Aktuality
   

Rozhovor prezidenta SR pre Slovenské národné noviny, 10. 12. 2010

Úvod | Aktuality | Prezident v médiách | Prezident v médiách | Rok 2010 | Rozhovor prezidenta SR pre Slovenské národné noviny, 10. 12. 2010

Ste dvadsať rokov v politike, opakovane ste zastávali funkciu predsedu NR SR, podobne už druhé volebné obdobie vykonávate funkciu prezidenta republiky. Ako sa za ten čas zmenila politická kultúra Slovenska?

Slovenská politika má charakter sínusoidy - raz je hore, raz je dole. Samozrejme, že na zmeny vo vnútornej slovenskej politike vplýva aj zahraničná politika, najmä pokiaľ ide o ekonomiku. Opäť je na politickej scéne veľmi mnoho nových strán. Ľudia často vyslovujú nespokojnosť so stranami, ktoré volili, lebo ešte stále vznikajú účelové subjekty. Nejestvuje stabilná politická scéna so spoľahlivými stranami, ktoré by medzi sebou súťažili a dokázali predvolebné sľuby aj realizovať. Na dnešnej politickej scéne, dokonca koaličnej, je strašne veľa politických strán a politikov, ktorí môžu len sľubovať a sľuby neplniť, lebo občan je ľahostajný. Spolieha sa, že nejako bolo a nejako bude. A to nie je dobré. Občan by si mal uvedomovať svoju silu, svoje postavenie a nútiť politikov pracovať pre ľudí.

Ako má občan vnímať skutočnosť, že vrcholní predstavitelia štátu, predovšetkým súčasnej koalície, sa nesprávajú ako predstavitelia suverénnej republiky?

Slovensko má za sebou dlhú historickú cestu, ktorú akoby sme ani nechceli vnímať a skôr ju akceptuje zahraničie. Ale hovorí sa, kto nemá históriu, nemá budúcnosť. My však svoju históriu máme. Veď Slovensko za osemnásť rokov dosiahlo to, čo nemohlo dosiahnuť za vyše 1200 rokov! Slovensko sa veľmi zmenilo, otázka je, do akej miery sme si toho vedomí a čo všetko musíme a chceme urobiť pre to, aby sme si svoje postavenie zachovali aj vo svete. Svet nás po toľkých stáročiach začal vnímať ako suverénny samostatný štát a takým by mal aj zostať. So zodpovednými, dôveryhodnými a sebavedomými občanmi i politikmi. Lebo bez toho môžeme stratiť, čo sme za posledných osemnásť rokov získali.

Ako je Slovensko vnímané optikou vašich zahraničných partnerov?

Naznačil som, že častokrát sme vonku vnímaní oveľa pozitívnejšie, lepšie a objektívnejšie, ako niektorými našimi politikmi. A najmä tými, ktorí dokážu svojimi názormi ovplyvňovať aj verejnú mienku za hranicami Slovenska. Je predsa neprijateľné, aby poslanec, ktorý zastupuje svoj štát v Európskej únii, išiel proti vlastnému štátu, dokonca aby sa združoval s poslancami iných štátov voči svojej krajine. Predovšetkým v otázkach, ktoré sa týkajú vnútorného života Slovenska. A pritom nejde o objektívne existujúce problémy, ale o cielené útoky voči vlastnému štátu.

Môžete byť konkrétny?

Po zostavení vlády v roku 2006 sa zo Slovenska okamžite spustila kampaň, že ide o vládu zlú, nacionalistickú, nedemokratickú, pričom to bola počas štyroch rokov stabilná vláda, ktorá si získala rešpekt. Slovensko vstúpilo do Schengenu, prijalo euro a sociálne programy. Áno, došlo ku kríze, ktorú však nezapríčinili politici zo Slovenska ani slovenskí občania. Svetová hospodárska kríza zasiahla aj na Slovensku do životnej úrovne občanov a ich sociálne postavenie sa zhoršilo. Ale to je objektívny fakt, často zneužívaný v neprospech vlastného štátu, vlastným občanom. To nikdy neprináša dobré meno.

Čoskoro bude Slovenská republika oslavovať 20. výročie vzniku. Myslíte si, že mohla aj nevzniknúť?

Mohla. Veď jedine SNS v tom čase nastoľovala požiadavku samostatného štátu. V HZDS sme neboli takí radikálni, hovorili sme o potrebe jednoznačne dosiahnuť, aby Slovensko malo väčšiu rozhodovaciu právomoc v rámci svojej ekonomiky, národného hospodárstva. A takisto Česká republika. Niektoré funkcie štátu mali zostať na federálnej úrovni. Či by už išlo o políciu, armádu, zahraničnú politiku atď. Mali sme na mysli konfederáciu. Takže z tohto pohľadu sa začalo hovoriť o delení.

Ešte vždy sa v časti spoločnosti pestuje názor, že Slovensko rozbilo spoločný štát, že politici sklamali, lebo nevyhlásili referendum o vzniku samostatných republík.

Taký názor prezentujú práve tí, ktorí Slovensku nefandili. Nie je to pravda. Česká politická garnitúra sa postavila za rozdelenie Česko-Slovenska, ak Slovensko nebude súhlasiť s unitárnym štátom. Takže sme nemali na výber. Museli sme začať uvažovať o takej forme rozdelenia, na akú by Slovensko veľmi nedoplatilo. Referendum predstavovalo veľký problém. Ukazovalo sa, že jedna strana bude za rozdelenie, druhá nie. A to by bol veľmi zlý signál. V tom čase bolo vo svete vyše dvadsať krvavých vojen. Najmä v štátoch bývalého socialistického tábora, či už v Sovietskom zväze alebo v Juhoslávii. Ale my sme sa rozdelili po dohode, aj keď si nemyslím, že spravodlivo. V niečom sme na rozdelenie doplatili, ale nebolo inej cesty. Bolo potrebné urobiť rýchlo všetko pre to, aby sme ako slovenský štát rozdelenie vôbec prežili. Lebo po roku 1990 došlo k totálnemu rozbitiu poľnohospodárstva, strojárstva, celého priemyslu. Na Slovensku bola priemerná nezamestnanosť vyše 50 percent. Kolabovali aj medziľudské vzťahy. Dostávali sme sa do určitých konfliktov a preto bolo šťastím, že sme v takom hektickom prostredí dokázali pripraviť novú ústavu. Ešte skôr ako vznikol slovenský štát. Takže 1. januára 1993 sme mali základný zákon vytvorený na demokratických princípoch, ktorý prijal celý demokratický svet, prijali ho právnici v Európe a mohli sme od neho odvíjať celé naše budúce zákonodarstvo. Mali sme základy štátu, na ktorých sme mohli budovať.

Čo alebo kto najviac poškodzoval obraz Slovenska v zahraničí po vzniku republiky?

Slovensko ešte pred rozdelením dostalo od politikov, ktorí prehrali na domácej pôde, zahanbujúci rodný list. Nedokázali prežiť, že sa dostávajú mimo politiky, tak začali Slovensko u nás doma označovať za postfašistický štát, že bude robiť problém menšinám, Rómom, že zatvorí kostoly. Pamätám si, ako z vysokých miest zahraničnej politiky hovorili o Slovensku ako o čiernej diere. A tieto informácie, žiaľbohu, pochádzali z našich radov, zo Slovenska. Nepoznám taký štát, ktorý by musel vzdorovať vlastným neprajníkom, navyše, pri budovaní nového štátu. Dodnes sa táto frustrácia prejavuje v ich politike.

Dlhodobo ste boli v HZDS mužom číslo dva. Ako hodnotíte osobnosť Vladimíra Mečiara v slovenskej politike a ako v HZDS?

Pán Mečiar má svoje pozitívne postavenie v politike po roku 1990, no došlo k situácii kedy sme si v HZDS začali, viac ako bolo treba, uvedomovať, že sme silní a že nikoho nepotrebujeme. A ešte viac si to začal uvedomovať predseda strany. A to bol prvý krok k budúcim problémom HZDS. Neakceptoval názor iných a robil prísne autoritatívnu politiku, ktorá ho postavila do izolácie. S odstupom času môžem povedať, že sme vtedy urobili chybu, že sme neakceptovali okolie a názory, ktoré možno vtedy nevyhovovali našej strane, ale ktoré by boli ozaj progresom pre pozitívny vývoj na Slovensku.

Ste spokojný s tým, ako sa vyprofilovala politická scéna na Slovensku? Myslíte si, že zodpovedá hodnotovej orientácii voličskej základne?

Nedovolím si postaviť sa do pozície hodnotiteľa, ale o tejto politickej realite rozhodol a vždy rozhoduje predovšetkým občan. No nie vždy dokáže občan najlepšie vyhodnotiť, ktorá politická strana dokáže najlepšie naplniť jeho predstavy. O tom svedčí aj dnešná politická situácia. Je tu strešne veľa politických strán, ktoré nijakou formou pred voľbami nemohli byť zárukou politickej stability a schopnosti pomôcť občanom a republike.

Čo sa stalo so stranou HZD, ktorú ste zakladali?

Po tom, ako som odišiel zo strany sa jej preferencie pohybovali okolo 2 %. Pred nedávnom HZD uvažovalo, že sa spojí s niektorou zo silnejších strán, ktoré sú orintované sociálne a národne, ale nedošlo k dohode o predstavách členskej základne. Preto HZD ostalo samostatné aj naďalej a riadne funguje. Ja si myslím, že aj ten výsledok z komunálnych volieb (7 starostov a primátorov a vyše 100 poslancov) svedčí o tom, že strana naďalej existuje a hľadá si svojich voličov.

Štáty mávajú svoje panteóny na počesť slávnych osobností. V Bratislave niet pamätníka, ktorý by pripomínal Deň zvrchovanosti, ale ani iných historicky dôležitých medzníkov a národných dejateľov. Čím to je?

Je to predovšetkým ľahostajnosťou vo výchove rodín a vo výchove už na základných školách. Hovoril som už, že Slováci sú jedným z najstarších národov na tomto území. Je potrebné aby sme ozaj na našu národnú históriu nezabúdal. Je to naša silná a oprávnená história. Tak ako v iných krajinách, tieto symboly štátnosti a národa patria na verejnosť, aby sme si ich pripomínali a s vďakou uctievali. Veď bez nich by sme tu dnes takto ani nesedeli. Je veľmi smutné, že na našom území v súčasnosti staviame pamätníky predstaviteľov iných štátov, dokonca takým, ktorí sa podpísali na vraždách slovenských občanov (napríklad v Komárne socha a námestie gen. Klapku). A na druhej strane chceli by sme búrať, alebo zakázať stavať sochy ľuďom našich slovenských dejín.

Ocenili ste rozhodnutie predsedu NR SR Richarda Sulíka v súvislosti s umiestnením sochy kráľa Svätopluka. Ste spokojný aj s jeho rozhodnutím odstrániť nápis oznamujúci, že ide o kráľa starých Slovákov a dvojkríž zo štítu?

Ja som tvrdo skritizoval jeho prvý zámer na odstránenie tejto sochy z hradu. Bolo to rozhodnutie, ktoré nemá obdobu, aby sa predseda Národnej rady SR postavil sám, ako osoba podporovaný niektorými umelcami, proti umeleckému dielu pripomínajúcemu významný míľnik slovenskej histórie. Áno, som spokojný s tým, že socha Svätopluka zostala na svojom mieste. Čo sa týka odstránenie nápisu spod sochy, myslím si, že to sa nemalo stať!

Veľkú váhu získavajú hlasy niekoľkých aktivistov, ktorí verejnosti vnucujú svoje návrhy zosmiešňujúce slovenský národ. Napríklad v súčasnosti sa usilujú o reinštaláciu súsošia Márie Terézie symbolizujúceho porobu Slovákov na námestie Ľudovíta Štúra. Nemal by tieto aktivity koordinovať či korigovať príslušný štátny orgán?

Mária Terézia je súčasťou našej histórie. Preto nemám vôbec nič proti tomu, aby mala svoju sochu na niektorom z verejných priestranstiev. Na druhej strane, ale nesúhlasím s tým, aby sa kvôli soche Márie Terézie odstraňovala socha Ľudovíta Štúra. Myslím si, že by bolo správne nájsť iné dôstojné miesto pre sochu Márie Terézie niekde v Starom meste.

Po voľbách v roku 2006 europoslanci za KDH, SDKÚ a SMK požiadali Európsku ľudovú stranu, aby vytvorila monitorovaciu skupinu na sledovanie politickej situácie na Slovensku. Nepáčila sa im koalícia pronárodných politických síl. V súčasnosti sú tieto strany pri moci a je evidentné, že sa nesprávajú ako politici suverénneho štátu. Čo môže prezident robiť na ochranu národnoštátnych záujmov Slovenska?

Otázku zákonov, ktoré boli prijaté na ochranu jazyka a štátnosti vnímam ako normálny jav. Majú svoje opodstatnenie. Tu nejde o žiadnu šikanu ani ubližovanie národnostným menšinám. Z pohľadu filozofie si myslím, že je správna a je aj filozofiou Európskej únie. A som rád, že aj prezident USA Barack Obama na tohtoročnom Valnom zhromaždení OSN hovoril o zodpovednosti vo vzťahu k slobode občana. Hovoril o tom, že každý občan má individuálne práva a odmietol kolektívne práva, o ktorých hovoria niektorí zástupcovia jednej menšiny žijúcej na Slovensku.

Po voľbách sa zmenila nielen vláda, ale aj jej ideologická orientácia. Počas vášho pôsobenia je to už tretia vláda. Ako ju hodnotíte?

Nie som tu na to, aby som hodnotil vládu, ale aby som s ňou spolupracoval v prospech občanov a štátu. Môžem však povedať, že z hľadiska orientácie hodnôt je súčasná vládna koalícia príliš rôznorodá, až nesúrodá. Áno, spolupracoval som s pravicovým kabinetom premiéra Dzurindu i so sociálno-demokratickou vládou premiéra Fica. S obidvomi vládami sme dokázali hľadať spoločné východiská. S niektorou sa to darilo viac, s inou menej. Súčasná koalícia sa ešte stále akoby spoznávala. Ja premiérku Ivetu Radičovú akceptujem a verím, že rovnako aj ona akceptuje moju pozíciu v štáte. Preto mi ostáva veriť, že aj napriek ideovo odlišným prioritám dokážeme nájsť dobré spoločné rozhodnutia v prospech občanov.

Voľba generálneho prokurátora obnažila morálny profil koalície. Čo by znamenala zmena zákona z tajného na verejné hlasovanie počas volebného procesu?

Prokurátor je nezávislá funkcia od politických strán, je mimo vlády. Súčasná voľba a permanentné rokovania v koalícii naznačujú, že prokurátor bude asi volený vyslovene zo straníckej pozície. Nepovažujem za správne, že v čase voľby má prísť k zmene preto, že sa koaličné strany nedokážu dohodnúť.

Významnou súčasťou verejného života sú médiá. Čo si o nich myslíte?

Nič.

Aký je váš vzťah k Matici slovenskej?

Matica slovenská zohrávala v histórii slovenského národa veľmi dôležitú úlohu, a aj dnes má svoje opodstatnenie. Že táto pozícia je aj politicky veľmi dôležitá, o tom svedčia roky po druhej svetovej vojne, kedy komunistická strana zakázala Maticu slovenskú. Videla v nej určitého súpera, kde sa zhromažďuje veľké množstvo ľudí a prezentuje svoje názory. Matica v ostatnom čase stratila na razantnosti, akoby sa vytratila z verejného života. Dúfam, že si to nové vedenie uvedomí a nájde nový systém práce. Národné povedomie Slovákov je veľmi nízke, takže Matica má čo robiť. História je určujúca pre budúcnosť. Slovákov nevynímajúc.

Kaštieľ v Rusovciach je ideálny na reprezentačné účely pre hlavu štátu. Okrem rezidencie prezidenta by sa mohol využívať na ubytovanie vzácnych hostí. O týchto možnostiach sa nie tak dávno hovorilo, ale nič sa nedeje. Aká je teda skutočnosť okolo kaštieľa v Rusovciach?

Je to nádherná historická stavba, ktorej sa vyrovná len zámok Hluboká v Česku. Preto si myslím, že z neho treba urobiť reprezentačné sídlo. V roku 1997 vláda Vladimíra Mečiara investovala do rekonštrukcie kaštieľa takmer dvesto miliónov korún. Od roku 1998 sa práce zastavili a za tých desať rokov totálne znehodnotili. Obávam sa, aby z neho nezostala ruina. Pokiaľ budem vo funkcii, urobím všetko pre jeho obnovu.

Je kaštieľ majetkovo vysporiadaný?

Robili si naň nárok maďarskí benediktíni, ale Ústavný súd SR to zamietol.

Nehodláte premiestniť sídlo prezidenta na hrad?

Nie, nemali by sme peniaze na nájom.

Máte rád slovenský folklór?

Určite, veď ľudové umenie je základom aj moderného umenia. Myslím si, že si máme vážiť, že sme si zachovali ľudové umenie a tradície. Naše ľudové umenie má svoje charakteristické a jedinečné prvky. Napríklad fujara je zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO. Áno, mám rád slovenský folklór.

Kde ste sa naučili hrať na fujaru?

Na povale u starého otca som našiel fujaru a začal som do nej fúkať.

Ako reagujú vaši hostia, keď im zahráte na fujare?

Ja nevyhrávam hosťom, len keď niekomu darujem fujaru, tak chce počuť, aký to má zvuk. Trochu zahrám a každému sa to páči.

Máte slovenský ľudový kroj?

Mám detviansky kroj, aj moja manželka má detviansky kroj napriek tomu, že je rodená Bratislavčanka.

A máte holý pupok?

Iste, veď to je zaujímavé na Detvanoch.

Pochádzate zo sklárskeho kraja. Nie je vám ľúto za zničením tradičných sklárskych hutí v tomto regióne?

Ľúto? Ja som z toho nešťastný. Pretože tí, ktorí sprivatizovali sklárne v Poltári a v jeho okolí podviedli všetkých. Zamestnaneckú akciovku veľmi rýchlo zmenili a začali kšeftovať. Je tam nový manažment, ktorému držím palce.

Čo by ste zaželali čitateľom Slovenských národných novín v roku 2011?

Sú to noviny, ktoré si zaslúžia pozornosť. Dozviete sa v nich aj o histórii Slovenska, aj o reálnom živote na Slovensku. Rád ich čítam.

Na začiatok stránky
Verzia pre tlač
© 2005 Kancelária prezidenta SR. Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET.  [Technické informácie]