Aktuality
   

Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom zasadnutí NR SR, Bratislava, historická budova NR SR 31. 8. 2012

Úvod | Aktuality | Prejavy a vystúpenia | Domáce prejavy prezidenta SR | Rok 2012 | Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom zasadnutí NR SR, Bratislava, historická budova NR SR 31. 8. 2012

Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda Vlády,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu,
vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
ctené excelencie, ctení hostia,
drahí spoluobčania,


1. septembra 1992 zástupcovia ľudu, zvolení v demokratických voľbách, prijali v týchto, historických priestoroch Národnej rady, Ústavu slovenskej republiky. Dnes si pripomíname 20. výročie tohto konštitučného aktu. Teda deň, keď slovenský národ, národ štátotvorný, ustanovil Slovensko ako subjekt medzinárodného práva – suverénnou, zvrchovanou Slovenskou republikou.

Vážené slávnostné auditórium,
20 rokov je z hľadiska historického času naozaj krátke obdobie. Takmer by sme mohli povedať, že to nie je história. No z pohľadu dĺžky ľudského života je to významný úsek. Kvôli kolízii týchto dvoch dimenzií – teda stretu biologického a historického času – ešte stále nie sme schopní plne doceniť to, čo sa stalo. Najmä kultivovaný spôsob, akým sme uskutočnili zásadné zmeny spoločenského i štátoprávneho usporiadania. Malovernosť nie je namieste. Veď tento proces prebiehal v mimoriadne pohnutej dobe. V dobe geopolitických zlomov a civilizačných pohybov, ktoré i v globálnom meradle podstatne ovplyvnili ostatných 20 rokov v Európe i vo svete. Postupný rozpad Sovietskeho zväzu, zmeny v domácej i zahraničnej politike Čínskej ľudovej republiky, ekonomicky silnejúce veľké krajiny bývalého tzv. rozvojového sveta – India, Brazília, to všetko menilo a robilo krehkejším globálne i európske prostredie. Slovenská republika – aj keď ešte málo známa ako zahranično-politická entita – si už novou Ústavou vybrala zjednocujúcu sa Európu a silné medzinárodné spojenectvá, politické i ekonomické. Také, ktoré nám pomohli ambicióznejšie reagovať na výzvy doby.

Na všetky medzinárodné rokovania, na ktorých bola v hre kvalita našej ústavy, sme odchádzali plní očakávania. Ako študenti na štátnicu. Keďže sme sa na ne pripravovali so všetkou zodpovednosťou, Slovensko sa dočkalo aj ocenenia ústavy. Radou Európy, Benátskou komisiou, i pri prijímaní Ústavného súdu Slovenskej republiky za člena Konferencie európskych ústavných súdov i do Svetovej konferencie ústavného súdnictva.

V dokumentoch Rady Európy, ktoré sú dostupné, sa v súvislosti so slovenskou ústavou môžeme dočítať, že „... vďaka nej sa nová republika stala právnym štátom...“. Alebo: „Ústava a zákony Slovenskej republiky sú vo všeobecnosti kompatibilné s ľudsko-právnymi štandardmi Rady Európy. ... Článok 11 Ústavy stanovuje, že medzinárodné nástroje v oblasti ľudských práv a slobôd, ratifikované Slovenskou republikou, majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi“. Nezabudnuteľné sú slová, ktoré na adresu našej ústavy vyslovil prof. Pettiti – v tom čase sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu – ktorý spolu so sirom Basilom Hallom (členom Európskej komisie ľudských práv) vypracoval jej hodnotenie z poverenia Rady Európy. Profesor Pettiti v záverečnom rozhovore povedal: „Máte skvelú ústavu. Demokratickú. Neporovnávajte ju s inými. Iní nech si porovnávajú svoju ústavu s vašou“.

Vyzerám to tak, akoby sme Ústavu ani veľmi obhajovať nemuseli. Je to pravda. V tom, že ona sa, totiž, obhájila sama. Svojím obsahom. Boli to dôležité chvíle pre náš starý európsky národ a mladý európsky štát. Pocítili sme povzbudenia, ktoré sme prijímali s pokorou. S poďakovaním za tieto impulzy si dnes jasne uvedomujeme, akú hybnú silu nám vliali do nášho počínania. V tých krušných dňoch a rokoch, ktoré nasledovali, mali pre nás cenu víťazstva. Víťazstva nad prvotnými obavami, no najmä nad sebou.

Vážené slávnostné auditórium,
Ústavu „sme si nezmysleli“. My sme pre ňu dozreli. Ako kultúrna entita. Ústavou sme potvrdili seba, svoju cestu. Cestu za nami, no najmä pred nami. Ako som pri inej slávnostnej príležitosti konštatoval, vďaka nej sa môžeme pozrieť do spätného zrkadla i projektovať budúcnosť. Nie je to mŕtva litera, ale živé dielo. Každý deň jej vdychujeme život vlastným počínaním. Ako hlboko a vážne ju berieme za svoju, tak hlboko a vážne sa na jej uplatňovaní v živote zúčastňujeme; reflektujeme sami seba ako spoločenstvo, tvoriace štát.

Ústavou sme konštituovali nielen štát osebe, ale aj princípy a hodnoty medzinárodných a medziľudských vzťahov. Vymedzili sme formy a prístupy k veciam verejného záujmu. A prišli aj prirodzené konfrontácie litery ústavy so skutočnosťou. Aj preto po 20-tich rokoch existencie ústavy poukazujeme (mimo iné) aj na to, čo tvorí jeden z jej identifikačných znakov – čoraz nástojčivejšie odmietame sebectvo a požadujeme solidaritu.

Pozrime sa však do spätného zrkadla, aspoň stručne si pripomeňme kroky našich predkov i naše vlastné, ktoré predurčili obsah nášho dnešného, slávnostného stretnutia.
Po žiadostiach slovenského národa z roku 1848, Pittsburskej dohode z 31. mája 1918, sme sa Deklaráciou slovenského národa z 30. októbra 1918 prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku, oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Za ďalšie významné – z hľadiska slovenských národných záujmov – považujem tieto medzníky: Trianonská mierová zmluva, Vianočná dohoda, Košický vládny program, no najmä Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, ktorý ustanovil Českú republiku a Slovenskú republiku. Tento proces zrenia slovenských národnoštátnych záujmov vyústil do prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky. To sú len – povedal by som – učebnicové pomenovania známych faktov, krokov na ceste k samostatnosti.

Po legitímnej Deklarácii o zvrchovanosti sme prijali takú ústavu, ktorú môžeme charakterizovať ako otvorený, dynamický systém historicky overených nástrojov, nástrojov presadzovania národnoštátnych záujmov na základe celospoločenskej zmluvy. Preto získala aj značné uznanie európskych ústavných právnikov.

Ako som už povedal, nemáme uzavretú, ale otvorenú ústavu. Vďaka tomu sme bez väčších problémov mohli prijať jej 11 novelizácií; v nadväznosti na vývoj v integrujúcej sa Európe. V tejto súvislosti sa možno opýtať, či existuje dokonalá ústava. Odpoveď: s demokratickou ústavou, do ktorej sa nevstúpilo, sa ústavnoprávna história ešte nestretla. Dokonalosť ústavy sa nemeria jej nemennosťou, ale súladom s potrebami praktického života. Nie však podľa toho, ako si kto zmyslí. Ak teda niekto požaduje novú ústavu, mal by najskôr predložiť relevantnú analýzu, ktorá nielen vyhodnotí funkčnosť hodnôt a princípov, na ktorých sme ustanovili Slovenskú republiku ako naše štátne jestvovanie. Ten niekto by mal určiť a podať aj základnú charakteristiku nových hodnôt a princípov. Určiť aj podmienky akceptácie novej ústavy, zadefinovať možnosti dohody ako celospoločenskej zmluvy. Ale aj dopady na náš ďalší vývoj.

Prijatím ústavy Slovenskej republiky sme sami sebe a svetu dali jasne na známosť, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme. Žiadne odnikiaľ nikam tu neplatí. My, slovenský národ, spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, sme na jednej lodi. Žijeme, tvoríme jednu spoločnosť – občiansku. Dôležité, dokonca mimoriadne významné pre nás je, že máme ústavu, ktorá prijala do svojich článkov koncepciu základných práv a slobôd, tak ľudských ako aj občianskych. Pravda, občianske práva spojila aj s občianskymi povinnosťami. A práve tu sa treba pristaviť a priznať, že radi využívame svoje slobody a práva, no s výkonom povinností máme problémy. Občas aj značné problémy. Napríklad: ústavou sme sa zaviazali k trhovému hospodárstvu, no orientovanému ekologicky a sociálne. A práve s uplatňovaním týchto ústavných znakov nášho štátu máme v praktickom živote nemalé starosti. A tak sa nám stáva, že v právnom vedomí zaostávame, a tým strácame aj právne istoty. Inak by sme nemali zjavné problémy s právom, pravdou a spravodlivosťou.

Vážené slávnostné auditórium,
vnímajme sa prostredníctvom histórie, ktorá ešte neskončila. Boli sme jej integrálnou súčasťou i v čase prijímania Ústavy, a sme jej súčasťou i dnes. Tých 20 rokov, ktoré uplynuli od prijatia Ústavy až po dnešok potvrdzuje, že Slovensko prijalo dobré strategické rozhodnutie o svojom smerovaní. Aj keď sme v tom čase nemohli presne predvídať budúcnosť a nie všetkému sme vo fungovaní nadnárodných zoskupení rozumeli... Skutočnosť, že počas prvého dňa svojej samostatnej existencie bola Slovenská republika uznaná 93 štátmi sveta, vrátane všetkých veľmocí, potvrdzuje, že sme svojou predchádzajúcou prácou pripravili pôdu pre kritickú mieru medzinárodnej dôvery, ktorú sme za ostatných 20 rokov nesklamali.

No nemali by sme sklamať ani sami seba.

Vážené slávnostné auditórium,
na záver mi dovoľte pripomenúť mienku uznávaného Cicera. „Zo všetkých zväzkov nijaký nie je vážnejší, nijaký nie je drahší ako ten, ktorý má každý z nás so štátom.“

Ďakujem vám za pozornosť našej ústave.

Na začiatok stránky
Verzia pre tlač
© 2005 Kancelária prezidenta SR. Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET.  [Technické informácie]