyše 200 návrhov od jednotlivcov, kolektívov, obcí i organizácií. Ani o jednom z nich sa nedá povedať, že by bol zanedbateľný. Verím, že príde čas, kedy ich budeme môcť oceniť. Som presvedčený, že takýchto ľudí je viac a mohlo sa stať, že sme si nevšimli, nedocenili človeka, ktorý si vysoké štátne vyznamenanie zaslúži, no je len málo ľudí, ktorí poznajú jeho výnimočné kvality a význam pre spoločnosť a pre Slovenskú republiku.

S vysokým ocením sa spája vzácna povinnosť: svojimi postojmi a skutkami hájiť mravný kredit štátu. Teda nielen jeho symboliku, ale celé duchovného posolstvo, ktoré sa s ním spája. Verím, že vo vašich rukách, vážení ocenení, sa ocitá právom, a že mu budete aj ďalej v najbližších rokoch robiť dobré meno. Lebo ľudia si vás budú oddnes všímať o čosi pozornejšie, kritickejšie budú posudzovať najmä vaše skutky. Takže v spojení so štátnym vyznamenaním preberáte na seba aj väčší diel zodpovednosti za život v Slovenskej republike, než to bolo doposiaľ.

Vážené slávnostné auditórium,
svet je v zložitej situácii. Skutočnosti, ktoré žijeme, nám pripomínajú, že sme sa vzdialili od našich predstáv a túžob. Nie je to nič výnimočné. My, starší, totiž vieme, že to tak bolo od nepamäti. No dnes je to pre nás až nečakane bolestné. Najmä tam, kde za viny iných trpia nevinní. Ale – obrazne povedané – najmä tam, kde sa opona svetových dejín trhá a ľudia začínajú prenikať a vidieť do zákulisia a pritom upozorňujú na rozpory a protirečenia predstáv a skutočností demokratickej spoločnosti. Už sa nemôžeme oháňať tvrdením, že demokracia je síce nedokonalá, ale nič lepšieho sme doteraz nevymysleli.

Dnes sa musíme pýtať: rezignovali sme na tvorivosť? Už nás tvorivosť zaujíma len v súvislosti s konkurencieschopnosťou tovarovej produkcie? A kde je mravný kapitál, ktorým disponuje naša civilizácia? Už ho niet?

Nie, nechcem vás vťahovať do pesimistických nazeraní, skôr podnietiť k ďalšej činorodosti, k zvyšovaniu vzdelanosti a kultúrnosti. Ak ich dokážeme zosúladiť, môžeme povedať, že žijeme a pracujeme pre dobro ľudstva. Takéto úsilie však stojí veľa, veľa námahy. A musíme ju vynakladať aj tam, kde by sme to neočakávali.

Múdrosť, ľudskosť a zodpovednosť podraželi. Je ich nedostatok. No ešte vždy sú medzi nami. Ako príklad v tých, ktorých dnes oceňujeme vysokými štátnymi vyznamenaniami Slovenskej republiky. Sú to tí, ktorí neľutovali času ani síl pri presadzovaní toho, čo by som stručne nazval reprezentáciou Slovenska s odrazom pre dôstojný život nás všetkých. Takých ľudí nie je nikdy dosť. Preto si ich vážme, nikdy nezatvárajme pred nimi dvere.

Slovensko nie je na tom zle. Aj keď to isté nemôžem dnes povedať o mnohých našich rodinách, i osamelých ľuďoch.

No musíme sa venovať viac rozvoju nášho pôvodného duchovného kapitálu. Dať nášmu vzdelávaniu a vedeckému výskumu príležitosti, na ktoré sme v presile iných starostí akosi pozabudli.

Ak však naďalej budeme unikať pred touto základnou zodpovednosťou, potom nám postačí vzdelávať našich mladých ľudí len do tej miery, aby z nich boli dobrí montážnici, stavbári, skladníci, obchodníci...To je málo.

Niet pochýb, že kvalitu života podmieňuje a umocňuje aj morálne ovzdušie spoločnosti. Súčasnou morálkou – aspoň tak to vidím ja – balansujeme nad priepasťou. Nedovoľme, aby sme slepo vykročili dopredu. Nestačí mať cestu, rozhodujúci je predsa vždy cieľ.

Náš cieľ nesmie byť len vecou rétoriky a pravidiel spoločenskej zdvorilosti. Musí stáť na pevných základoch pravdy, spravodlivosti a najmä ľudskej dôstojnosti.

Vážení laureáti,
vyslovujem vám v mene celej našej spoločnosti, i v mene svojom, verejné poďakovanie za plody vašej činorodej práce. Za to, že ste sa nikdy nespreneverili svojmu presvedčeniu, že ste ostali verní svojim ideálom. A to bez ohľadu na priazeň, či nepriazeň podmienok i širších okolností.

Moje poďakovanie patrí aj vašim príbuzným a všetkým tým, ktorí vás podporovali, boli vám oporou a prepotrebným ľudským zázemím, na ktoré ste sa mohli spoľahnúť.
Osobitne myslím na tých, ktorí nemôžu s nami zdieľať krásu a výzvy tejto slávnostnej chvíle. Ocenenie som im udelil in memoriam aj s tichou spomienkou na nich.

Vážení laureáti,
nepochybujem, že vy, tu prítomní, budete aj naďalej pokračovať vo svojom vzácnom diele. Pre vlastné uspokojenie a na prospech všetkých. Pretože ešte vždy máte čo povedať, dať ľuďom u nás doma, ale i v zahraničí.

K dnešným vysokým štátnym vyznamenaniam vám zo srdca blahoželám. Do budúcnosti vám želám mnoho zdravia, tvorivého nepokoja a radosti zo života.

Nech nás neopúšťa múdrosť, úcta k človeku, k ľuďom, ktorí si to zaslúžia a najmä dobroprajnosť. Slovensko dnes práve tieto hodnoty potrebuje ako nikdy predtým.